Nové Školstvo: Inklúzia – šanca urobiť z integrácie výhodu do života

Inklúzia – šanca urobiť z integrácie výhodu do života

15.8.2014 | Mama a ja | Nové školstvo v médiách

Už v minulom čísle sme vám trochu načrtli termín „inklúzia“ a spomenuli sme i odborníka na inkluzívny vzdelávací systém z Veľkej Británie, Daniela Sobela. Vďaka snahám organizácie Nové školstvo sa zrealizoval workshop zainteresovaných odborníkov, ktorí nielen popisovali neradostný stav v súčasných školách, ale na základe svojich skúseností v rámci otvorenej diskusie tiež hľadali, tvorili a navrhovali možné riešenia.

Na úvod si zopakujme, čo znamená slovíčko „inklúzia“ – v ideálnej spoločnosti sa v praxi odzrkadlí na tom, že v bežnej základnej škole chodia do jednej triedy nielen deti zdravé, ale i deti telesne či mentálne znevýhodnené. Učiteľ vie, ako sa k nim priblížiť, ako bez problémov zvládnuť hodinu a, samozrejme, k dispozícii má i asistentov alebo ďalšieho kolegu... Ak si myslíte, že učiť takúto rôznorodú skupinu nie je možné, presvedčia vás slová Daniela Sobela, hlavného konzultanta organizácie Inclusion Expert:

„Predstavte si triedu, ktorá sa ide učiť o histórii Londýna. Keď ako učiteľ vchádzam do triedy, mám už vo dverách pripravenú úlohu pre Jonatána, ktorý má syndróm ADHD. Je hyperaktívny a okamžite potrebuje začať na niečom pracovať. Dám mu teda zadanie už vo dverách a on si ihneď sadá k úlohe. Počas hodiny robí niečo celkom iné, než mám pripravené pre Daniela, ktorý je žiakom so zníženými kognitívnymi schopnosťami. Jonatán prehľadáva päť rôznych webových stránok, chodí po triede a hľadá ďalšie zadania, ktoré mám pre neho pripravené na rôznych miestach, dáva dokopy rôzne zdroje. Daniel toho zvládne menej, preto mu ponúknem viac súhrnnejších informácií a prehľadnejšie inštrukcie. V triede mám ešte Emu s Downovým syndrómom. Chcem, aby dnes pracovala s kamarátkou, preto mám pre ne pripravené iné zadanie. Týka sa, samozrejme, histórie Londýna, ale nechcem, aby robili to isté čo Jonatán alebo Daniel. Prácou vo dvojici sa navzájom potiahnu a ja sa môžem pri Eme sústrediť na zvládnutie základného učiva. Budem jej pomáhať, klásť doplňujúce otázky, opakovať s ňou to, na čo už prišla. Ema sa učí to isté, čo Jonatán, ibaže zvládne pochopiť oveľa menej kľúčových slov a postupuje pomalším tempom. A ešte mám v triede jedného výborného žiaka, ktorý sa učí vynikajúco a rád, no nemusí pri tom lietať po triede ako Jonatán, lebo potrebuje premýšľať v pokoji. Prídem k nemu a k úlohám, ktoré robia aj ostatní, mu pridám jednu navyše, iba pre neho. Poviem mu – všetci ostatní sa venujú storočnej histórii Londýna, ale ty skús ísť ďalej, do konca hodiny skús zistiť, čo vlastne pre Londýn znamená, že je mestom, metropolou. Tento žiak robí to isté čo ostatní, dostane však ako bonus malú výzvu navyše, ktorá ho láka a ktorá rozvíja jeho úroveň vedomostí. Každé dieťa sa učí inak a tomu sa snažím prispôsobiť hodinu.“

Priveľa selektujeme

Súčasné slovenské školy sú zamerané selektívne, to znamená, že deti veľmi diferencujú – napr. podľa nadania (na matematické či jazykové triedy), podľa prospechu, deti s akoukoľvek inakosťou, hendikepom idú do špeciálnych škôl, a to možno až prirýchlo. Občas by stačila dobrá vôľa a dieťa by nemuselo študovať ďaleko od svojho domova. Napokon, žiaci prechádzajú prvým „selektovaním“ už pri „prijímaní“ na základné školy. Je pravda, že v niektorých dochádza aj k integrácii, čiže sa v triede nájde žiak s poruchami učenia, alebo s nejakým fyzickým hendikepom. Systémovo to však dotiahnuté nie je, na žiakov, ktorí potrebujú isté úľavy, sa kladú rovnako vysoké očakávania ako na ostatných, až neprirodzene sa tvárime, že je správne u dieťaťa hendikep „prehliadať“... ono však z vozíčka nezíde, musíme rešpektovať tento jeho limit, čo však neznamená, že intelektovo nemôže dosiahnuť presne to, čo je ho zdravý spolužiak.

„Existujú školy, ktoré úspešne integrovali napríklad vozíčkara a mnohé školy tieto úspechy aj navonok prezentujú, vyčísľujú, koľko majú takto integrovaných detí. Ako to vyzerá vnútri v triede, či tam je to dieťa za bielu vranu alebo čiernu ovcu, je už iná vec. V každom prípade však ide o „to“ dieťa a tie ostatné,“ povedala Magdaléna Špotáková z Výskumného ústavu psychológie a patopsychológie na workshope o inklúzii vo vzdelávaní.

Škola – miesto pre pestrosť

Zuzana Zimenová, editorka portálu Nové školstvo a zároveň spoluautorka kampane Chceme vedieť viac vidí v inklúzii veľkú šancu pre naše školstvo. Keďže kampaň hľadá odpovede na otázky, aké školstvo chceme, teda nielen to, aký má byť obsah výuky, ale i jeho forma, spôsob hodnotenia a koniec-koncov aj proces integrácie detí, pozhovárali sme sa, čo všetko by nám inklúzia mohla priniesť. „Myslím si, že základná škola je ideálne miesto na to, aby sa deti naučili, že ľudia sú pestrí, majú rôzne nadanie, schopnosti i obmedzenia, a pritom spolu vedia fungovať, môžu byť kamaráti, vedia jeden druhému pomôcť. Toto by mala byť úloha školy budúcnosti, nielen súkať do detí kvantum vedomostí. Rôznorodosť by mala byť braná ako výhoda, nie problém.“

„Inklúzia nemá zmysel, pokiaľ nedáte deťom príležitosť robiť vlastným tempom, čo však znamená, že už sa nemôžete postaviť pred tabuľu a nechať všetkých žiakov odpisovať rovnaké veci. To už nie je inkluzívne vzdelávanie. Ale na to učitelia potrebujú vhodné podmienky, a tie im zatiaľ ešte nikto neponúkol,“ hovorí Zuzana Zimenová v rámci kampane Chceme vedieť viac.

„Každé dieťa by sa malo v škole cítiť dobre a malo by dostávať takú formu pomoci a podpory, ktorú potrebuje. Vtedy budeme mať oveľa menej starostí s implementáciou rôznych stratégií pre tzv. „inakšie“ deti, pretože im bude školský systém vo väčšine prípadov automaticky vyhovovať,“ povedal Ivan Juráš, zastupujúci SZŠ s MŠ M. Montessori na workshope.

Možno vám napadá, podobne ako mne, či je skutočne dobré rušiť špeciálne školy, ktoré sú maximálne pripravené pre deti so špeciálnymi potrebami – telesne postihnutí tu majú i rehabilitačné priestory, nevidiaci prístroje, ktoré im pomáhajú čítať atď. Sama poznám rodičov, ktorí zažili, ako ich dieťa „rozkvitlo“ v takejto škole. Odborníci na inklúziu však tvrdia, že veci treba vidieť v širších súvislostiach. Jednak sa na takúto zásadnú zmenu musí systém nastaviť (napr. sa porieši, ako zabezpečiť, aby malo dieťa priestory či pomôcky potrebné pri jeho hendikepe v bežnej škole), zároveň prejde obsah výuky veľkou zmenou, aby učiteľ mohol kreatívnejšie pracovať a nebol limitovaný, pretože inkluzívne vyučovanie znamená, že sa každé dieťa učí podľa svojich schopností a potrieb – individuálne, a tiež sa systémovo dorieši potreba asistentov i prepojenie spolupracujúcich organizácií (odd. sociálnych služieb, pridanie špeciálnych škôl k bežným školám, pomoc zo strany štátu).

Ako povedal Daniel Sobel v rozhovore pre časopis Trend: „Inklúzia je lacnejšia. Prevádzka špeciálnych škôl je omnoho nákladnejšia a menej efektívna. Ak tieto peniaze dáte do normálnych škôl, ušetríte, a to hlavne z dlhodobého hľadiska, lebo školy produkujú menej celoživotných poberateľov sociálnych dávok. Dôležité pritom je zosúladiť vzdelávanie spolu so sociálnou a zdravotnou starostlivosťou, lebo keď ich riešite osobitne, mrháte časom a čas sú peniaze. Integrovaný model šetrí zdroje.“

Individuálna výuka inkluzívnej školy

Inkluzívne vyučovanie však neznamená len rôznorodosť triedy, je zamerané na individuálne potreby dieťaťa. Učiteľ mu pripravuje a zadáva úlohy podľa jeho schopností. Nejde sa v učive automaticky ďalej bez toho, aby bolo isté, že žiak preberanej látke skutočne porozumel a môže na nej stavať ďalej. V rámci učiva si môže vybrať úroveň, ktorú zvládne.

„Povinné učivo nie je „dané“ po ročníkoch, ale nanajvýš po vzdelávacích stupňoch, a je vyjadrené niekoľkoúrovňovými výkonovými štandardmi, ktoré môže každý žiak dosiahnuť svojím vlastným tempom. Individuálne plány nie sú iba formálne dokumenty, ale komplexné portfóliá, v ktorých sa zaznamenáva východisková situácia, ciele, obsah a metódy vzdelávania i spôsoby hodnotenia žiaka,“ uviedla Zuzana Zimenová.

Rodič verzus učiteľ

No nie je to len o deťoch a učive, aj učitelia majú v „inkluzívnej škole“ výrazne iné postavenie. Môžu využívať svoju kreativitu, majú dostatok spolupracovníkov, ktorí im pri výuke pomôžu, alebo s nimi môžu konzultovať svoje obavy, postupy, zvolené úlohy. Skrátka, nie sú v tom sami. Na dialógu, hľadaní optimálnych riešení a spolupráce je postavený i vzťah učiteľ-rodič-dieťa.

„Nemyslím si, že by boli učitelia v súčasnosti proti inklúzii, ale mnohí z nich sa boja, aby nebola zrealizovaná ako mechanický príkaz bez toho, aby dostali adekvátnu pomoc. V súčasnom systéme, keď má učiteľ tridsať žiakov, ktorých za 45 minút musí naučiť kvantum učiva, nie je možné zaviesť inkluzívne vzdelávanie a ja im maximálne rozumiem. V Anglicku je tiež 30 detí v triede, ale sú na nich dvaja dospelí, a to nemyslím pomocného asistenta, ale je tam ďalší rovnocenný pedagóg. Navzájom sa vo vedení hodiny striedajú, bez problémov dokážu pracovať s celým kolektívom, ktorý je rozdelený do skupín,“ vysvetľuje Z. Zimenová.

„Každé dieťa je iné a odlišné sú aj ich spôsoby uvažovania, učenia a chápania súvislostí. Navyše, počas povinnej školskej dochádzky výkon každého dieťaťa prirodzene kolíše , za čo môžu rôzne okolnosti – rozvod rodičov, choroba v rodine, nezhody s rovesníkmi, nástup puberty, či prvá láska. Neraz sa z „jednotkára“ stane na druhom stupni základnej školy „trojkár“. Škola to však často iba konštatuje na vysvedčení bez toho, aby sa pátralo po príčine. Slovenský vzdelávací systém účinne eliminuje individuálny prístup k žiakom. Obsah vzdelávania im nešije na mieru, ale jednotnú mieru predpisuje všetkým. Situácia, v ktorej je práca učiteľa a činnosť školy hodnotená takmer výlučne iba na základe výsledkov žiakov v štandardizovaných testoch, z ktorých sa následne vytvárajú rebríčky „úspešnosti“ škôl, nahráva túžbe po čo najlepšom skóre, ktorá potláča prispôsobovanie sa individuálnym potrebám detí. Navyše, podobné testovania vôbec neukazujú, aký progres u žiakov s rôznymi východiskovými situáciami nastal, a teda z nich nemožno posúdiť ani množstvo úsilia, ktoré bolo na dosiahnutie určitých výsledkov vynaložené.“

Zdroj: Správa z tretieho zasadnutia Verejnej komisie pre reformu vzdelávacej politiky, autori: Z. Zimenová a P. Dráľ

Príbeh z obyčajnej školy

Priznám sa, že keď mi Zuzana Zimenová hovorila o tom, že v Anglicku dokážu úspešne viesť hodinu v triede so 60-timi deťmi, veľmi ma to prekvapilo. Veď väčšina z nás chce, aby dieťa bolo v čo najužšom kolektíve, aby sa mu učiteľ stihol venovať. Oni však bez problémov v tomto kvante detí dokážu rozdávať úlohy podľa ich schopností a aktuálnych potrieb.

Deti „obliehajú“ pani učiteľku zo Slovenska a konzultujú s ňou správne odpovede.

„Je pravda, že tento počet detí bol skôr náhoda, zväčša fungujú v triedach s klasickým počtom žiakov. Učitelia vychádzali z iste štúdie, ktorá tvrdí, že tretí ročník je veľmi kritický v tom zmysle, že deti sa v tomto veku výrazne menia a aj dovtedy dobrým žiakom sa niekedy prudko zhorší výkon. My sme navštívili školu, kde si to zobrali k srdcu a rozhodli sa proti tomu bojovať. Zrušili stenu medzi dvoma triedami, dali tam len zaťahovacie dvere, aby sa mohli v prípade potreby spojiť alebo uzavrieť. Skutočne, štyria dospelí učili naraz 60 detí. Keď sme to uvideli, neverili sme, že v tejto triede bude pokoj, ale skutočne bol. Deti pracovali, nikto sa nezabával, nevyrušoval, síce chodili po triede, ale iba preto, aby si zistili informácie, ktoré potrebovali. My sme k nim prišli na návštevu piati, žiakom povedali, že sme prišli zo zahraničia, a predsa sa nebáli k nám pristúpiť, pozdraviť a spýtať sa, či postupujú v zadaní správne, poprosiť o radu. Toto bolo pre nás významné. V praxi sme zažili, že tu, keď deti vidia dospelého, okamžite im naskočí – to je POMOC, niekto, na koho sa môžem obrátiť. Ak si to premietneme na slovenskú triedu, u nás sú všetci z cudzích zarazení, boja sa vyrušovať, ani im nenapadne čosi sa spýtať,“ porovnáva Z. Zimenová.

Aj takto môžu vyzerať „učebnice“ – presnejšie pracovné zošity, v ktorých malí tretiaci preberali Staroveký Egypt...

Základná škola trvá v Anglicku do 12 rokov, po tomto období idú žiaci na rôzne školy podľa dosiahnutých výsledkov, ale dovtedy bez problémov funguje model inkluzívnej triedy. Nemajú v nej klasické učebnice, ale tvoria si portfóliá, akési vlastné pracovné zošity, do ktorých si značia, kreslia, vlepujú infomácie k preberanej látke, vypracúvajú úlohy zadané učiteľom. Tiež pracujú na rôznych projektoch.

Vážne hodnotenie, ktoré je i testované, prebieha iba v tzv. core predmetoch, čiže z matematiky, čítania a písania. U nich je však čítanie s porozumením rozdelené na štyri úrovne. Skúsim vám to objasniť na príklade: Povedzme, že máme tretiakov a čítanie s porozumením. Žiak na prvej úrovni musí vedieť súvisle prečítať text, rozumieť hlavnému deju, spoznať hlavné postavy. Druhá úroveň je už o čosi rozšírenejšia – vie rozpoznať i vedľajšie postavy, vie, prečo sú vedľajšie a akú majú funkciu. Tretia a štvrtá úroveň ide až do metatextu, čiže žiak vie rozpoznať zápletku, rozumie jej, vie, ako bola postavená... Napr. dievčatko s downovým syndrómom zvláda prvú úroveň, ale zvládne ju výborne a môže prejsť s pocitom úspechu do ďalšieho ročníka. Čo je výborné, že učiteľ nekladie na žiaka ďalšie nároky, kým neovláda dobre tú úroveň, ktorú dosiahol. Eliminujú sa diery, učivo na seba pekne nadväzuje a ďalší „kamienok“ sa prikladá, až keď dieťa konkrétnu vedomosť dosiahne.

Otázkou je, či do budúcnosti budeme chcieť inkluzívne školy, v ktorých sa podporuje a princípom je pestrosť detí, individuálny prístup, či učiteľom vytvoríme podmienky, aby mali možnosť i dostatok priestoru byť pedagogicky tvoriví a kreatívni, či vôbec celý systém nastavíme tak, že bude rešpektovať potreby rôznorodej skupiny. Ak by sa to však podarilo, tak by škola skutočne bola miestom, kde deti nemajú strach, chodia sem rady a tešia sa z poznávania.

Eliška Fričovská. Pôvodne publikované v augustovom vydaní mesačníka MAMA a ja.

Sledujte aktuálne informácie o dianí v našom školstve a zapájajte sa do diskusií, reakcií či workshopov. Každý hlas, každá myšlienka, každý názor je dôležitý. Kliknite si na web kampane chcemevedietviac.sk.

Nové školstvo v médiách

Ako sa parazituje na vzdelávaní Rómov

16.5.2023, Dušan Sloboda, Nové školstvo v médiách

O tom, ako tento štát systémovo zlyháva pri kontrole procesu poskytovania vzdelávania na stredných odborných školách, alebo od kauzy školy v Sečovciach po kauzu školy v Trebišove.

TÝŽDEŇ V ŠKOLSTVE MAILOM

Inklúzia – šanca urobiť z integrácie výhodu do života

15.8.2014 | Mama a ja | Nové školstvo v médiách

Nové školstvo v médiách