17.3.2008 | Branislav Pupala | Nielen o škole

Pedagogika i školská politika sa v poslednej dobe stali posadnuté tzv. kompetenciami. Udivuje ma, ako jedným dychom tí, ktorí vzývajú potrebu kritického myslenia, úplne nekriticky prijímajú koncept kompetencií ako niečoho, čo by malo spôsobiť zásadný obrat v našom chápaní vzdelania. Obrat ku kompetenciám však zlepšeniu vzdelania nepomôže, môže ho naopak znehodnotiť, zredukovať na bohapustý tréning či výcvik.

Pojem kompetencie nemá žiadnu tradíciu v oblasti všeobecného vzdelávania a ani dnes k nemu nepatrí. Jeho pôvod nájdeme v oblasti odborného výcviku a v utilitárnej príprave na výkon profesie. Reprezentujú ho dnes tak módne kompetenčné profily pracovníkov či kompetenčné modely prípravy na profesiu. Kompetencie nevychádzajú z ľudí ako takých, kompetenciami sa majú formovať tzv. ľudské zdroje. Preto nech nikoho neudivuje, keď poviem, že v pozadí všeobecného pretláčania kompetencií do vzdelávania stojí najmä podnikateľská lobby.

Iniciatívnosť, tímovosť, schopnosť kooperácie, interaktívnosť, sebapresadenie – to sú len niektoré z kompetencií, o ktoré sa moderné vzdelávanie má vraj usilovať. Vzťah ku kvalitnému ľudskému zdroju je zjavný. Veď aj preto výcvik v týchto schopnostiach (kompetenciách) je dnes vlastne obligátnou súčasťou všetkých výcvikových personalistických firiem či školiacich útvarov veľkých organizácií. Tie však ani nepopierajú, že robia výcvik istých sociálno–psychologických zručností. Výcvik a vzdelávanie sú však dve odlišné veci, rovnako odlišné veci sú školiace stredisko a škola. Otázkou ostáva, či chceme, aby sa školy premenili na výcvikové tábory ponúkajúce tréning psychologických schopností. Ak podstúpime túto cestu, strácame kontakt s vlastnou kultúrou.

Zaradením kompetencií do nášho pedagogické slovníka podstupujeme ešte ďalšiu hrozbu. Prestávame považovať školské učivo za podstatný prvok školského vzdelávania. Veď univerzálne kompetencie je vlastne možné trénovať na ľubovoľnom obsahu. Hlavne, že budeme tvoriví, kritickí, reflektívni, že sa staneme asertívni, empatickí, komunikatívni, že budeme informaticky zdatní. Vďaka kompetenciám nám začína unikať, že škola napomáha človeku tým, že mu ponúka stabilný obraz sveta s poznatkami, ktoré ho vytvárajú.

Kompetenciami zamieňame ciele za nástroje. Vzdelanie redukujeme na pragmatické schopnosti zamerané na dosahovanie pragmatických cieľov. Prestávame vnímať, že vzdelanie je hodnota sama o sebe, ktorá človeka kultivuje. Ak si zameníme vzdelanie za kompetencie napr. v cudzích jazykoch, tak nevidíme to podstatné: Človek sa nestáva vzdelanejším tým, že si osvojí cudzie jazyky. Cez cudzie jazyky sa však môže stať vzdelanejším.

Autor je profesor pedagogiky na Trnavskej univerzite a spolupracovník Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Článok bol publikovaný v dvojtýždenníku Učiteľské noviny dňa 17. marca 2008.