Nové Školstvo

Jednou z horúcich tém, ktoré sú v týchto dňoch pretriasané v školskom prostredí a v médiách, je budúci osud dokumentu Učiace sa Slovensko, a teda nepriamo aj slovenského školstva.

Skepsa je veľká a očakávania malé, takže zoznam argumentov, prečo sa nakoniec aj tak nič nezmení, utešene narastá. Niektoré sú takpovediac klasické a objavili by sa za každých okolností. Sem patria výhrady typu „vláda na to aj tak nedá peniaze“, „tento minister nedokáže veci zmeniť“, „dokument je zlý, lebo ho písali nesprávni ľudia“ a zopár ďalších. Niektoré obranné reakcie učiteľského stavu však stoja za hlbšie zamyslenie. V novembrovom editoriáli som sa zamýšľal nad volaním (časti) učiteľov, že „už nechcú žiadne ďalšie zmeny, iba pokoj na prácu“.

Tentoraz sa chcem pristaviť pri ďalšej pozoruhodnej výhrade, s ktorou sú tvorcovia dokumentu konfrontovaní. Reformný plán je vraj čisté sci-fi! Predstavy autorov o budúcej podobe slovenského školstva sú údajne neuskutočniteľnými víziami a utopickým blúznením odtrhnutým od reality.

Môžem spomenúť niečo z novodobých dejín? 25. mája 1961 predniesol prezident Spojených štátov amerických John F. Kennedy v Kongrese reč, v ktorej oznámil, že USA dopravia do konca desaťročia svojho občana bezpečne na Mesiac a späť. Tento cieľ bol sformulovaný v čase, keď kozmonautika bola ešte celkom v plienkach – prvý americký astronaut obletel Zem iba tri týždne (!) pred týmto Kennedyho vyhlásením. Ako všetci vieme z dejepisu (a niektorí si to pamätáme z detstva), tento zdanlivo neuskutočniteľný, utopický, od reality odtrhnutý cieľ bol splnený 20. júla 1969, teda o osem rokov. Dnes sa verejne hovorí o tom, že zhruba o 15 rokov pristanú ľudia na Marse. Oba tieto ciele spĺňajú podľa môjho chápania definíciu sci-fi, pretože ide o veci, ktoré ešte nikto predtým nedokázal.

Autori Učiaceho sa Slovenska nesnívajú o letoch do kozmu. Chcú len, aby najneskôr o 10 rokov bolo v našom školstve bežné, že učitelia uplatňujú individuálny prístup, venujú sa slabším žiakom aj tým najlepším, hodnotia najmä slovne, nenechávajú žiakov prepadať, sú primerane platení, pôsobia v dobre vybavených školách, neutápajú sa v byrokracii, majú k dispozícii asistentov, môžu svoje postupy konzultovať so školskými psychológmi atď.

V celom dokumente nie je navrhnutá snáď ani jediná vec, ktorá by nebola už dnes bežná v niektorých krajinách. No nielen to. Skoro všetko, čo sa navrhuje, je už dnes bežnou praxou aj na niektorých slovenských školách.

Slovensko nemá ambície byť lídrom vzdelávacej revolúcie, pionierom prevratných pedagogických postupov či objaviteľom zázračných didaktických metód. Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania má omnoho skromnejšie ciele: má byť zárukou, že nezostaneme posledným skanzenom na mape civilizovaného sveta, ktorý obišli všetky významné posuny v modernom pedagogickom myslení a vzdelávacej politike. Tu nejde o to byť niekde prví ako Američania na Mesiaci. Ide o to, aby sme o 10 rokov neboli poslední v Európe, ktorí ešte budú učiť hromadným, továrenským spôsobom, známkovať, segregovať či vopred odpisovať všetkých „iných“ a hermeticky uzatvárať školu pred okolitým svetom.

Alebo to rovno vzdáme a povieme si, že to, čo už dnes dokážu Holanďania, Fíni či Nemci, je pre nás sci-fi, na ktoré nemáme a nebude mať ani o 10 rokov?

Pre iných bežné veci, pre nás sci-fi?