Nové Školstvo

Technológia spôsobí vo vzdelávaní veľké zmeny, tvrdí fínsky konzultant Leo Pahkin v rozhovore pre týždenník TREND.

V polovici januára to v hlavnom meste Slovenska vyzeralo ako v Tampere v bežný februárový deň: pár stupňov pod nulou, sneh na zemi aj vo vzduchu. Pre niekoho kalamita, pre Fína ideálna situácia, vďaka ktorej sa môžu žiaci naučiť niečo o fyzikálnych zákonoch. „Sneženie možno demonštrovať aj v laboratórnych podmienkach. Kde už sa dá merať teplota, rýchlosť a váha a odhaľovať, ako na seba vzájomne pôsobia. A takto sa prepracovať ku vzorcom,“ hovorí fínsky konzultant Leo Pahkin v rozhovore pre TREND. Do Bratislavy prišiel na pozvanie Verejnej komisie pre reformu vzdelávacej politiky, ktorej zakladateľom je okrem TRENDU občianske združenie Nové školstvo.

Začiatkom 80. rokov minulého storočia ste boli stredoškolák. Čo sa odvtedy zmenilo v živote fínskych študentov?

Dnešní študenti majú nové zručnosti aj možnosti, ktoré v mojej dobe neexistovali. Používajú počítače, hľadajú informácie na internete, majú kamarátov po celom svete, cestovanie je oveľa jednoduchšie. Za mojich čias bolo štúdium o tom, že nám v škole povedali, čo máme vedieť. Konkrétne fakty. Dnes sa v školách pracuje inak. Cieľom je, aby sa žiaci dokázali lepšie učiť, aby sa sami dopracovali k poznaniu. Učíme ich viac spolupracovať, hľadať informácie, stavať a konštruovať. Namiesto to, aby sa učili, ako sa stavia a konštruuje.

Veľmi. Za mojich čias kto bol dobrý v matematike, zapísali ho do matematického krúžku pre pokročilých a bolo jasné, že pôjde na gymnázium a na univerzitu. Komu matematika alebo jazyky až tak nešli, automaticky skončil na odbornej škole. Nemal na výber. Zmenili sme to v roku 1985.

Všetci študujú matematiku alebo jazyky rovnakej úrovne, majú rovnaký cieľ. Iste, nájdu sa žiaci, ktorí vynikajú a vďaka lepším známkam majú lepšiu šancu vybrať si strednú školu. No skončil sa systém, ktorý žiakom predurčoval, na aký typ školy pôjdu neskôr. To bola kľúčová zmena.

Asi nie jediná.

Nie, v roku 1994 prebehla kurikurálna reforma. Vypracovali sa základné vzdelávacie ciele, základný vzdelávací obsah a návody, ako hodnotiť žiakov a zostavovať učebný plán. Dovtedy sa všetko určovalo na národnej úrovni. Povedali sme si, že stačí nakresliť základný rámec a nechať učiteľom slobodu v tom, čo robia, aké učebnice používajú.

Už teraz prebieha reforma základného školstva. Pripravujú sa nové kurikulá. Ešte sa nepridávajú nové predmety, ale premýšľame o tom, čo sú zručnosti pre 21. storočie. Čo budú študenti o pätnásť–-dvadsať rokov potrebovať do života? Je veľa neznámych, ale pri prognózovaní sa môžeme pozrieť do minulosti. Čo a prečo sa stalo, ako sa z toho poučiť. Myslím si, že o dvadsať rokov budú školy ešte otvorenejšie. Vzdelávanie nebude prebiehať na jednom mieste, bude možné študovať kdekoľvek a kedykoľvek. To isté bude platiť o preskúšavaní. Namiesto pera a papiera postačí napríklad mobil. Technológia spôsobí vo vzdelávaní veľké zmeny.

Podľa toho, čo hovoríte, by školy mali byť pripravené na permanentnú reformu.

To sedí. Nie je možné mať úspešný vzdelávací systém a nemeniť ho v priebehu času. Ak chcete zmeniť spoločnosť, musíte zmeniť školstvo. A naopak, ak dochádza k zmenám v spoločnosti, má to vplyv na vzdelávací systém. K tlaku na zmeny dochádza oboma smermi.

Zber a vyhodnotenie dát pri ich príprave sú mimoriadne dôležité. Fakty o tom, kde sa nachádzame a aké sú trendy. To je základ pre každú reformu. A tiež musíte načúvať množstvu ľudí a spoločenským skupinám. Snažiť sa nájsť to, čo vo Fínsku nazývame červená čiara.

Výraz pochádza od fínskeho spisovateľa Ilmariho Kianta, ktorý napísal knihu s týmto názvom krátko pred tým, ako Fínsko získalo nezávislosť a ľudia dostali volebné právo. Hovorili: Idem voliť, urobiť svoju červenú čiaru na hlasovacom lístku. V prenesenom význame to znamená, že všetko, čo sa okolo nás deje, závisí od hlasu jednotlivca. Nemožno ho ignorovať. Platí to aj pre školské reformy. Treba vypočuť aj slabo znejúci hlas, lebo možno o pár rokov zosilnie.

Fínsko v polovici 90. rokov zaznamenalo slabšie výsledky žiakov v matematike. No namiesto okamžitého zavedenia povinnej maturity ste rozbehli sedem rokov trvajúci program LUMA zameraný na vedu a matematiku. Prečo?

Lebo sme spočiatku nemali veľa peňazí. Ekonomika bola v recesii, štát zachraňoval banky. No vedeli sme, že musíme so vzdelávaním prírodovedných predmetov niečo urobiť. Hlavné bolo začať od učiteľov. Nie z centrálnej úrovne, ale zdola. Uzavreli sme so samosprávami dohodu, že učiteľom umožnia, aby sa v pracovnom čase stretávali a otvorili si myseľ. Mali sa učiť jeden od druhého, vymyslieť a skúšať nové didaktické postupy. Fungovalo to. Popri tom sme pre nich zorganizovali niekoľko veľkých národných seminárov, na ktoré sme pozvali vzdelávacích expertov.

Nie, učitelia sa tiež školili, ako premýšľať novým spôsobom o tom, čo robia. V matematike dostali viac rozličnej metodológie. Dovtedy boli typické hodiny veľmi nudné, teoretické. Študenti o príkladoch nediskutovali. Ale matematika je diskusia, objavovanie. Podarilo sa učiteľov podnietiť, aby ju učili zábavnou formou.

Upúšťalo sa od toho, že najprv sa naučilo nejaké pravidlo a následne sa hľadali príklady, na ktoré sedí. Reálny svet funguje presne naopak. Teraz napríklad sneží. Možno si so žiakmi položiť otázku, prečo sneží. Je to zložité, ale sneženie možno demonštrovať aj v laboratórnych podmienkach. Kde už sa dá merať teplota, rýchlosť, váha a odhaľovať, ako na seba vzájomne pôsobia. Takto sa môžete prepracovať k vzorcom, ktoré vzájomné pôsobenie vysvetľujú. A pridať k tomu nejakú teóriu. Takto pracujú vedci a takto chceme, aby sa učili aj žiaci.

Jeden z cieľov programu LUMA bolo pritiahnuť k matematike dievčatá. Prečo?

Vtedy aj dnes naše štúdie ukazovali, že chlapci aj dievčatá sú v matematike takmer rovnako dobrí. Rozdiel bol v prístupe. Baby si mysleli, že im matematika nejde, chýbalo im sebavedomie. Dôsledkom bolo, že na strednej škole sa dievčatá nezapisovali na matematiku pre pokročilých. Vyhýbali sa jej.

Vaša kolegyňa z Fínskej národnej rady pre vzdelávanie Kristina Volmari označila fínsky vzdelávací systém za polodivoký. Neexistujú v ňom školskí inšpektori, študenti na strednej škole nie sú zaradení do tried, ale vyberajú si predmety a zbierajú kredity ako poslucháči vysokých škôl. Možno takýto systém aplikovať v krajine, ktorá preferuje direktívu a uniformitu?

V obmedzenej miere. Ale malými postupnými krokmi, po určitom čase je to možné. My sme z iných krajín odkopírovali množstvo nápadov, ale nepreberali sme ich bez premýšľania. Prispôsobili sme ich a inovovali. Systém základných škôl sme odpozerali od Švédov, nový spôsob vyučovania matematiky pochádza z USA.

Fínsko je jednou z krajín s najvyššími investíciami do vzdelania v pomere k HDP. Za cenu vysokých daní. Neprejavuje sa preto u časti spoločnosti a politikov nespokojnosť?

Nie. V prevažnej miere existuje zhoda, že vzdelanie má byť bezplatné. Ak začnete vyberať za školu poplatky, zatvárate dvere pred deťmi z chudobnejších rodín, ktoré prichádzajú o možnosť posunúť sa do strednej vrstvy. Podľa nás nemá záležať na tom, z akej sociálnej vrstvy pochádzaš, akú vieru vyznávaš, či kto sú tvoji rodičia. Samozrejme, všetci by sme radi platili nižšie dane. Ale keď príde reč na poplatky u lekára, školné, každý povie, že všetko je vlastne okej. Vrátane daní.

Na Slovensku sa v súčasnosti vedie diskusia, či nemáme priveľa škôl s nízkym počtom žiakov v triedach a aj kvôli tomu málo peňazí pre ich učiteľov. Vo Fínsku je množstvo malotriedok v odľahlých kútoch krajiny.

To je tiež súčasť našej filozofie. Podľa nás je dôležité, aby dieťa nemuselo cestovať do školy autobusom či taxíkom, ale mohlo tam dôjsť pešo alebo na lyžiach. No opäť, je na rozhodnutí samospráv, koľko budú mať škôl. Tí politici tam žijú, majú deti. Cítia zodpovednosť, keď príde reč na rušenie škôl.

Leo Pahkin (46) pracuje ako konzultant Fínskej národnej rady pre vzdelávanie. Začínal ako učiteľ, neskôr pôsobil na univerzite v Joensuu ako didaktik matematiky.

Videozáznam a ďalšie súvisiace výstupy z prednášky Leo Pahkina v Bratislave nájdete tu.

Rozhovor bol pôvodne uverejnený v týždenníku TREND dňa 26. januára 2013 a nájdete ho tu.

Leo Pahkin: Kedy Fíni myslia na červenú čiaru