Branislav Pupala: Škola nemôže riešiť problémy sveta

22.9.2007 | Bohumil Synek | Nielen o škole

Rozbiehajúca sa reforma vzdelávania na Slovensku, jeho humanizácia, nemá len prívržencov, ale aj odporcov. Jedným z nich je aj učiteľ Trnavskej univerzity Branislav Pupala, mimochodom najmladší univerzitný profesor v odbore pedagogika na Slovensku.


Na webových stránkach „noveskolstvo“ som čítal váš spoločný článok so Zuzanou Humajovou. Nepáči sa vám, že reforma školstva má vychádzať z filozofie tvorivo-humanistickej výchovy. Píšete, „že sa to nedá chápať inak ako budovanie pamätníka pre autora naozaj unikátneho slovenského (pseudo) teoretického modelu.“ Prečo ten sarkastický tón?

Poznám ten 20-ročný diskurz, ktorý sa rokmi nezmenil, omieľajú sa stále tie isté veci dookola, počnúc humanizáciou a končiac trebárs redukciou osnov, pripomína mi to hádzanie hrachu na stenu a ten úsmevný tón, ktorý vy nazývate sarkazmom, je istým druhom obrany. Ako inak, ak nie s iróniou sa postaviť k predstave, že jedna z autorských slovenských teórií by sa mala stať univerzálnym predpisom na ďalšie smerovanie školstva?

Čo máte proti humanizácii školy a tvorivosti v nej?

Volanie po humanizácii školy vnímam skôr ako ideológiu než ako snahu vecne riešiť problémy. Humanizácia a tvorivosť vyzerajú ako lákavé a hodnotovo nespochybniteľné tézy pre reformu školy. No s týmito pojmami nevystačíme, keď sa budeme usilovať riešiť konkrétne problémy vzdelávania. Sú dokonca zavádzajúce, ak chceme hlbšie pochopiť zmysel vzdelávania ako nástroja na hodnotovú stabilizáciu spoločnosti. Chápem, keď tieto heslá používajú politici, ale prekážajú mi na odbornej pôde – namiesto prezentovania výskumov, konfrontácie analýz, vecných návrhov riešení. Akoby sme z poschodia načrtávania vzletných hesiel nevedeli zostúpiť nižšie... Ak chceme reformovať školstvo, ani náhodou nevystačíme s konštatáciou, že vo vyučovaní musíme rozvíjať tvorivosť a že musíme zoškrtať osnovy.

To však nie je chyba filozofie. Chyba je v tom, že ju len rozpačito a ťažkopádne vieme meniť na drobné, aplikovať vo vzdelávacom procese... Ak sa môj syn na gymnáziu v biológii musel drviť naspamäť prierez rastliny, že sa skladá z mezodermy, endodermy a neviem z čoho ešte, a pritom nevie vysvetliť bežné javy v prírode, je to veľmi zlé. Práve od humanizácie vzdelávania si sľubujem nápravu. Že sa deti namiesto drvenia mezodermy a endodermy dozvedia radšej to, prečo sú teraz Tatry v takom stave, v akom sú. Že za to môže, okrem iného, taká lapidárna vec, ako je plytkosť koreňov smrekov, s ktorými si víchrica ľahko poradí. A že učitelia budú mať priestor na to, aby mohli deti učiť mať prírodu rád.

Mne v obsahu vzdelávania tá mezoderma vôbec nevadí. Je predsa súčasťou systematiky ľudského poznania, toho, na ktorom stojí táto civilizácia. Prezentuje istú formu rozmýšľania, analytické, klasifikačné a pojmové myslenie - systematika kultivuje myslenie. Bolo by veľkou chybou, ak by sme každej generácii ponúkali iné obsahy. Ja celkom kvitujem, že škola ide jedným smerom, život druhým. Kde inde sa žiak takéto „mezodermické veci“ dozvie?... Musíme byť obozretní voči mnohým druhom moderných pedagogických kampaní. Nedávno napr. zaznela informácia, že orgány Európskej únie začínajú aktivity v mene tézy, že medzi európskymi deťmi bujnie obezita. Úradnícke a pseudopedagogické opatrenie budú znieť, že do škôl bude treba dostať výchovu k zdravej výžive.

A nie?

Žijeme v naivnej predstave, že výchova v škole môže byť nástrojom nápravy sveta. Nemyslím si, že škola je tu na to. Pri toľkom volaní po aktualizácii školy sme si prestali klásť otázky typu, čo pre ľudskú kultúru znamená výchova, prečo v spoločnosti vznikla jej školská forma, čo sa školou mieni, čo má či môže znamenať. Čo školu do toho, čo jeme? To je najmä vec rodiny. Proklamuje sa napríklad, že ľudstvo je zdravotne ohrozené, že nás stínajú civilizačné choroby, infarkty, rakovina. Ale keď si zoberiete priemerný vek ľudského života, ten stúpa. Zdanie, že chorôb je viac, je tu len preto, že sa dožívame vyššieho veku a medicína pozná ďaleko viac diagnóz, aké sme poznali voľakedy. Na prvý pohľad sa preto javíme chorejší, ale principiálne sme zdravší, žijeme lepšie, žijeme dlhšie. Hystéria okolo zdravotnej výchovy je teda dosť nezmyselná a odvádza školu od jej podstatných funkcií. Podobne by sme sa mohli pozrieť na všetky tie aktuálne multikultúrne, ekologické, mediálne a čo ja viem ešte aké výchovy.

Podstatnou funkciou školy je teda nezaujať žiakov. Vám zrejme neprekáža, keď dieťa príde zo školy a na otázku, čo bolo v škole, znechutene mávne rukou. Podľa vás by teda základná škola nemala poskytovať základy do života, ale tak ako doteraz - základy vied...

Všetky tieto tézy sú pre mňa nepoužiteľné. Nedokážem povedať, čo je užitočné pre život. Je to len vedieť opraviť kohútik, počítač, vedieť vypísať tlačivo či narábať s peniazmi? Opakujem, kde inde sa človek má dozvedieť aj tie nepragmatické veci, ak nie v škole, o ktorých navyše vieme, že sú súčasťou našej kultúrnej pamäte? Súčasne rozumiem predstave o škole, kde všetkých všetko baví a učia sa s radosťou a nadšením. Ide však o pomýlenú ilúziu, ktorú nateraz vybavme odkazom na metaforu, že myslenie môže aj bolieť a byť nepríjemné a že rovnako to môže byť aj s plnením povinností. Netvrdím, že je normálne a zdravé, ak škola principiálne deti nudí. No povinný pobyt v škole je celkom nevyhnutne aj o tom, že ide niekedy proti momentálnym záujmom a chceniam detí.

Zmenili by ste niečo v obsahu vzdelávania základnej školy?

Žiaden hurá systém... Najprv by sme sa mali baviť o tom, čo si predstaviť pod základným vzdelaním... S rezervou sa treba postaviť aj k dnes obľúbenému konceptu tzv. kľúčových kompetencií. Pre potrebu reformy obsahu vzdelávania sú dokonca zavádzajúce, o obsahu totiž nehovoria zhola nič. Naučiť sa kooperovať, pracovať v tíme, naučiť sa autoregulácii... Akoby škola mala pestovať len isté psychologické schopnosti pri ľubovoľnom obsahu. Tak tam dajme šoférovanie, karate, lekcie z erotiky, moderného životného štýlu a deti to bude zaujímať ako šľak.

To je extrém. Je tu tradícia delenia na predmety, aj legislatívny zámer hovorí o predmetovom vyučovaní, takže takéto obavy nie sú namieste. Tradícia nepustí...

Aká tradícia? Veď tu neexistujú debaty o tom, čo je tá tradícia. Čo je to kultúrne gro, ktoré by sa každý z nás mal dozvedieť. To je to, čo by v základom vzdelávaní nemalo chýbať. Ani nie tak rozvoj jednotlivca, ale kultúrna homogenizácia ľudí, kontinuita generácií.

Naozaj si myslíte, že nie aj, či najmä, rozvoj jednotlivca?

Áno, aj. Ale my sa dnes bavíme iba o rozvoji jednotlivca. Preto by sme namiesto kompetencií mohli hovoriť radšej o kultúrnej gramotnosti. A v tom základnom stupni by som naozaj uprednostnil to široké a toľko zatracované povrchné všeobecné vzdelanie.

Zhruba tak ako je to teraz?

Asi áno. Ale revízia je nevyhnutná. Tá však závisí od jasnej predstavy o zmysle školy pre túto dobu, o jej funkciách. A od konsenzu v tejto otázke by sme potom mohli odvodiť dobre definované a najmä dlhodobo udržateľné vzdelávacie oblasti. Teraz je to šité horúcou ihlou. Rámcový program po predmetoch a školský aj po oblastiach... Než takáto reforma, to radšej nerobme nič.

Má podľa vás Slovensko čas čakať na široký konsenzus liknavého pedagogického terénu v otázke zmyslu školy?

Ale veď sa všetci tvária, akoby ten konsenzus existoval a len sa čaká na formálny impulz k veľkej reforme a modernizácii vzdelávania. Našťastie je škola tak hlboko ukotvená vo svojom zabehnutom režime, že sa dokáže dobre ubrániť aj takým reformným snahám, ktoré sa opierajú o módne ideologické gestá. Žiaľ, na tému vzdelávania nie sme naučení zmysluplne diskutovať...

Rozhovor bol uverejnený dňa 17. septembra 2007 v Učiteľských novinách.

Nielen o škole

Koalícia pre deti Slovensko považuje necitlivé vykonávanie súdnych rozhodnutí v prípadoch odoberania detí za neakceptovateľné

Výzva rodičov a učiteľov poslancom NR SR a ministrovi školstva, vedy, výskumu a športu SR

Školská samospráva je naďalej v ohrození

Pripomienkové konanie končí, ale aktivity proti okliešteniu školskej samosprávy pokračujú

Iniciátori hromadnej pripomienky proti okliešteniu školskej samosprávy sa obracajú na rady škôl a obecné zastupiteľstvá

Škola bez kried

Rebríček kvality vzdelávania Pearson

O využití projektu Khan Academy v prostredí bežných škôl

Ján Macek: Vytáča ma pasivita kolegýň, mám jej plné zuby

Čo bude formovať podobu vzdelávania?

Pedagógovia sa obávajú, že bude ešte horšie

Pripomienky učiteľov k správe o stave školstva

Učiteľ a zázraky na počkanie

Biela vrana v školstve

Je Čaplovič blbý, alebo nie?

O správe učiteľov o situácii v školstve

Niekoľko postrehov k situácii v slovenskom školstve

Infovek 2 je pomalý, predražený a už ho v škole nechceme

Josef Widmer: Nové modely pre náročné povolania

Infografika: There is No Homework In Finland

Vladimír Urban: Čím je škola slabšia, tým sú lepšie známky

Otvorený list kritizuje šírenie waldorfu

Martin Mojžiš: Problémom našich škôl nie je málo softvéru, ale veľa nudy

Koniec Planéty vedomostí

Martin Mojžiš kritizuje Planétu vedomostí

Lampa: Čo učíme naše deti?

Politické anestetikum PISA

Školstvo potrebuje víziu

Ministerstvo školstva nerobí správne kroky

Vratké nohy povinnej angličtiny

Netrápme deti angličtinou

Martin Kríž: Školy budú mať iba toľko slobody, koľko si jej vezmú

Kto zarába na učebniciach

Ministerstvo školstva nesleduje experimenty na školách

Učebnice budú meškať mesiace

Máme školstvo, aké si zaslúžime

Školská reforma je Potemkinova dedina

Rok s Mikolajovou reformou

OECD: Učitelia sú málo motivovaní

Vladimír Burjan: Nemám svedomie kritizovať učiteľov

Učebnice nebudú v Kalifornii, možno ani u nás

Čo je hlavnou úlohou školy?

Orol pamírsky

INEKO: Učitelia dostali viac slobody, chýbajú im však učebnice

Dávid Králik: Neschopný učiteľ nech má len základný plat

Aký je Váš názor na zmeny v slovnom hodnotení? Napíšte ministrovi!

Reakcie učiteľov na národnú učebnicu

Ján Mikolaj: Chcem školy zmeniť

Nebezpečné spoločenstvá, rodina, škola a štát (seminár)

Protimonopolný úrad, nevadí ti ministerstvo školstva?

Martin Mojžiš: Učebnica má zaujať najmä učiteľov

Václav Klaus ml.: Netešte sa na reformu

Videokomentár Anny Gottweisovej k reforme a školstvu

Čítanie na Slovensku

Prvý (druhý) september

Web portál FYZIKUS

Prečo som tak skoro alergická na slovo reforma?

Edičná politika plná pochybností

Čakanie na reformu školstva

Veľa kriku pre nič?

Chonchanó baró

Skvelý nástroj

Informačné technológie

Školská reforma odklepnutá

Plochá Zem

Učebnice

Slaná voda

Ako (ne)učiť literatúru

Mastný chlieb

Kompetencie

Čo všeličo by sa dalo...

Ako reformovali Česi

Rozumná reforma

Čo s nedobrou reformou?

Všetko naopak

Ťažká reforma

Akože reforma

Posadnutosť kompetenciami

Diskusia o reforme? Niet času

Reforma zn. chaos

Školská reforma

Čulý Mikolaj

Reforma vzdelávania alebo kozmetická úprava školstva

Branislav Pupala: Škola nemôže riešiť problémy sveta

Šlabikár – najčítanejšia kniha

K Návrhu koncepcie vyučovania cudzích jazykov v základných a stredných školách

Učiť piatakov základom ekonómie

Ohrozená veda

Na kvalite nezáleží?

Základný či aplikovaný výskum?

Môžete ma citovať!

Čítanie sa učí ako spartakiáda

Odvahu školám

Kolobeh školských reforiem

Hranice školskej revolúcie

Domino reformy vzdelávania - ako ďalej?

Príbeh školského zákona

Školský zákon a politická elita

S obavami za

Šanca na rozbeh

Korešpondenčné semináre