Korešpondenčné semináre

10.10.2005 | Matúš Medo a Martin Mojžiš | Nielen o škole

Niekoľkokrát do roka pošle malá skupina ľudí príklady z matematiky, fyziky či informatiky žiakom základných alebo stredných škôl. Niektorí žiaci príklady vyriešia a pošlú ich späť, aby ich o nejaký čas znovu dostali opravené a okomentované. Prečo to tí ľudia robia?

Korešpondenčný seminár prebieha presne tak, ako to názov napovedá – jeho organizátori si píšu s riešiteľmi. Začína sa to rozoslaním sady súťažných úloh na školy. Žiaci ich riešia, riešenia napíšu a pošlú späť na opravenie a obodovanie. Takto prebehne niekoľko kôl súťaže, na konci sa zostaví poradie a najlepší riešitelia majú možnosť zúčastniť sa na týždennom pobyte, tzv. sústredení. Prečo to však niekto rieši? A prečo to niekto organizuje?

Začnime tou ľahšou otázkou – prečo to niekto rieši. Decká rady súťažia a tie z nich, ktorým ide matika, fyzika či informatika, rady súťažia v týchto disciplínach. To však samo osebe nestačí, súťaž musí byť niečím atraktívna, inak by veľa riešiteľov nepritiahla. Korešpondenčné semináre sú atraktívne dvomi spôsobmi.

Po prvé sa snažia zadávať netradičné a zaujímavé úlohy a problémy. Ako príklad uveďme tri úlohy z korešpondenčného seminára z fyziky pre stredoškolákov: 1. Keď polejeme tričko vodou, stane sa jeho farba sýtejšia. Prečo? 2. Koľko túh pentelky treba na napísanie všetkých dielov Harryho Pottera ? 3. O koľko by sa spomalilo otáčanie Zeme, keby autá vo Veľkej Británii začali chodiť po pravej strane cesty? V seminároch pre základné školy sú zadania navyše obalené zaujímavým príbehom, ktorého sú prirodzenou súčasťou. Z opravených riešení sa súťažiaci dozvie to, čo mu v škole často zostáva utajené – kde urobil chybu a ako mal pokračovať ďalej. Každý dostáva aj vzorové riešenia, v ktorých je každý príklad podrobne okomentovaný. Nie je to len súťaž, je to aj netradičná a účinná forma učenia. Druhým lákadlom je už spomínané týždňové sústredenie zhruba troch desiatok najúspešnejších riešiteľov. Koná sa väčšinou dvakrát do roka a ide vlastne o akýsi tábor, ktorého súčasťou sú prednášky z matematiky, fyziky či informatiky. Ambíciou prednášajúcich je, aby prednášky v ničom nezaostávali za originálnosťou a zaujímavosťou príkladov, ktoré sa na seminári riešili. Okrem toho sa tam veľa športuje a súťaží. Sústredenia mávajú úžasnú atmosféru, ktorú je však veľmi ťažké opísať. Vždy sa niesli v duchu duševnej spriaznenosti, otvorenosti a dôvery. Hoci len vtipy, ktoré sa tam rozprávali pri táborákoch roky pred Novembrom 1989. Napríklad tento: Člen ÚV KSSZ (ústredného výboru komunistickej strany Sovietskeho Zväzu) sa nadránom vráti domov a rozzúrená manželka sa ho pýta, kde bol. „Ále pozri, Lenin mal dnes výročie, tak sme trochu so súdruhmi v Mauzóleu oslavovali.“ „Áno, a toto je čo?“ – pýta sa manželka na steblo slamy na súdruhovom ramene. „Aha, no, vieš, dávali sme mu hobla a roztrhol sa nám.“

.organizátori

Otázka, prečo niekto rieši korešpondenčný seminár, má teda jednoduchú odpoveď: lebo niekto iný pripraví atraktívnu súťaž a veľmi príjemnú odmenu v podobe sústredenia. To, samozrejme, vyžaduje obrovské množstvo nadšenia a invencie, ale aj otravnej organizačnej práce a namáhavého opravovania veľkého množstva riešení. Prečo to niekto robí?

V prvom rade si treba vyjasniť, že to nie je pre finančnú odmenu. Väčšina práce v korešpondenčných seminároch nie je honorovaná vôbec alebo len symbolicky. Faktom síce je, že toto sa v poslednom čase mení – niekoľko seminárov je prostredníctvom olympiád napojených na štátny rozpočet, vedenia ďalších sa zase ujali schopní manažéri, ktorí dokážu svojich ľudí odmeniť – avšak od komerčného platenia za vykonanú prácu trhovou cenou majú ešte všetci ďaleko. Dobrovoľníctvo ostáva pre fungovanie seminárov najdôležitejšie. Odkiaľ sa berie?

Odpoveď je banálne jednoduchá a pritom v istom zmysle veľkolepá. Drvivú väčšinu organizátorov korešpondenčných seminárov tvoria ich bývalí riešitelia. To, čo študenti s korešpondenčným seminárom zažijú, býva natoľko silné, že mnohí z nich pociťujú intenzívnu chuť pripraviť pre ďalšiu generáciu študentov niečo podobné. Väčšina z nich organizuje semináre počas vysokoškolského štúdia alebo krátko po jeho skončení, neskôr na takúto činnosť nezostáva dostatok času. Ale to nevadí. Každá generácia organizátorov si medzičasom vychová ďalšiu generáciu, ktorá od nich štafetu s nadšením preberie.

To, čo sa tu už tridsať rokov deje, je taký malý zázrak. Aby sme to naozaj precítili, zamyslime sa nad tým, koľko ľudí si vyberie povolanie učiteľa preto, lebo chce svojim žiakom pripraviť chvíle také skvelé, aké zažili oni so svojimi učiteľmi. V školstve to takto nefunguje. Ako je možné, že to funguje v korešpondenčných seminároch?

Nuž, niekde na začiatku muselo byť niečo výnimočné, niečo, čo pritiahlo a nadchlo ľudí, schopných pritiahnuť a nadchnúť ďalších ľudí a tak ďalej. To niečo bol zrejme Tábor mladých matematikov, ktorý sa uskutočnil v roku 1975 v Tatranských Mlynčekoch. Kľúčovými osobnosťami boli stredoškolský učiteľ Vít Hejný a jeho syn Milan Hejný, ktorý je dnes profesorom Karlovej univerzity v Prahe. Tábor mal veľký ohlas. Časť zúčastnených detí sa ďalej stretávala na matematických krúžkoch, tábory sa opakovali aj v ďalších rokoch. O rok neskôr vznikol v Košiciach prvý korešpondenčný seminár v ČSSR, venovaný matematike.

Nasledovali ďalšie súťaže, k matematikom sa časom pridali fyzici i informatici, k stredoškolským súťažiam súťaže pre ZŠ. Korešpondenčné semináre a ich sústredenia dodnes nesú zreteľnú pečať, ktorú im vtisli Vít a Milan Hejný. Je tu zreteľná tradícia, ktorá sa úplne spontánne prenáša z generácie na generáciu.

.olympiády

Aby vynikla jedinečnosť fenoménu korešpondenčných seminárov, skúsme ich porovnať s príbuznými súťažami, s matematickou, fyzikálnou a inými olympiádami. Jedno majú zjavne spoločné: ide o súťaže v riešení príkladov. V mnohom sa však zásadne líšia. Olympiády sú financované zo štátneho rozpočtu, venujú sa im dlhoročne stále tí istí ľudia na profesionálnej alebo poloprofesionálnej báze. Sústredenia najúspešnejších riešiteľov nie sú konečným cieľom, slúžia predovšetkým ako príprava na medzinárodnú olympiádu.

Medzinárodné olympiády sa každý rok konajú v inej krajine a stretávajú sa na nich 4- až 6- členné družstvá. Každý súťažiaci dostáva zadania úloh vo svojom materskom jazyku a rovnako píše i svoje riešenie. Pri opravovaní a bodovaní sú potom dôležití sprievodcovia družstva. Súťažiaci sa hodnotia samostatne a podľa počtu bodov získaného pri riešení problémov sa im na záver prideľujú medaily. Tie si však nedelia iba traja najlepší súťažiaci – to by pri stovkách súťažiacich nebolo príliš motivujúce – ale rozdeľuje sa ich vždy väčší počet. Napríklad na tohtoročnej olympiáde z informatiky bolo spolu pridelených 24 zlatých medailí (odniesol si ju teda každý desiaty).

V roku 2005 priniesli naši študenti naozaj úctyhodnú zbierku medailí. V informatike štyri zlaté medaily, v matematike štyri strieborné a dve bronzové, vo fyzike zlato a striebro, v chémii zlato, striebro, dva bronzy a tretie miesto v celkovom poradí, v biológii striebro a dva bronzy. Navyše v Turnaji mladých fyzikov získalo naše družstvo striebornú medailu a z Grand Prix Chimique sme priniesli medailu zlatú.

V čom spočíva tajomstvo úspechu našich žiakov? Spýtali sme sa priamo medailistov z posledných rokov. Odpovede potvrdzujú to, čo sa dalo očakávať. Súťažné úlohy na olympiádach sú veľmi náročné, na vzdelaní poskytnutom školou preto takmer nezáleží. Omnoho dôležitejšie sú samostatné štúdium, starostlivosť našich národných olympiád a korešpondenčné semináre.

Olympiády a korešpondenčné semináre z matematiky, fyziky a informatiky nie sú dva oddelené svety. Naopak, sú to svety veľmi úzko prepojené. Jeden z nich je orientovaný na čo najlepšie umiestnenie, druhý na čo najlepšiu atmosféru, navzájom sa však obdivuhodne dopĺňajú. Mnohí z najúspešnejších olympionikov sú súčasne pravidelnými riešiteľmi korešpondenčných seminárov. A neskôr ich organizátormi.

Zdá sa teda, že o našich šikovných žiakov je celkom dobre postarané, čo sa potom prejavuje v ich medzinárodných úspechoch. Pozoruhodné na tom je, že títo talentovaní žiaci sa v nejakom zmysle starajú sami o seba – vždy tí starší o tých mladších. Bežní žiaci v školách pritom ani zďaleka nedosahujú uspokojivé výsledky – začiatkom tohto roka nám testy PISA ukázali, že v drvivej väčšine overovaných schopností sú slovenskí študenti priemerní až podpriemerní. Na prebudenie nášho školstva však zatiaľ márne čakáme.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 41/2005 dňa 10. októbra 2005.