Nové Školstvo

Keby sa mala dať Martine Lubyovej za jej ročné pôsobenie na poste ministerky školstva známka, lepšia než štvorka by zrejme nebola. Z manažmentu, ani správania.

Pred rokom (6. septembra 2017) sa ministerkou školstva a nominantkou Slovenskej národnej strany (SNS) na tomto poste stala akademička Martina Lubyová. Pred nástupom na ministerstvo pôsobila na Slovenskej akadémii vied. „Nie som členkou Slovenskej národnej strany, nikdy som nebola politicky organizovaná, ale s touto stranou ma spája niečo, čo by som nazvala ako národné cítenie,“ odpovedala novo vymenovaná ministerka na otázku, prečo sa rozhodla funkciu prijať.

Lubyová je 19. ministerkou školstva od roku 1989 a nástupkyňou Petra Plavčana, tiež nominanta SNS. Jeho odchod si vynútil vtedajší premiér Robert Fico po tom, čo neustále nové informácie o škandalóznom prerozdelení eurofondov na výskum a vývoj už neboli udržateľné a minister svoju komunikáciu nezvládal.

S názormi na kompetentnosť Lubyovej a s tým spojenými očakávaniami o jej ministerskom pôsobení sa vtedy roztrhlo vrece. Predseda SAV Pavol Šajgalík sa o nej vyjadril ako o silnej a racionálnej osobe, ktorá má víziu a nebojí sa výziev. Predseda školských odborárov Pavel Ondek od nej očakával, že bude aj na novom poste najmä odborníčkou a manažérkou, ktorá posunie školstvo dopredu.

Ani medzi politikmi sa vymenovanie novej ministerky nestretlo s kritikou, skôr sa spájalo s výzvami na okamžité konanie a opatrnosťou pri hodnotení. Okamžité výsledky od nej žiadal prezident Andrej Kiska, pretože v rezorte podľa neho už „riešenie viacerých problémov neznesie odklad.“ Predseda školského výboru parlamentu Ľubomír Petrák (Smer-SD) zhodnotil, že nominantka má všetky predpoklady, aby bola dobrou ministerkou. Opozičné poslankyne Veronika Remišová (OĽaNO) a Adriana Pčolinská (Sme rodina) považovali nomináciu Lubyovej za dobrú voľbu v prípade, že rezort bude skutočne riadiť ona a nie osoby v pozadí.

Šéf Slovenskej komory učiteľov Vladimír Crmoman bol pri hodnotení kvalít ministerky opatrnejší. „Po mnohých skúsenostiach, keď nám ministri školstva, ktorí sa menia pomaly každý rok, na začiatku vždy niečo nasľubovali a snažili sa na nás urobiť dojem, si počkáme na reálne výsledky práce, podľa ktorých budeme hodnotiť,“ skonštatoval vtedy Crmoman.

Ministerke sa problémy spôsobené alebo tolerované bývalým vedením rezortu pri čerpaní eurofondov podarilo odstrániť len čiastočne. Slovensko zrejme nepríde len o možnosť efektívne vyčerpať všetky prostriedky, ale ani ich vyčerpať na zmysluplný výskum a vývoj.

V otázke zvyšovania učiteľských platov Lubyová pokračuje v koľajach svojho predchodcu Plavčana, poučeného skúsenosťou jeho predchodcu Draxlera, ktorý sa v citlivom predvolebnom období popálil na neústupčivosti zoči-voči štrajkujúcim učiteľom. A Lubyová ich teda aj so silnejším politickým krytím sľubuje zvyšovať. Pri osemročných gymnáziách však predviedla neuveriteľné saltá, ktorých výsledkom je aj tak len dočasný právny mačkopes. Zmeny v odbornom vzdelávaní boli dlho avizované, napokon aj legislatívne prijaté, no ešte nevieme, aký budú mať efekt v praxi.

Národný program je stále nedokončený, nemá zabezpečené finančné krytie a jeho prípravu ministerka Lubyová komunikačne ani manažérsky nezvládla.

Lubyovej porozumenie inkluzívnemu vzdelávaniu sa v lepšom prípade vyvíja, v horšom je len rétorickým cvičením. Obe možnosti sa vzájomne nevylučujú. V žiadnej dôležitej oblasti, v ktorej možno posilňovať prvky inkluzívneho vzdelávania v slovenskom školstve, nenastal počas jej pôsobenia hmatateľný posun v legislatívnej rovine, ani v praxi.

Ministerka Lubyová zo svojej pozície a s ministerským aparátom aktívne kladie prekážky na to, aby sa existujúce výskumné inštitúcie transformovali, a tým sa uľahčila a skvalitnila ich výskumná činnosť. Zároveň nerobí dosť pre to, aby sa slovenským vedcom v zahraničí vytvorili také pracovné podmienky, ktoré ich budú vo väčšom meradle motivovať na návrat domov.

V personálnych a organizačných otázkach Lubyová koná do veľkej miery svojvoľne a bez dostatočnej komunikácie svojich rozhodnutí.

V slovenskom školstve sa slovné hodnotenie zatiaľ príliš nenosí, preferuje sa klasifikácia. A ak ho niekto aj robí, nakoniec predsa len musí dať známku. Keby sa na základe tu opísaného mala dať Martine Lubyovej za jej ročné pôsobenie na poste ministerky školstva, lepšia než štvorka by zrejme nebola. Z manažmentu, ani správania. A ak by mala prepadnúť v priemernom čase pôsobenia všetkých doterajších ministrov, má už na to len štvrť roka.

Podrobnejší komentár k vybraným témam súvisiacim s ročným pôsobením ministerky školstva Lubyovej ponúkame nižšie.

Ako to už po vynútenom odchode člena vlády býva, jeho nástupcu najprv čaká hasenie najviditeľnejších problémov a škandálov. Na pracovnom stole ich Lubyovú čakalo hneď niekoľko.

O tom, ako sa vyrovná s kauzou eurofondov a čo urobí pre to, aby milióny eur na výskum a vývoj neprepadli, hovorila už krátko po nástupe v Rádiu Expres. Ministerstvo zakrátko výzvu na projekty určené na dlhodobý strategický výskum a vývoj zrušilo, prisľúbilo prísnejšie kritériá na hodnotenie projektov a väčšiu transparentnosť celého procesu. Lubyová išla hrozbu krátenia prostriedkov EÚ hasiť aj do Bruselu. Po návrate zhodnotila ako úspech to, že Európska komisia Slovensko nepotrestá, no kvôli neefektívnemu čerpaniu naďalej hrozí strata 32 miliónov eur. Za to sme podľa ministerky zodpovední všetci, a zároveň nikto. „Ak by som mala vyvodiť personálnu zodpovednosť, asi by som musela prepustiť celú republiku spolu s Komisiou,“ povedala ministerka.

Ako však neskôr vyhodnotil týždenník Trend, problémom pri eurofondoch nie je len ich neefektívne čerpanie, ale aj prideľovanie značných prostriedkov firmám podozrivým z prepojení na politické špičky. V rámci Operačného programu Výskum a inovácie totiž nezískalo finančnú podporu žiadne špičkové výskumno-vývojové centrum a podporené neboli ani projekty etablovaných vedcov a pracovísk. Ministerstvo teda síce jednu výzvu na dlhodobý strategický výskum za takmer 300 miliónov eur zrušilo , no druhú výzvu na podporu výskumno-vývojových centier rezort len pozastavil a s firmami, na projekty ktorých už boli uzatvorené zmluvy, rokoval o možnosti odstúpenia. „Zo 62 zmlúv je však stále viac ako 50 aktívnych,“ upozornil Trend.

Závažné nedostatky a pochybenia pri rozdeľovaní eurofondov potvrdil aj Najvyšší kontrolný úrad SR. Potvrdilo sa napríklad, že niektorí hodnotitelia nemali expertízu v oblastiach, ktorým sa projekty venujú, a dokonca boli členmi dozorných rád spoločností, ktoré sa o príspevok uchádzali. Kauzu naďalej vyšetruje aj Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF).

Ministerstvo školstva v súvislosti s podporou výskumu informovalo o zmenách v čerpaní eurofondov. „Vytvárame novú databázu hodnotiteľov. Sprísňujeme spôsob použitia kritérií v praxi pomocou novej príručky hodnotiteľov a nových pravidiel činnosti Výskumnej agentúry, zároveň obnovujeme činnosť Rady Výskumnej agentúry,“ vyhlásila s odstupom času ministerka Lubyová.

Okrem nedostatočného čerpania eurofondov sme sa v marci dozvedeli, že rezort školstva musel riešiť aj problémový projekt vzdelávania dospelých za 28 miliónov eur, ktorý preplácal online kurzy aj pre pre chovateľov kôz, baníkov, či masérov. Jednalo sa o posledný projekt Národného ústavu celoživotného vzdelávania, ktorý vyšetrovala aj polícia. Ministerka rozhodla, že ústav sa zruší Ministerstvo túto zmenu prezentovalo ako krok k optimalizácii priamo riadených organizácií rezortu.

Pri všetkom tom plytvaní a pochybnom prerozdeľovaní eurofondov pôsobí neuveriteľne kontrastne druhý problém, ktorý musela nová ministerka hneď po príchode riešiť. Ministerstvo za jej predchodcu totiž akosi pozabudlo vyčleniť peniaze na každoročné testovanie piatakov základných škôl. Na to bolo treba 160 000 eur, čo je pre ilustráciu ročný príspevok pre obecného zriaďovateľa školy so 62 žiakmi v Slatinských Lazoch. Peniaze na testovanie sa napokon našli a aj školička na Lazoch naďalej prekvitá.

Testovanie sa zrealizovalo plošne, i keď to podľa analytikov Inštitútu vzdelávacej politiky mohla byť príležitosť na zavedenie lacnejšieho testovania na reprezentatívnej vzorke žiakov a škôl, ktorá by mohla nastaviť komplexnejšie zrkadlo o celom systéme.

Okrem zopár takých, čo sa na poste ministra školstva ohriali len nakrátko, napríklad pri ceste na vyšší post, zrejme každý minister musel riešiť aj rezortné „trvalky“. Neminulo to ani ministerku Lubyovú.

Prvou sú samozrejme platy učiteľov. To, že budú naďalej rásť pripustila ministerka pomerne skoro a čoskoro vysvitlo, že je to aj agenda strany, ktorá ju do funkcie nominovala. Čo však Lubyovú od iných ministrov odlíšilo, bolo vyjadrenie, že spôsob kolektívneho vyjednávania o platoch a aj ich stanovovanie v školstve by sa malo zásadne zmeniť. Ako by to malo vyzerať, sme sa doposiaľ nedozvedeli. Po tom, čo školskí odborári vyzvali vládu, aby do konca apríla schválila zvýšenie platov pedagógov o šesť percent, rezort školstva vyhlásil, že požiadavku podporuje a premiér Peter Pellegrini je o nej pripravený rokovať.

Ďalšou trvalkou, ktorá zakaždým, keď sa otvorí, rozvíri hladinu, sú osemročné gymnáziá. Tu bola Lubyová vo svojich vyjadreniach spočiatku razantnejšia ako jej predchodcovia a odmietala ustúpiť v tom, aby do platnosti po desaťročnom odklade vstúpilo ustanovenie školského zákona, ktorý obmedzuje počet žiakov týchto gymnázií na 5% populačného ročníka. Zaujímavejšie je však Lubyovej zdôvodnenie, prečo to už nemožno odkladať. Podľa nej tým, že mnoho talentovaných detí odchádza zo základnej školy na osemročné gymnáziá, nevyužije potom svoje nadanie, ktoré by mohli rozvíjať v stredných odborných školách. „Problém je v tom, že tieto deti sa potom nevedia zapájať na trh práce, pretože z gymnázií už nevedie cesta do odborného školstva,“ skonštatovala.

Máloktoré vyjadrenie bývalej akademičky od začiatku jej pôsobenia ako ministerky svedčilo o neznalosti základných faktov či o vyjadrovaní sa na základe nepodložených presvedčení. V prvom rade, s výnimkou Bratislavského kraja, ktorý 5%-nú kvótu dlhodobo výrazne prekračuje, sú podiely v ostatných krajoch približne na tejto úrovni, resp. k výrazným redukciám by v nich nedošlo. Osemročné gymnáziá boli zakladané primárne pre nadpriemerne talentované deti, čo však vôbec neznamená, že také nie sú aj na druhom stupni základných škôl, na štvorročných gymnáziách a na stredných odborných školách. Taktiež nie sú známe prekážky na prestup žiakov do odborných škôl, ak si to želajú a školy na to majú kapacity. Na odborných školách dlhodobo študujú dve tretiny všetkých stredoškolákov, čo je jedným z najvyšších podielov v EÚ. A s výnimkou vybraných odborov, majú absolventi gymnázií o niečo lepšiu uplatniteľnosť na trhu práce ako absolventi nemalého počtu najmä nematuritných odborov na odborných školách.

Neskôr ministerka oznámila, že ministerstvo sa bude snažiť zvýšiť kvótu na 10%. Po rokovaní školského výboru parlamentu k tomuto návrhu, ktorý jeho členovia nepodporili, to ministerka okomentovala tak, že opozícia sa zomkla, aby návrh zablokovala a o téme mohla rečniť v pléne. Rodičia v Bratislavskom kraji by sa však podľa nej tak či tak mali pripraviť na to, že miest bude menej a výber žiakov bude prísnejší.

Napokon bola v parlamente schválená novela, ktorá robí účinnou 5%-nú kvótu, no s výnimkou bratislavského kraja, kde bude (minimálne) jeden školský rok 10%-ná. Zároveň sa však vzťahuje iba na školy zriadené samosprávnym krajom alebo okresným úradom. Súkromné a cirkevné školy ju budú môcť prekročiť za podmienky, že na počty žiakov navyše už nedostanú peniaze od štátu.

Po rokovaní vlády o niekoľko týždňov neskôr ministerka skonštatovala, že počty tried a žiakov osemročných gymnázií by sa mali určovať v rámci celej republiky, a nie po jednotlivých krajoch. „Delenie po krajoch bolo umelé a nezohľadňovalo reálne pomery, teda to, kde bývajú rodičia, kde chodia do práce a kde je najväčší dopyt po gymnáziách.“ Rozumiete tomu?

Poslednou trvalkou ostatných desiatich rokov sú stredné odborné školy a predovšetkým tzv. duálne vzdelávanie. Vo februári prišlo na pretras po tom, ako poslanec Branislav Gröhling (SaS) upozornil na to, že Slovensku hrozí vrátenie desiatok miliónov eur na rozvoj duálneho vzdelávania. Vrátenie hrozí, ak do roku 2020 doň nebude zapojených 12–tisíc študentov, pričom v tej dobe ich bolo približne 2500. „Realita je taká, že o duálne vzdelávanie je minimálny záujem, zapojili sa doň sotva tri percentá študentov,“ vysvetľoval poslanec a ministerku vyzval, aby sa problematike bezodkladne venovala.

Ministerstvo reagovalo vyhlásením, že je predčasné vyjadrovať sa k možnému nenaplneniu podmienok národného projektu na podporu duálneho vzdelávania. Rezort tiež avizoval novelu zákona o odbornom vzdelávaní, ktorá má jeho zatraktívneniu napomôcť.

Ešte pred letom bola do parlamentu predložená a napokon aj schválená novela zákona o odbornom vzdelávaní a príprave, ktorá zrušila krátenie normatívu na praktické vyučovanie pre školy, lehoty na podávanie žiadosti o overenie spôsobilosti a aj povinnosť podrobiť sa ďalšiemu overovaniu spôsobilostí pri navýšení počtu žiakov. Znížila sa aj byrokratická záťaž pre školy a vypustili sa vzorové učebné plány a osnovy. Novela tiež zaviedla inštitút podnikovej školy a upravili sa kompetencie samosprávnych krajov pri určovaní počtu tried prvého ročníka na nasledujúci školský rok.

Hneď po svojom menovaní Lubyová vyhlásila, že chce pokračovať v školskej reforme na základe dokumentu Učiace sa Slovensko, Programového vyhlásenia vlády a ďalších analýz. Jeho finálnu verziu ministerstvo už pod jej vedením, no s vypusteným podtitulom „Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania (NPRVV)“, zverejnilo po roku od publikovania prvých téz a po dvoch mesiacoch spracovávania takmer 4-tisíc pripomienok ešte za ministra Plavčana. Ministerka Lubyová ho mala po preštudovaní predložiť školskému výboru parlamentu a následne na rokovanie vlády.

Neskôr však na margo dokumentu vyhlásila, že ho treba dať do „exekutívnejšej polohy,“ o čo sa pokúsi cez parlamentný výbor pre vzdelávanie. „V závislosti od výsledku politickej diskusie vypracujeme národný program,“ dodala ministerka. O tom, že politická diskusia však nebude jednoduchá, svedčilo už v tom čase vyjadrenie podpredsedníčky školského výboru a SNS Evy Smolíkovej. Tá vyhlásila, že SNS nesedí filozofia zmien a dokument je príliš liberálny. Ministerka následne v parlamente svojou vyhýbavou odpoveďou na otázku poslanca Ondreja Dostála potvrdila, že reformný dokument nemá politickú podporu strany, ktorá ju nominovala.

Učiace sa Slovensko malo byť do podoby vládneho materiálu pôvodne prerobené do konca roka 2017. Podľa ministerky autorský dokument nebol písaný spôsobom, ktorý by dovolil jeho implementáciu, neboli v ňom vyzdvihnuté priority, špecifikovaný časový rámec, ani rozpočet. „Národný program musí mať tieto vlastnosti,“ skonštatovala Lubyová.

V marci ministerka oznámila, že dokument, ktorý je ďalším rozpracovaním Učiaceho sa Slovenska na desať rokov, je pripravený na medzirezortné pripomienkové konanie. Zároveň sa však rozhodla nepredložiť ho a počkať na to, ako sa vyvinie politická situácia. V tom čase sa po demisii premiéra Roberta Fica vytvárala vláda Petra Pellegriniho.

Keď v apríli ministerstvo školstva bilancovalo svoju činnosť, príprava národného programu bola ako posledný bod v zozname stále v štádiu prípravy. Lubyová pre TA3 uviedla, že odsúvanie reformy neznamená, že rezort žiadne zmeny nerobí. „S veľkou snahou dopracovávame program, máme ho v štádiu, že ho vieme predložiť do medzirezortného pripomienkového konania. Sme pripravení, môžeme ju predložiť aj tento týždeň, ešte sme si to chceli dodiskutovať s tromi pracovnými skupinami,“ povedala vtedy Lubyová. V rozhovore pre denník SME spresnila, že rezort odhadol náklady na realizáciu opatrení na 1,2 miliardy eur pre obdobie 10 rokov.

O tom, že ministerstvo splnilo iba 10 zo 118 opatrení, ku ktorým sa zaviazalo, hovoril na tlačovej konferencii poslanec Martin Poliačik (Progresívne Slovensko) a prácu rezortu ohodnotil známkou nedostatočná.

Na začiatku mája počas rokovania školského výboru ministerka oznámila, že ďalší týždeň NPRVV predstaví s tým, že „zvážime možnosť, či preskočíme to medzirezortné pripomienkové konanie a predstavíme už reformu ako celok verejnosti so základnou koncepciou a materiál vo forme akčného plánu predložíme na vládu.“

Nestalo sa tak ani v polovici mája, pretože ho predsa len interne pripomienkovali ministerstvá. Tým rezort školstva obišiel štandardný pripomienkový proces, do ktorého by sa mohla zapojiť aj verejnosť.

Ministerka vyhlásila, že „keďže je to nadrezortný dokument, vláda ho nemôže schváliť pred tým, ako sa k tomu vyjadria všetky patričné ministerstvá.“

Medzičasom dokument s konkrétnymi opatreniami získali niektoré médiá a upriamili pozornosť (napr. tu a tu) na viaceré navrhované opatrenia. Keďže sme v Novom školstve boli presvedčení, že nielen ministerstvá, ale i občianska verejnosť má právo vedieť, čo návrh národného programu obsahuje, zverejnili sme uniknutú časť dokumentu v podobe tabuľky.

Ministerka školstva napokon stále len východiská NPRVV, a nie jeho finálnu podobu, predstavila 25. mája. A 6. júna, hodinu po začiatku rokovania, 83-stranový materiál predložila na rokovanie vlády. Dokument, na rozdiel od predtým zverejnenej tabuľky, neobsahuje konkrétne návrhy opatrení ani implementačný plán, aj keď ho v obsahu spomína. Je primárne analytickým materiálom, ktorý prepája a syntetizuje už existujúce dokumenty a dáta. Vláda dokument schválila s pripomienkami a ministerstvo školstva ho má stále dopracovať tak, aby bol v súlade s kritériami a metodikou tvorby strategických materiálov pre rokovanie vlády.

Pred koncom školského roka učitelia protestujúci pred budovou ministerstva označili rezort za ministerstvo naťahovania času. „Za tri roky, čo funguje naša iniciatíva, sa vystriedali traja ministri školstva, ktorí rozprávajú o reforme, ale nekonajú. My už odmietame hrať túto hru na plány rozvoja a akčné plány, pretože sa nedejú činy,“ vyhlásil zástupca Iniciatívy slovenských učiteľov Vladimír Crmoman.

Národný program je stále nedokončený, nemá zabezpečené finančné krytie a jeho prípravu ministerka Lubyová komunikačne ani manažérsky nezvládla.

Ministerka v januári v televízii TA3 vyhlásila, že inklúziu pokladá za veľmi dôležitú tému, pretože „máme naozaj široké, široké skupiny žiakov a študentov, ktorí túto inklúziu potrebujú.“ Podľa nej však inklúzia nemôže a nebude fungovať bez toho, aby prebehla celková modernizácia školstva, čo zahŕňa podporu kvality, zmenu učebných osnov a kladenie vyšších nárokov.

Vo februári pri parlamentnej rozprave o osemročných gymnáziách hovorila o tom, že „všetci nakoniec mierime k tomu, že chceme budovať na Slovensku inkluzívny systém. Všetci uznávame, že sa to nedá robiť z večera do rána, že na to potrebujeme dajme tomu ten desaťročný horizont.“ Podľa ministerky sa k ideálu inklúzie priblížime okrem iného aj „obmedzovaním elitného prúdu škôl pre elitné deti.“

Neskôr už o inklúzii hovorila ako o „nosnom pilieri národného programu“ inšpirovanom fínskym modelom. „Práve tento model je založený na premise, že najlepšia škola je najbližšia škola poskytujúca kvalitné vzdelávanie,“ povedala počas parlamentnej hodiny otázok Lubyová.

Inkluzívne vzdelávanie je o zabezpečení vhodných podmienok na učenie pre všetky deti a ich spoločnom vzdelávaní. Netýka sa len časti detí. No na to, aby skutočne bola pre každého najlepšia škola tá najbližšia musí byť vytvorený systém podporných služieb pre deti, učiteľov aj rodičov.

Slovensku hrozí žaloba Európskej komisie za segregáciu rómskych detí vo vzdelávaní, no ministerstvo sa naďalej handrkuje s komisárkou Jourovou. Neutícha kritika vzdelávacích programov pre deti so zdravotným znevýhodnením, ktoré sú v praxi nerealizovateľné. Neustále sa hovorí o nedostatočnej podpore mimoriadne nadaných detí. V školách dlhodobo chýba dostatočný počet asistentov, špeciálnych pedagógov, psychológov a logopédov pre deti so špecifickými potrebami. Poradne nemajú dostatočné kapacity, aby sa okrem diagnostiky venovali aj intervenciám a prevencii.

Podľa zistení Štátnej školskej inšpekcie má pedagogická a psychologická diagnostika v mnohých slovenských školách veľké nedostatky a v rezorte sa dokonca zneužívajú financie na základe pochybnej diagnostiky žiakov.

V marci aj na pôde ministerstva školstva diskutoval komisár Rady Európy pre ľudské práva Nils Muižnieks. S predstaviteľmi rezortu rozoberal najmä tému inkluzívneho vzdelávania. Návšteva komisára nadviazala na jeho správu z roku 2015 a mala za cieľ informovať sa o dosiahnutom pokroku v tejto oblasti. Komisár skritizoval pokračujúcu segregáciu rómskych a zdravotne znevýhodnených detí v školskom systéme a fakt, že Slovensko doposiaľ nemá konkrétny plán na boj proti segregácii na národnej, regionálnej či miestnej úrovni.

Aj keď ministerka Lubyová prišla na svoj post z výskumného prostredia, s vedcami a výskumníkmi si veľmi nerozumie. V januári slovenskí vedci pôsobiaci u nás i v zahraničí adresovali otvorený list premiérovi Ficovi aj ministerke školstva , v ktorom upozorňujú na zhoršujúci sa stav vedy a výskumu na Slovensku. Vedci z iniciatívy Žijem vedu navrhovali nezávislé hodnotenie vedeckých projektov zahraničnými odborníkmi, hĺbkové hodnotenie kvality výskumu či obsadzovanie výskumných pozícií v otvorených súťažiach a s presne stanovenými kritériami. Vyslovili sa aj za zvyšovanie platov, zavedenie prijímacích skúšok na vysoké školy či zvýšenie podielu HDP na financovanie vedy a výskumu.

Ministerka v reakcii na list v RTVS povedala, že viaceré z požiadaviek sú už splnené a vedci žijúci v zahraničí majú vytvorené podmienky na to, aby sa mohli na Slovensko vrátiť. „Možno žijú v týchto mýtoch, že ako je to všetko zlé a nechápu, že jednoducho môžu prísť, dostanú veľmi výraznú finančnú podporu a nech sa páči, nech sa nám hlásia na túto schému a nech prídu,“ skonštatovala ministerka s poukazom na podpornú schému, ktorá má prilákať slovenských odborníkov zo zahraničia. Ako

ukázal výskum iniciatívy To dá rozum, schéma nie je veľmi úspešná, pretože za tri roky svojej existencie prilákala na slovenské vysoké školy len zopár odborníkov. Schéma zároveň nerieši systémové problémy ako financovanie výskumných grantov, dostatočné platy, ani absenciu kvalitných vedeckých tímov.

Väčšina vedcov, ktorí otvorený list podporili, však pôsobí na Slovensku. Počas druhej Ficovej vlády sa aj Martina Lubyová podpísala pod podobnú výzvu platformy Veda chce žiť, ktorá chcela informovať „o žalostnej situácii a o pokrivenostiach systému v slovenskej vede.“ Odvtedy sa toho veľa nezmenilo a zástupcovia Iniciatívy slovenských učiteľov aj iniciatívy Žijemvedu.sk tesne pred menovaním novej vlády Petra Pellegriniho vyzvali prezidenta Andreja Kisku, aby Martinu Lubyovú do funkcie nevymenoval, pretože po polroku jej pôsobenia ako ministerky „je rezort školstva zdemoralizovaný ešte viac a neistota o budúcnosti sa len prehĺbila.“

Aj keď bol deň po menovaní Lubyovej v parlamente prijatý dlho pripravovaný zákon o verejnej výskumnej inštitúcii, ktorý mal vytvoriť podmienky na skvalitňovanie vedy a výskumu, je to práve ministerstvo pod vedením Lubyovej, ktoré proces transformácie SAV komplikuje. Ak sa jej predseda Pavol Šajgalík pri nástupe ministerky o nej vyjadroval ako o silnej a racionálnej osobe, ktorá má víziu a nebojí sa výziev, tak v lete už v súvislosti s ministerstvom pod jej vedením hovoril o nečinnosti a šikanovaní. Vedci demonštrovali a exminister Juraj Draxler písal dokonca o tom, že Lubyová otvorene zaútočila na slovenskú vedu a de facto zneužíva svoju moc.

V súvislosti s kauzou čerpania eurofondov ministerka Lubyová už nemusela riešiť personálne otázky, ktoré stáli kreslo jej predchodcu. Šéf Výskumnej agentúry, ktorá bola primárne zodpovedná za prerozdeľovanie, bol po tlaku odvolaný ešte ministrom Plavčanom.

Ministerka sa však čoskoro „zaskvela“ svojím výberom na post generálneho tajomníka služobného úradu, čo je najvyššie postavený úradník ministerstva. Stal sa ním Lukáš Machala (SNS), poradca predsedu parlamentu Andreja Danka, známy tiež šírením konšpiračných teórií. Ministerka na to reagovala tvrdením, že nevidí súvis medzi vykonávaním administratívno-personálnej agendy a šírením dezinformačných správ. Zároveň priznala, že nevie, čo sú konšpirácie, lebo to neštudovala.

Nielen šírenie bludov, ale aj pochybnú kvalifikáciu Machalu pre vykonávanie novej funkcie spochybnil Ústav verejnej politiky na Univerzite Komenského. Machala na ministerstve stihol vydať pokyn, ktorý „upravuje kultúru odievania na pracoviskách,“ ktorý Lubyová vzápätí zrušila a už nestihol ovplyniť to, aby mal kompetencie aj pri rozhodovaní o eurofondoch. Lubyová mesiac po Machalovom vymenovaní prišla na vládu s návrhom na jeho odvolanie a po rokovaní skonštatovala, že šéf služobného úradu odchádza na vlastnú žiadosť. „Keby neodišiel sám, tak by na ministerstve pôsobil doteraz,“ doplnila ministerka. O tom, čo jeho prípad vypovedá o samotnej ministerke, uvažovali komentátori Peter Schutz (tu) a Peter Morvay (tu).

V rovnakom čase sa ministerka podujala aj na personálny audit a zmenu organizačnej štruktúry ministerstva. Ich výsledkom bolo okrem iného aj prekvapivé novoročné zrušenie samostatného analytického odboru ministerstva – Inštitútu vzdelávacej politiky. Zamestnanci, ktorí o tom vopred neboli informovaní, boli začlenený pod odbor celoživotného vzdelávania, a bývalý šéf analytikov Matej Šiškovič z ministerstva odišiel.

Riaditeľ útvaru Hodnota za peniaze na ministerstve financií Štefan Kišš k tomu napísal, že zrušenie IVP je veľký krok späť a zlá správa aj pre školskú reformu, resp. pre „tých, ktorí v ňu ešte verili“. Ku kritike sa pridala aj Iniciatíva slovenských učiteľov či spoluautori Učiaceho sa Slovenska.

Ministerka Lubyová na kritiku reagovala tvrdením, že výsledkom personálneho auditu „je nová organizačná štruktúra, ktorej cieľom je premeniť ministerstvo na moderný a efektívny úrad poskytujúci dobrý servis pre občanov a naše partnerské inštitúcie.“ Neskôr ministerka v relácii Rádia Expres povedala, že IVP bude personálne posilnený a opätovne oddelený. Nevysvetlila však, načo bolo vlastne zlúčenie potrebné, a preto nevyvrátila podozrenia o tom, že sa jednoducho len chcela zbaviť bývalého šéfa analytikov. Dnes je inštitút samostatný a má aj nového riaditeľa .

V inej organizácii rezortu – Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie – ministerka naopak dlho nekonala, napriek početným sťažnostiam a protestom zamestnancov na dnes už bývalé vedenie. Až po poslaneckom prieskume a hroziacom odchode tretiny zamestnancov, začala ministerka konať, riaditeľa prepustila a na jeho miesto dosadila Janette Motlovú.

V personálnych a organizačných otázkach Lubyová koná do veľkej miery svojvoľne a bez dostatočnej komunikácie svojich rozhodnutí.

Okrem návštev Bruselu kvôli haseniu eurofondov či Helsínk na inšpirovanie sa inkluzívnym vzdelávaním ministerka Lubyová počas prvého roku pôsobenia vo funkcii strávila v polovici novembra viacero dní aj v Moskve. Tam bola členkou delegácie predsedu parlamentu Andreja Danka na oficiálnej návšteve Ruskej federácie. S predsedom ruskej Štátnej dumy Viačeslavom Volodinom, ktorý je na sankčných zoznamoch Európskej únie (č. 49 od roku 2014), rokovali aj o rozvoji štúdia ruského jazyka na Slovensku a vzájomnom uznávaní vysokoškolských diplomov.

Danko vystúpil pred plénom ruskej Štátnej dumy, kde okrem iného vyhlásil, že sa ruský jazyk stane voliteľným predmetom v slovenských základných školách. Avšak, ruština je jedným z cudzích jazykov, ktoré sa v našich základných školách voliteľne vyučujú tak na prvom, ako aj na druhom stupni, už dnes. Ministerka v ten istý deň oznámila, že Rusko prijme 200 slovenských študentov, ktorým poskytne plné štipendium v odboroch jadrová energetika, fyzika, technológie a medicína.

V slovenskom školstve sa slovné hodnotenie zatiaľ príliš nenosí, preferuje sa klasifikácia. A ak ho niekto aj robí, nakoniec predsa len musí dať známku. Keby sa na základe vyššie opísaného mala dať Martine Lubyovej za jej ročné pôsobenie na poste ministerky školstva známka, lepšia než štvorka by zrejme nebola. Z manažmentu, ani správania. A ak by mala prepadnúť v priemernom čase pôsobenia všetkých doterajších ministrov, má už na to len štvrť roka.

Autor je analytik vzdelávania a riaditeľ občianskeho združenia Nové školstvo.

Rok Lubyovej /september 2018/