11.3.2006 | Peter Zajac | Nielen o škole

Reforma vzdelávania je absolútnou prioritou druhej generácie reforiem. Školský zákon ako brána k jej inštitucionalizácii bola kľúčovou témou celého volebného odbobia.

O reforme vzdelávania sa hovorí a píše šestnásť rokov. Boli sformulované všeobecné Programy vzdelávania Konštantín a Milénium, v Európskej únii sa ujal slogan znalostnej ekonomiky, reformy vzdelávania prebiehajú vo väčšine štátov únie vrátane našich susedov v Českej republike a Maďarsku. Na Slovensku počúvame od Mikuláša Dzurindu po Dušana Čaploviča, že reforma vzdelávania je kľúčom k budúcnosti Slovenska, pričom všetci vedia, že kľúčom k reforme je školský zákon.

Štyri roky prebieha ostrá mediálna diskusia, prečo školský zákon mešká. V posledných rokoch začali pracovať na príprave Národného vzdelávacieho programu, rámcového vzdelávacieho a školských vzdelávacích programov tímy zo Štátneho pedagogického ústavu, z univerzít, z vysokých škôl, z metodických centier. Prebieha rozsiahla odborná a verejná diskusia. Na tvorbe školského zákona sa podieľali legislatívci z ministerstva školstva, ľudia z mimovládnych organizácií a odborníci na ústavné právo a legislatívu.

Prvýkrát po šestnástich rokoch, leží školský zákon na stole. Podľa verejných vyhlásení politických elít o jeho dôležitosti by mal byť absolútnou prioritou posledných dvoch plén NR SR. Jeho neprijatie je hazardnou hrou s časom mladej generácie.

Vznikla však absurdná situácia. V ošiali predvolebných tančekov sa okolo zákona, ktorý je podľa verbálnych deklarácií všetkých politických strán absolútnou prioritou, rozhostilo mŕtve ticho. Politické elity sa ukryli do absurdných floskúl typu, že prichádza neskoro (akoby to mal byť dôvod na to, že po šestnástich rokoch čakania ho treba odložiť do chladničky), že okolo zákona musí prebehnúť celonárodná diskusia (akoby diskusie o ňom nepripomínali plesnivý syr), parlamentní machri sa odvolávajú na dohodu, že do parlamentu sa na posledné dve pléna dostanú len zákony, pri ktorých je všeobecná politická zhoda (čím len priznávajú, že vo chvíli politického kupčenia s neomylnou ľahkosťou zabudli práve na zákon, o ktorom tvrdia, že je kľúčový), poslanecké grémium odmietlo zaradiť školský zákon do programu.

Je to nevídaný politický škandál, a predsa sa nič nedeje. Namiesto reality nastúpili mýty. Že zákon vyrieši naraz všetky problémy a môže ho prijať hocikto a hocikedy. Sú to nezmysly. Reforma je projektom na desaťročie. Bez školského zákona nemá pevný zákonný rámec. A reformu vzdelávania môžu robiť len tí, čo nechcú udržať všetku moc v rukách ministerských úradníkov.

V čom je však školský zákon skutočným kľúčom k reforme vzdelávania? 1. Prvý raz pomenúva vzdelávanie ako proces osvojovania si spoločnosťou uznávaných kultúrnych nástrojov, hodnôt a postojov; 2. Prvý raz člení obsah vzdelávania dvojúrovňovo do rámcových a školských vzdelávacích programov, pričom rámcové programy sa tvoria a platia celoštátne a školské programy si utvárajú a schvaľujú jednotlivé školy; 3. Prvý raz predpokladá zmenu charakteru vzdelávania z memorovania poznatkov na nadobúdanie schopností; 4. Prvý raz pomenúva mechanizmy tvorby Kurikulárnej rady, ktorá ako nezávislý orgán preberá kľúčovú rolu pri tvorbe a schvaľovaní Národného programu vzdelávania a rámcových vzdelávacích programov; 5. Prvý raz stanovuje jasný časový harmonogram priebehu celej reformy od 1. septembra 2006 do 1. septembra 2011.

V húštine paragrafov sa ukrýva budúcnosť mladej generácie na Slovensku. V nich sa rozhoduje o jej vzdelanosti, hodnotovej a kultúrnej orientácii, schopnosti orientovať sa v životných situáciách a napokon aj o tom, či bude schopná naskočiť na vlak znalostnej ekonomiky, ktorá ostáva bez vzdelaných a kultúrnych ľudí len prázdnou floskulou.

Každý mladý človek by si mal preto pozorne všimnúť, kto mu chce zobrať budúcnosť. V tomto prípade je to jednoduché - stačí sa poriadne pozrieť na to, ako budú poslanci jednotlivých strán hlasovať o zaradení školského zákona na program pléna a pri jeho schvaľovaní. Je to v tejto chvíli hlas za hlas. Hlas za budúcnosť mladej generácie sa môže stať hlasom mladej generácie za budúcnosť politika. Lebo budúcnosť mladej generácie majú v tejto chvíli v rukách politici, ale budúcnosť politikov má v tejto chvíli v rukách aj mladá generácia.

Autor je prezidentom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 10. marca 2006.