Kampaň Chceme vedieť viac: O budúcnosti vzdelávania na slovensku

Pre iných bežné veci, pre nás sci-fi?

13.2.2017 | Vladimír Burjan | Dobrá škola

Jednou z horúcich tém, ktoré sú v týchto dňoch pretriasané v školskom prostredí a v médiách, je budúci osud dokumentu Učiace sa Slovensko, a teda nepriamo aj slovenského školstva.


Skepsa je veľká a očakávania malé, takže zoznam argumentov, prečo sa nakoniec aj tak nič nezmení, utešene narastá. Niektoré sú takpovediac klasické a objavili by sa za každých okolností. Sem patria výhrady typu „vláda na to aj tak nedá peniaze“, „tento minister nedokáže veci zmeniť“, „dokument je zlý, lebo ho písali nesprávni ľudia“ a zopár ďalších. Niektoré obranné reakcie učiteľského stavu však stoja za hlbšie zamyslenie. V novembrovom editoriáli som sa zamýšľal nad volaním (časti) učiteľov, že „už nechcú žiadne ďalšie zmeny, iba pokoj na prácu“.


Tentoraz sa chcem pristaviť pri ďalšej pozoruhodnej výhrade, s ktorou sú tvor­covia dokumentu konfrontovaní. Reformný plán je vraj čisté sci-fi! Predstavy autorov o budúcej podobe slovenského školstva sú údajne neuskutočniteľnými víziami a utopickým blúznením odtrhnutým od reality.


Môžem spomenúť niečo z novodobých dejín? 25. mája 1961 predniesol prezident Spojených štátov amerických John F. Kennedy v Kongrese reč, v ktorej oznámil, že USA dopravia do konca desaťročia svojho občana bezpečne na Mesiac a späť. Tento cieľ bol sformulovaný v čase, keď kozmonautika bola ešte celkom v plienkach – prvý americký astronaut obletel Zem iba tri týždne (!) pred týmto Kennedyho vyhlásením. Ako všetci vieme z dejepisu (a niektorí si to pamätáme z detstva), tento zdanlivo neuskutočniteľný, utopický, od reality odtrhnutý cieľ bol splnený 20. júla 1969, teda o osem rokov. Dnes sa verejne hovorí o tom, že zhruba o 15 rokov pristanú ľudia na Marse. Oba tieto ciele spĺňajú podľa môjho chápania definíciu sci-fi, pretože ide o veci, ktoré ešte nikto predtým nedokázal.


Autori Učiaceho sa Slovenska nesnívajú o letoch do kozmu. Chcú len, aby najneskôr o 10 rokov bolo v našom školstve bežné, že učitelia uplatňujú individuálny prístup, venujú sa slabším žiakom aj tým najlepším, hodnotia najmä slovne, nenecháva­jú žiakov prepadať, sú primerane platení, pôsobia v dobre vybavených školách, neutápajú sa v byrokracii, majú k dispozícii asistentov, môžu svoje postupy konzultovať so školskými psychológmi atď.


V celom dokumente nie je navrhnutá snáď ani jediná vec, ktorá by nebola už dnes bežná v niektorých krajinách. No nielen to. Skoro všetko, čo sa navrhuje, je už dnes bežnou praxou aj na niektorých slovenských školách.


Slovensko nemá ambície byť lídrom vzdelávacej revolúcie, pionierom prevratných pedagogických postupov či objaviteľom zázračných didaktických metód. Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania má omnoho skromnejšie ciele: má byť zárukou, že nezostaneme posledným skanzenom na mape civilizovaného sveta, ktorý obišli všetky významné posuny v modernom pedagogickom myslení a vzdelávacej politike. Tu nejde o to byť niekde prví ako Američania na Mesiaci. Ide o to, aby sme o 10 rokov neboli poslední v Európe, ktorí ešte budú učiť hromadným, továrenským spôsobom, známkovať, segregovať či vopred odpisovať všetkých „iných“ a hermeticky uzatvárať školu pred okolitým svetom.


Alebo to rovno vzdáme a povieme si, že to, čo už dnes dokážu Holanďania, Fíni či Nemci, je pre nás sci-fi, na ktoré nemáme a nebude mať ani o 10 rokov? 


Autor je riaditeľom spoločnosti EXAM testing a šéfredaktorom časopisu Dobrá škola.

Článok bol pôvodne uverejnený v časopise Dobrá škola.


Diskusia k článku Pre iných bežné veci, pre nás sci-fi? je zatiaľ bez príspevkov.


Ak sa chcete zapojit do diskusie k článkom, prosím, zaregistrujte sa.
Ak ste už na našom portáli registrovaný, prosím, prihláste sa.

Dobrá škola

Nepleťme tie peniaze do všetkého

Korupcia? Pridajme hodinu čestnosti

Pre iných bežné veci, pre nás sci-fi?

Čísla hovoria jasne – svet nám uteká

Nie je za čím banovať

Únava z blúdenia

Peter Dráľ: Treba odmeňovať iba kvalitu

Ako sa píše vízia

Radšej pomalšie, ale správne

Prečo som to urobil

Zakladám start-up

Môže za to škola?

Máme byť radi, keď OECD radí?

Vládnutie podľa PR-manuálov

Natieranie na ružovo nepomôže

Neviem, či sme mohli byť ďalej

Neviem ho definovať, ale spoznám ho

Zuzana Zimenová: Nepotrebujeme ďalšiu reformu

Keď politici počúvajú, treba hovoriť

Priveľa práva nás postupne zadusí

Diskusie treba, aj keď nič neriešia

Systém alebo panáčikovia?

Omnia sponte fluant...

Daň z pridanej slobody

Nie sme škodliví natierači

Výroky účastníkov workshopov kampane Chceme vedieť viac

Nie je nič dôležitejšie ako záujmy vlastnej strany

Wikipédia vie čoraz viac, ľudia čoraz menej

Čo sme sa dozvedeli v kampani Chceme vedieť viac

Moja revolúcia

O nemocniciach a školách

Šiesty ročník, štvrtý minister

Hodnoťte a plánujte, ale nie formálne

Chrám, výťah, poisťovňa... A čo ďalej?

Pozvánka na konferenciu: Cesty k dobrej škole

Chutný zákusok s pár kamienkami

Učiteľov musí byť vidieť a počuť

Človeče, zapoj sa!

Zmena je možná, no nádeje plané

Neo-PISA-teľná povrchnosť

Deťom chýba pomocná ruka

Stále niečo nové

Stretol som skutočného guru

Merajme, ale s mierou

O kamienkoch a knihách

Po rokoch opäť v školskej lavici

V Testovaní 9 sa podvádza!

Oceňujeme, že ste nás ocenili

Anna Chlupíková: Dôverujem svojim učiteľom

Ignorovať najlepších je hlúpe

Zemeguľa je vaša, držíme palce!

Čo z toho vyplýva pre školu?

Krátkozrakosť hraničiaca so slepotou

Nové školstvo a Dobrá škola

Nie sme škodliví natierači