Kto za to môže? Minister, alebo učitelia?

Viete, minister a jeho zákony (lepšie, alebo horšie) nie sú tým najdôležitejším faktorom, rozhodujúcim o úspešnosti reformy. Áno, kvalitne pripravené zákony nám, učiteľom, poskytnú väčší priestor a možnosti. No skutočná reforma prebehne iba vtedy, ak ju spravíme my – učitelia, pretože my sme tí jediní, ktorí ju spraviť môžu. A ak je niekto jediný,  ktorý môže, tak vlastne musí (táto vetička odznela vo filme „Vesničko má středisková a ja sa s ňou plne stotožňujem :o)

-správna odpoveď teda podľa mňa je: „Reformu môžu urobiť len samotní učitelia, preto ich vnímam ako tých najzodpovednejších za jej úspešnosť, alebo zlyhanie.

 

A prečo by som to robil?

Táto otázka sa možno natíska viacerým z nás. Spoločenské postavenie učiteľov je nulové, plat mizerný. A za takýchto podmienok mám ja začať robiť niečo navyše? To by som musel byť blázon.

Dobrá otázka. Začnime tým spoločenským postavením. Teraz budem hovoriť trochu z vlastnej skúsenosti. Po dvanástich rokoch učenia sa poznám osobne s viacerými veľvyslancami, starostami, známymi športovcami, ľuďmi z médií a u väčšiny z nich sa teším veľkej úcte a vážnosti. Rovnako je tomu i zo strany „rodičov a priateľov školy“. Bez ohľadu na ich platy, či spoločenské postavenie som pre nich Pán učiteľ (teda samozrejme iba v prípade, že ma neoslovujú Dávid :o))).

Poznám taký príbeh: Chlapík chodí každý deň do práce na stavbu. Vždy na obed vytiahne sendvič s tuniakom a začne pekelne nadávať. Že tuniaka neznáša, že mu to smrdí, že je to humus... Raz sa už jeho kolega naštve a vraví mu: „Však už povedz tej svojej žene, nech ti tam nedáva tuniaka.“ Náš hrdina sa len smutne pousmeje a rezignovane odpovedá, že to asi nepôjde, nakoľko si ten sendvič chystá sám...

Nie, nie spoločenské postavenie nás učiteľov nemôže zmeniť žiaden minister, ba ani prezident. To je, priatelia, len a len na nás. Ak nemáme radi tuniaka (teda sa nám nepáči naše spoločenské postavenie), robme s tým niečo. A dostávame sa späť k reforme, alebo odpovedi na vyššie položenú otázku.

-správna odpoveď v otázke znovu nadobudnutia spoločenskej prestíže učiteľov, podľa mňa znie: „Jediným  prostriedkom, ktorým môžeme dosiahnuť lepšie spoločenské postavenie je, že sa deti i rodičia budú s údivom pozastavovať nad našimi skvelými učiteľskými výkonmi (inými slovami, vymeníme tradičné formy vyučovania za tie nové a priložíme ruku k reforme :o)“

 

No dobre, to spoločenské postavenie...povedzme. A čo plat, pán mudrlant...takže, čo bolo skôr, sliepka, alebo vajce?

Asi si hovoríte: „Zvýšte nám platy a my začneme robiť viac a kvalitnejšie a aj pri reforme budeme ústretovejší a spoluprácechtiví“ a čo ja viem, čo ešte... Na istý čas som opustil školstvo a pracoval som v jednej súkromnej firme a môj pohľad je úplne iný. Ja vravím: „popracujme“ na sebe za podmienok, ktoré máme,  ukážme, čo všetko dokážeme a keď budeme skvelí, kričme a pýtajme zvýšenie platov. Ak budeme skutočne dobrí, a zvýšenie platu nepríde, poďme do štrajku, ale najprv verejnosti ukážme, že sa má dôvod postaviť za nás. V súčasnosti si každý druhý človek pri našich bedákaniach a lamentovaniach o plate skrátka pomyslí (alebo to aj nahlas povie): „Nič nerobia, majú kopec prázdnin, každý deň im „padla“ o 13:00 a za to chcú zvyšovať platy? Veď je to smiešne!... Nedajme ľuďom šancu povedať také čosi. Nech si radšej hovoria: „Ty brďo, veď ten robí to a to a ešte toto a za také smiešne peniaze? To by bol blázon, keby neštrajkoval. (Osobne si myslím, že dobrý riaditeľ dokáže aj v súčasných podmienkach nájsť zdroje, ako vytvoriť lepšie platové podmienky pre tých, ktorí si to zaslúžia, ale nie je to jednoduché a iste nebude veľmi populárnym u tých, ktorí sú spokojní so svojim „prežívaním“ v škole – akurát sú nespokojní s nízkym platom za svoje ničnerobenie)

 

Dobre, dobre, tak teda chcem sa pokúsiť stať lepším učiteľom, ale ako?

1) Skúsme sa spýtať detí...

Keďže tými najdôležitejšími, sú pre nás, učiteľov, naši žiaci, skúsme sa spýtať priamo ich. Nemusí ísť o otvorenú diskusiu, lebo nie všetky deti sú pripravené povedať svoj názor. Možno by mohlo ísť o slohové práce, alebo tajnú triednu poštu na tému: Aký by mal byť učiteľ, čo by som sa chcel naučiť, čo ma najviac zaujíma, ako sa mi najlepšie učí, čo ma baví, čo sa mi na hodinách páči a čo sa mi nepáči (skrátka ich postrehy a pocity). Toto by nám mohlo pomôcť pri celkovom postoji ku žiakom, pri našom správaní, ale aj voľbe vyučovacích prostriedkov a učebných metód). Pokojne by som skúsil nejakú podobnú anketu aj s rodičmi, možno by som sa aj tu dozvedel niečo zaujímavé.
Pozn. Je samozrejmé, že nápady a návrhy detí a rodičov treba veľmi selektovať, nakoľko niektoré (viaceré?) by v konečnom dôsledku išli proti kvalite vzdelávania, no i tak som presvedčený, že takouto cestou získame aspoň niekoľko dobrých inšpirácií, ako sa stať lepším (dvaja z mojich žiakov skúsili na túto tému blogovať: Samko , Maťo)

2) Nezabudnime na internetnet a tiež Učme (sa od) kolegov

Druhým pilierom by mohla byť inšpirácia z okolia: internet (portál moderný učiteľ, učiteľské noviny, Škola hrou...) a tiež práca kolegov (počas voľných hodín sa dohodnúť s kolegom, ktorý má možno iný pohľad, čím by mohol pre nás byť zaujímavou inšpiráciou)

3) Úprava kurikula

Tretím pilierom potom nech je, REÁLNA úprava obsahu kurikula (teda znížime množstvo, aby sme mohli zvýšiť kvalitu/pútavosť spôsobu výučby, ku ktorej nás inšpirovali činitele z predchádzajúcich dvoch bodov :o), ktoré budeme preberať v danej triede v tomto roku.

 

Čo som sa dozvedel v Holíči, alebo ešte jedna dobrá rada na záver...

Nedávno som školil 25 učiteľov v Holíči. Keď sme pomaly končili, niekto z nich sa ozval v zmysle, že aj oni robia na škole super veci, ale nikto o tom nevie. Vtedy mi napadla ešte jedna rada: Nikto ťa nepochváli tak dobre, ako sa pochváliš ty sám (a to už ani nehovoriac o tom, že najlepšie investované peniaze, resp. v našom prípade čas, sú do reklamy :o). Preto treba začať písať o tom, čo všetko robíme. No nie len do učiteľských novín, alebo na portál Moderný učiteľ, lebo tu to široká verejnosť nenájde, skôr by som navrhol písať do miestnych – regionálnych novín (tie zväčša uverejňujú všetko a „domáci“ ich aj čítajú), založiť si blogy na verejných portáloch, o väčších projektoch vždy informovať v predstihu TASR a tiež jednotlivé televízie (tu stačí stručná anotácia k projektu).

 

...všetkým učiteľom, ktorí neznášajú tuniaka a rozhodnú sa s tým niečo spraviť, držím palce...

Článok bol pôvodne publikovaný na blog.sme.sk dňa 10. júna 2009 a i s reakciami je dostupný tu.

Autor je učiteľ na I. stupni ZŠ.