Nové Školstvo: Šlabikár – najčítanejšia kniha

Šlabikár – najčítanejšia kniha

17.9.2007 | Elena Akácsová | Nielen o škole

Sú problémom šlabikárov módne ideológie, ktoré do nich tvorcovia vpašovali? Do určitej miery. Vážnejším problémom je však to, že ani 17 rokov po páde komunizmu neexistuje trh – v obsahovom ani ekonomickom zmysle – a najčítanejšia detská kniha je stále poplatná sovietskej „analyticko-syntetickej“ metóde.

Ideológiami nie je presiaknutý ani tak sám obsah šlabikárov, ako skôr dianie okolo nich. Napokon, skúste vyskladať niečo mimoriadne ideologické, keď dieťa ovláda ešte len samohlásky a pár spoluhlások. Mama má Emu. Kto má niečo viac?

.v koži prváčika

Reklamy, nápisy na výrobkoch, časopisy... Ešte predtým, ako prvýkrát vstúpi do školy, naučí sa dieťa písmenká nielen čítať, ale niektoré aj neumelo napísať. Teší sa, že si bude môcť prečítať všetko, čo mu bolo nedostupné a tým vstúpi do klubu dospelých. Potom príde do školy a tam zrazu namiesto veľkej mágie a dobrodružstva čítania začne do omrzenia nacvičovať písmenká a nezmyselné vety. Kým sa prepracuje k zaujímavým textom, na radostné očakávania dávno zabudne.

To, že sa dieťa učí najprv z návodných obrázkov a slov analyzovať jednotlivé písmená, a potom ich spájať do ďalších slov, je zjednodušene opísaná metóda počiatočného čítania, ktorá sa nazýva analyticko-syntetická. Prešiel ňou pravdepodobne každý, kto má menej ako šesťdesiat a je schopný tento text prečítať. Iná metóda totiž celých 40 rokov komunizmu nebola na Slovensku prípustná a ani po roku 1990 sa toho veľa nezmenilo. Analyticko-syntetická metóda ponúka deťom texty, ktorých príťažlivosť je podriadená obmedzenému množstvu už naučených písmen a ich precvičovaniu. To je najčastejšia výčitka, ktorú vyslovujú zástancovia inej metódy – globálnej.

Pri nej dieťa k textu pristupuje podobne, ako keď čítame v cudzej reči – význam slov, ktorým nerozumieme, si domýšľame z kontextu, prípadne ilustrácií. To je zase to, čo sa vyčíta globálnej metóde – teda približnosť a hádanie namiesto presného čítania.

Ale čo je vlastne pre dieťa príťažlivý text? Nemusí to byť len pútavý celistvý príbeh. Deti majú rady aj slovné hračky, hádanky či rébusy a tie sa dajú pekne rozohrať aj v synteticko-analytickej metóde.

V podstate však na celú polemiku môžeme zabudnúť, pretože na Slovensku vôbec neprebieha, i keď dejiny šlabikárov boli u nás prekvapivo rušné a bohaté. Až žiarivé výdobytky sovietskej vedy, ktorú sme bez zvyšku prevzali, zastavili úsilie globalistov (pozor, pán premiér a pán Čarnogurský, nezamieňať s globalizáciou!) a čítať sme sa učili už len jednotne a bez polemík. Ani po revolúcii však žiadny prudký rozmach v šlabikárových metódach nenastal, a nie je to preto, žeby sme nemali skvelých vedcov a skúsených pedagógov.

.na počiatku bol Ot-če-náš

Pomôcky, ktoré by sa dali chápať ako šlabikár, sa dajú nájsť už niekoľko tisíc rokov pred naším letopočtom u starovekých Elamov, Sumerov a Babylončanov. Dejiny slovenského šlabikára, opísané v rovnomennej publikácii Vladislava Ružičku z roku 1966, siahajú až do 14. storočia.

Najstaršou pomôckou na čítanie boli v tom čase tabuľky s písmenami v abecednom poriadku, základnými číslami a prvým cvičným textom, ktorým bol Otčenáš s delenými slabikami. Abeceda sa dala nájsť aj v katechizme a iných náboženských knihách, v niektorých prípadoch bola predtlačená v záhlaví na každej strane.

Tri najstaršie slovenské šlabikáre (trnavský 1725, prešporský 1762 a dolnokubínsky cca. 1771) sú vytvorené podľa Slabikářa Cžeského z roku 1547, používajú slabikovaciu metódu a obsahujú už tri typické časti: abecedu, spájanie hlások a čítanku. Naučiť sa čítať podľa tejto metódy je však tristná práca, pretože dieťa sa učí najprv mená hlások (á, bé, cé, dé) a ich všetky možné aj nemožné kombinácie. Neskôr sa zas musí pomenovania hlások odnaučiť a začať ich čítať tak, ako sa skutočne vyslovujú (a, b, c, d).

Neskoršia – hlásková – metóda od pomenúvania upustila a deti začínali s čítaním hlások hneď tak, ako sa vyslovujú. Túto metódu rozpracoval aj Komenský v známom diele Orbis sensualium pictus (Svet v obrazoch), kde spojil vyvodzovanie hlások s názornými obrázkami.

Prvý slovenský obrazový šlabikár zostavil evanjelický kazateľ a vychovávateľ Pavol Doležal v roku 1751. Kým Komenský vyvodzoval hlásky zo zvuku prírody, zvierat a ľudí dosť umelým spôsobom, Doležal sa opieral o predstavy a pojmy, ktoré sú deťom známe z každodenného života.

Pritvrdené politické pomery v druhej polovici 18. storočia si vynútili vydávanie polyglotných, teda viacjazyčných šlabikárov, obsahujúcich okrem slovenčiny aj maďarčinu, nemčinu a základy latinčiny.

Národovec a básnik Ján Kollár sa pokúsil do šlabikára vniesť národnú strunu a tiež výchovu. Všetky jeho švabachom písané „rozpráwky“ sa končia ako odstrašujúci prípad tragickou smrťou: Chlapec z nerozvážnosti zastrelí vlastnú sestru, v ďalšej zabije tehla na novostavbe neposlušnú dievčinku. Ružička hodnotí tieto výhradne negatívne postavy ako slabý výchovný prínos pre žiactvo, ktorý odporoval optimisticky založenej povahe detí. (Je však možné, že sa v tom hlboko mýli – veď deti podobné morbídnosti milujú. Dôkazom je mimoriadna obľúbenosť Rozprávok pre neposlušné deti od Dušana Tarageľa.)

Kollárov žiak Ján Kadavý napísal Čítanku z roku 1845 v ľubozvučnej štúrovčine. Za to sa mu dostalo kladných recenzií v Slovenských pohľadoch i v Orlovi Tatranskom a pochvaly, že ani nemecké šlabikáre sa nášmu nevyrovnajú!

.vedecký prístup k čítaniu

Mechanické hláskovanie a slabikovanie sa v Rakúsku aj Uhorsku vyžadovalo ešte v druhej polovici 19. storočia. Až nová analyticko-syntetická metóda, ktorou sa v podstate učíme čítať dodnes, išla na čítanie tvorivejšie. V jej duchu je napísaná Čítanka malých od učiteľa Franka Macvejdu, ktorej najväčším prínosom je, že vyvodzuje hlásky pomocou návodných obrázkov. Po vzniku Československa sa do módy dostáva fonomimická metóda, ktorá vyvodzuje hlásky z citosloviec – had syčí ssss, pes vrčí vrrr. Ale skutočne vedecká – globálna metóda k nám v tom čase prichádza z anglofónneho prostredia. V tom čase sa problémom počiatočného čítania začali zaoberať aj vedy ako psychológia, fyziológia či lingvistika. Skúmali, ako sa odrážajú tlačené symboly na sietnici, ako sa pohybujú oči pri čítaní, ako sa pretvárajú optické symboly písma do myšlienok. Výskumy potvrdili, že čítanie nie je pochod mechanický, ale myšlienkový. Nejde o skladanie písmenka k písmenku – človek číta naraz celé slová, či dokonca celé komplexy slov.

Globálnu metódu v Československu spropagoval psychológ Václav Příhoda. Na základe jeho publikácií bol vytvorený pražský šlabikár Sluníčko (1933) a na Slovensku Prvá kniha (1930). Popri globálnej metóde však bolo možné aj naďalej učiť podľa iných metód. Medzivojnové obdobie by sa preto dalo nazvať dobou šlabikárového eklektizmu, kde autori spájali výhody všetkých známych metód. Príkladom je Matičný šlabikár Slniečko. Za vojnového slovenského štátu sa k slovu dostala opäť hlásková metóda, napríklad v Mojtovom šlabikári Hviezdičky, vo Foltínovej Knihe malučkých či v šlabikári Márie Rázusovej-Martákovej Zornička a po vojne Záhradka.

.zSSR ukončil didaktický chaos

V Rusku sa, opodstatnene, ujala hlásková metóda. Keď sa pozrieme na písmená azbuky, je zrejmé, že ruské písmo sa na rozdiel od latinky ťažšie číta a pamätá po celých slovách, pretože písmenká azbuky nie sú také členité a rozdielne ako latinka. Po vzore najvedeckejšej sovietskej pedagogiky a pavlovovskej psychológie prešlo na hláskovú metódu aj celé československé školstvo. Už v roku 1949 napísal Juraj Brťka v jej duchu Prvú čítanku. Po vydaní školského zákona v roku 1953 je to aj jediný šlabikár, ktorý sa na Slovensku mohol používať až do roku 1990. Pokrokoví budovatelia komunizmu sa predsa museli vychovávať jednotne a bez triednych či iných rozdielov. Didaktický chaos sa skončil. Brťkov šlabikárový absolutizmus ilustrovaný typickými kresbami Ferdinanda Hložníka sa skončil v roku 1990, keď ministerstvo školstva vypísalo konkurz na nový šlabikár. Prihlásili sa dva autorské tímy, ktoré však len pokračovali v tom, čo spoločne začali ako spoluatori Brťkovho šlabikára. Oba šlabikáre, Lipka Margity a Jána Nemčíkovcov aj Šlabikár Lýdie a Zuzany Virgovičových, sú založené na rovnakej analyticko-syntetickej metóde. Rozdiel je len v príkladoch a cvičeniach. Zmizli timurovci v rádiovkách, pionierky s veľkými červenými mašľami, ale inak je podoba Brťkovho a Virgovičových šlabikára až zarážajúca – ide to do takých detailov, ako je kompozícia postáv na obrázkoch. Ale ak si uvedomíme, že dobrá učebnica vzniká mnoho rokov a autori nových šlabikárov mali na tvorbu sotva rok, nemôžeme sa tej podobe zas až tak čudovať.

.chaos sa, žiaľ, neobnovil

I keď formálne sa po revolúcii upustilo od jedinej správnej sovietskej pedagogiky, spôsob vydávania učebníc na Slovensku sa výrazne nezmenil. Neexistuje voľný trh učebníc, ktoré by sa uchádzali o priazeň škôl, žiadna pestrosť a súťaž koncepcií a metód, nieto ešte konkurencia cenová. Školský zákon vydávanie učebníc nerieši a na jednotnom systéme nákupu učebníc sa nezmenilo nič ani za predchádzajúcej reformnej vlády. Používanie učebníc upravuje nariadenie vlády č. 282/1994, v ktorom sa stanovuje, koľko rokov sa ktorá učebnica musí recyklovať, že peniaze za knihy odvezené do zberu musí škola vrátiť do štátneho rozpočtu. V duchu hesla „ani kniha nazmar“ školy dostávajú učebnice presne podľa počtu detí. Všetok knižný biznis vrátane edičného plánu zostáva v rukách úradníkov ministerstva školstva, ktorí sa síce riadia rozhodnutím odbornej konkurznej komisie, ale je celkom v moci ministerstva, či sa vôbec nejaký konkurz vypíše, keď už je nová učebnica hotová. V ich plnej moci je aj to, kedy sa schválená učebnica dostane do edičného plánu. Pritom treba mať na pamäti, že v súčasnosti ročne do škôl nastupuje viac ako 50 000 prváčikov a šlabikár je jednou z mála učebníc, ktorú dostáva každý žiak novú. Viac ako päť rokov čakal na ochotu ministerstva vypísať konkurz aj tretí porevolučný šlabikár od autoriek Kamily Štefekovej a Romany Culkovej, ktorý autorky tvorili a v praxi aj experimentálne overovali viac ako dvadsať rokov. Podľa Oľgy Zápotočnej z Trnavskej univerzity šlabikár prináša principiálnu zmenu postupu pri vyučovaní počiatočného čítania a písania. Aj laika upútajú nápovedné obrázky opakujúce sa na každej strane šlabikára či farebné odlíšenie slabík. Šlabikár sa viac venuje prípravnému obdobiu, písaniu ľavákov, a čo je najdôležitejšie, priebežne sú v celom šlabikári zaradené zábavné úlohy, ktoré podporujú najmä čítanie s porozumením.

.neporozumenie

Čítanie s porozumením je totiž presne to, o čo pri čítaní má ísť. Výsledky štúdií čitateľskej gramotnosti PIRLS a PISA (viac v rozhovore tu), žiaľ, ukázali, že schopnosť slovenských žiakov zmysluplne čítať a narábať s textom je prinajmenšom problematická. Priam bizarne vyznieva aj poznatok Pražskej skupiny školní etnografie, ktorá kvalitatívnym spôsobom sleduje deti počas celej základnej školskej dochádzky. Dve dyslektické deti, ktoré pre svoju poruchu nie sú schopné učiť sa čítať analyticko-syntetickou metódou, a tak používajú rôzne pomôcky na prekonanie handicapu, dopadli v testoch funkčnej gramotnosti lepšie ako deti ostatné.

Netvrdíme, že treba začať všetky deti učiť čítať metódami vhodnými pre dyslektické deti a ani to, že treba zavrhnúť jedinú používanú metódu a jednotne sa vrhnúť na inú. Deťom a ich gramotnosti by najviac zo všetkého prospel voľný trh šlabikárov v zmysle ekonomickom i obsahovom. Rozhodne viac, ako tých pár korún, ktoré sa vrátia do rozpočtu po odnesení starých učebníc do zberu.

Autorka je šéfredaktorkou magazínu Station.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 37/2007 dňa 10. septembra 2007.

Nielen o škole

Webinár: Výhody a riziká domáceho vzdelávania

2.12.2022, Nielen o škole

Analytička OZ Nové školstvo Zuzana Zimenová diskutovala spolu s ďalšími pozvanými o domácom vzdelávaní na webinári Komenského inštitútu. Pozrite si videozáznam.

TÝŽDEŇ V ŠKOLSTVE MAILOM

Šlabikár – najčítanejšia kniha

17.9.2007 | Elena Akácsová | Nielen o škole

Nielen o škole