Keď Čaplovič napráva Mikolaja

7.10.2013 | Martin Mojžiš | .týždeň

Ficovi ministri školstva riadia rezort spôsobom, pri ktorom zostáva rozum stáť. Mikolaj pod heslom slobody uvrhol na školy neuveriteľnú byrokratickú záťaž. Čaplovič sa pod heslom nápravy chýb chystá túto záťaž predlžovať.


Ticho, ktoré sa v týchto týždňoch ozýva zo slovenských škôl, je nepochopiteľné. Školy buď nevidia, alebo nechcú vidieť, čo si zas na nich ministerstvo školstva pripravilo. Preberú sa zrejme, až keď bude neskoro. Nadávať a hromžiť začnú o rok, keď to už bude zbytočné.

Čo sa vlastne deje? Do konca októbra prebieha (v skutočnosti neprebieha, len má prebiehať) verejná diskusia o nových učebných plánoch a štátnych vzdelávacích programoch materských a základných škôl. V súčasnosti platné programy pochádzajú ešte z Mikolajových čias, a preto by sa mohlo zdať, že ich zmena by školám nemusela uškodiť. Ale uškodí, a poriadne.


.zmena plánu a programu
Pred piatimi rokmi spustil Ján Mikolaj absolútne nepripravenú školskú reformu. Mával pritom zástavou väčšej voľnosti a v štátnych učebných programoch stanovil školám len časť toho, čo majú učiť – zvyšok si mali doplniť v školských učebných programoch. Problém bol v tom, že školy nikto na obrovskú robotu s prípravou vlastných učebných programov nepripravil a všetko sa dialo veľmi chaoticky. 

V prvom roku to, našťastie, museli urobiť len pre prvý reformný ročník, lenže potom ich čakala rovnaká práca pre druhý ročník, a tak ďalej. Po štyroch rokoch sa mohli konečne zastaviť a vydýchnuť si. Niektoré preto, lebo naozaj pripravili učebné plány podľa toho, ako si predstavujú smerovanie svojej školy, iné len preto, lebo už konečne ukojili byrokratického molocha a mohli mať relatívny pokoj. 

A  teraz do toho príde Čaplovič, ktorý pripraví učiteľom nový štvorročný cyklus prerábania všetkého, čo museli urobiť v rámci Mikolajovej reformy. Začína zmenou učebných plánov. V mnohých predmetoch mení celkové počty hodín, pričom na rozdiel od súčasného stavu predpisuje v každom ročníku presné počty hodín jednotlivých predmetov (a výrazne znižuje počet voliteľných hodín). Ponechajme teraz bokom, že to znamená opätovný návrat od relatívnej autonómie škôl k štátnemu dirigizmu. Sústreďme sa len na to, že pre všetky školy to znamená nútené opustenie toho, čo si štyri roky pripravovali. Všetci budú musieť nanovo prispôsobiť celé fungovanie školy novým učebným plánom. Najviac práce budú mať, samozrejme, tie školy, ktoré zobrali doterajšiu voľnosť vážne a urobili výrazné zmeny. Ale pocítia to aj tie ostatné.

Druhým Čaplovičovým krokom je návrh nových štátnych vzdelávacích programov. Všetky školy dnes majú vypracované školské vzdelávacie programy, ktoré musia byť podľa zákona v súlade s tými štátnymi. Zmena štátnych programov znamená nevyhnutnú následnú zmenu všetkých školských programov (alebo hromadné udeľovanie výnimiek, prípadne hromadné nerešpektovanie zákona). Všetky základné školy na Slovensku si teda zopakujú robotu, ktorú robili počas posledných štyroch rokov. 


.minimálny obsah a výkon
Teoreticky je, samozrejme, možné, že nové štátne vzdelávacie programy budú výrazne lepšie než tie staré. Aj v takom prípade by síce bolo treba ich zmenu veľmi starostlivo zvážiť, ale dalo by sa o nej uvažovať. Ako je to s Čaplovičovým návrhom? Sú návrhy predkladané ministerstvom a Štátnym pedagogickým ústavom naozaj vylepšením? Nuž, nielenže nie sú, ale dokonca vyvolávajú dôvodné podozrenie, že na ministerstve a ŠPÚ nie je jediný zodpovedný človek, ktorý by rozumel aspoň takým základným pojmom, ako sú vzdelávacie štandardy.

Vzdelávacie štandardy vo svojej obsahovej časti „určujú minimálny obsah vzdelávania“ a vo svojej výkonovej časti „určujú, na akej úrovni má žiak dané minimálne učivo ovládať a čo má vykonať“. Touto informáciou ľudia na ŠPÚ určite disponujú, pretože ju uvádzajú na svojej stránke. To, ako jej rozumejú, ilustruje (medzi iným) navrhovaný vzdelávací štandard z predmetu hudobná výchova (mohli by sme vybrať aj iný príklad, ale hudobnej výchove rozumie predsa len viac ľudí ako odborným predmetom). 

Podľa obsahového štandardu predmetu hudobná výchova má každý žiak na konci piateho ročníka ovládať pojmy ako agogika a terasová dynamika, na konci šiesteho ročníka zas Seikilovu pieseň. Na konci siedmeho ročníka je v obsahovom štandarde uvedených päť povinných populárnych piesní (dve od Vaša Patejdla a po jednej od Miroslava Žbirku, Zuzany Smatanovej a No Name), na konci ôsmeho ročníka je na prvom mieste uvedené: „najmenej šesť piesní s motívom lásky“. Zopakujme, že toto sú minimálne požiadavky, teda požiadavky, ktoré musí zvládnuť každý žiak, ak chce postúpiť do ďalšieho ročníka.

A čo požaduje na postup do ďalšieho ročníka výkonový štandard predmetu hudobná výchova? Piataci „nájdu medzi obsahom piesní súvislosti“ (nie je uvedené, akých piesní). Šiestaci okrem iného „zaimprovizujú na metalofóne a xylofóne na tónoch  c-d-e-g-a“ a „zaspievajú pieseň Kukala kukučka“. Siedmaci zas napríklad „zaspievajú Aleluja – na 1 slabiku viac tónov)“ a tiež „zaspievajú Letný kánon so zdôraznením 1. doby tamburínou“ (poznámka redakcie: ak prvú dobu tamburínou nezvýraznia, potom nesplnia minimálne požiadavky a šiesty ročník by si mali zopakovať). No a ôsmaci „zaspievajú časť piesne Pstruh F. Schuberta, pieseň Túžba F. Chopina a začiatok Marseillaisy“.

Hudobná výchova pritom rozhodne nie je jediným predmetom, pri ktorom predkladatelia zjavne nerozumejú slovu „minimálny“ a zrejme ani mnohým iným slovám. Ak to pôjde takto ďalej a ak budú učitelia a verejnosť naďalej mlčať, o chvíľu budú o našom školstve rozhodovať úplní analfabeti.


Autor je vysokoškolský učiteľ a redaktor časopisu .týždeň.

Článok bol pôvodne uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 30. septembra 2013 a nájdete ho tu.

.týždeň

.pod lampou: Svet, ktorý zahodil vzdelanosť?

Malo zmysel testovať deviatakov? /Polemika/

Akých sto dní?

Ako pohnúť spiacim slonom?

Pán premiér, čo máte prázdniny?

Môj návod ako štrajkovať

Akreditácie – choroba alebo liek?

Naše školstvo je zlé

Marek Tesar: Ako sa učí na Novom Zélande

Krajina bez ideí?

Politika do škôl patrí

Viac otázok než odpovedí

Vysoké školy: Univerzity, absolventi, prax

Vlado Burjan: Učenie potrebuje odluku od štátu

Vzdelávanie bez limitov

Juraj Draxler: Každá strana má biznis pozadie

Zoznámte sa: Juraj Draxler

Domáce vyučovanie zamrzlo na prvom stupni

Milióny vyhodené do vzduchu

Budúcnosť našich detí nie je ružová

Planéta /ne/vedomostí

Neviditeľné deti

Rastú nám digitálni dementi?

Čaplovičovo vysvedčenie

Ako zachrániť remeslo

Duch socializmu žije v našich školách

Zuzana Zimenová: Chceme vedieť viac je obojsmerná informačná kampaň

Bez priateľov nezmôžeme nič

Čo je zrkadlom našej spoločnosti

Aby nevznikla stratená generácia

Vďaka Bielym vranám!

V školstve vládne totalita

Keď Čaplovič napráva Mikolaja

Naučte děti číst

Slovensko pôsobí tak, ako keby spalo

Viac muziky za menej peňazí?

Podpora učiteľa spojila Košice s Bratislavou

Učitelia sa zobudili, čosi sa deje

Prebudení učitelia

Kľúčom sú dobré verejné základné školy

Učitelia sa musia prestať báť

Učiteľ si vyrába pomôcky sám a kontroluje ministerstvo

Štrajk učiteľov, zrada a porážka

Mali sme inšpekciu

Dve správy o stave školstva

Pridávajú školy hodnotu?

Školské testy – dobrý sluha, zlý pán

Merať či nemerať vo vzdelávaní?

Inšpekcia, byrokracia, a tak vôbec

Pohľad zvonku

Načo je komu školská inšpekcia?

Pedagogika videná očami biológie

Reforma školstva – pohľad z riaditeľne

Reforma či perestrojka?

Ad: Planéta testov a garancií

Planéta testov a garancií

Nové školstvo a .týždeň