Nové Školstvo

V máji schválil parlament nový školský zákon, prezident ho v júni podpísal. V septembri tohto roka štartuje tzv. „reforma“ regionálneho školstva, ktorá má byť rozsahom i dosahom jednou z najrazantnejších, aké náš vzdelávací systém pamätá. Teda, aspoň minister školstva tak sľubuje...

Od nového školského roka sa staré učebné osnovy pre základné a stredné školy nahradia dvojúrovňovým modelom štátnych a školských vzdelávacích programov. Štátne vzdelávacie programy zverejnil rezort školstva s výrazným meškaním v máji tohto roka. Do polovice júna boli dostupné na webe iba v podobe návrhov, ktoré si síce školy mohli prečítať, avšak až do ich schválenia ich nemohli použiť. Konečnú podobu štátnych vzdelávacích programov schválilo ministerstvo školstva až v závere školského roka. A tak až teraz, v čase najväčšieho stresu a gradujúcej únavy, začínajú učitelia rozmýšľať o tom, ako pristúpiť k tvorbe školských programov, ktoré musia byť s tými štátnymi v súlade. Namiesto zaslúženého prázdninového relaxu budú celé leto venovať príprave dokumentov, podľa ktorých majú od septembra „učiť po novom“. Už len za toto nezmyselné načasovanie celej „reformy“ by bolo treba ministra školstva odvolať.

No nielen v zlom načasovaní je problém. Kameňom úrazu celého humbuku – lebo o skutočnej reforme sa v prípade tohto rezortného blúznenia nedá hovoriť – je diletantský prístup ku každej oblasti vzdelávacieho systému, ktorú avizované zmeny zasiahnu. Skúsme spomenúť aspoň zopár príkladov: nekompetentné rozhodnutia ministra Mikolaja brzdia vývoj nových učebníc a zväzujú učiteľom ruky pri ich výbere, zavedenie povinného cudzieho jazyka naráža na nedostatok kvalifikovaných učiteľov, zníženie počtu žiakov v triedach zasa komplikuje život zriaďovateľom. Učitelia sú hodení do vody bez základných informácií a bez potrebnej metodickej pomoci. Vo výpočte „reformných prešľapov“ by sa dalo ešte dlho pokračovať, no vráťme sa k tomu aktuálnemu – k zabezpečeniu školských vzdelávacích programov.

Proces vytvárania školských vzdelávacích programov je nedostatočne zabezpečený po všetkých stránkach – koncepčnej, organizačnej i finančnej. Učitelia ich musia robiť narýchlo, „na kolene“ a celkom zadarmo. Napriek tomu od nich rezort školstva očakáva vysoké nasadenie a motiváciu. Tak to aspoň stojí v metodických pokynoch, ktoré pre nich pripravili Štátny pedagogický ústav (ŠPÚ) a Štátny inštitút odborného vzdelávania (ŠIOV). Na rezortných webových stránkach zverejnili vzorové školské vzdelávacie programy spolu s návodom, v ktorom učiteľom radia „ako na to“. A aby učitelia neboli celkom stratení, ministerstvo školstva pre nich pripravilo i špeciálne školenia. Školili sa tzv. multiplikátori, ktorí by mali byť prvými reformnými lastovičkami z radov učiteľov, pripravení pomáhať ostatným. Na prvý pohľad sa teda zdá, že úspech reformy stojí už len na „šikovnosti“ učiteľov, ako sa nechal v médiách počuť sám pán minister. Bližší pohľad na „pomoc“, ktorú im ponúkol, však tieto očakávania spochybňuje.

Oba pokusy uľahčiť učiteľom situáciu sa totiž minuli účinkom. Samotní učitelia upozorňujú, že školenia multiplikátorov boli viac formálne ako užitočné a nepriniesli nijaký osoh. Za nedostatočnú pomoc považujú niektorí aj ponúkanú metodiku tvorby školských programov a vzorové školské programy. Niet sa čo čudovať. Pre tých, ktorí už majú aké – také skúsenosti s tvorbou vlastných vzdelávacích konceptov, sú vzorové školské programy nestráviteľným sústom. Odhliadnuc od toho, že sú plné zbytočných fráz a všeobecností, neponúkajú nijaké konkrétne príklady, ktoré by boli pre učiteľov užitočnou inšpiráciou. Zo štruktúry týchto dokumentov navyše jasne vyplýva, že učiteľom sa za tak krátky čas, aký majú k dispozícii, skoncipovať školský vzdelávací program jednoducho nepodarí.

Aké kroky sa od nich vlastne očakávajú? Ako krok jedna sa v materiáli uvádza motivácia. „Pozitívne myslenie a snaha každého zainteresovaného prispieť svojím dielom ku spoločnému efektívnejšiemu spôsobu práce“ sú vraj základom úspechu. V druhom kroku sa má akoby šibnutím čarovného prútika stať z učiteľov - vyprofilovaných „predmetárov“, doteraz zameraných iba na prípravu vlastných tematických plánov „tvorivý realizačný tím“, ktorý si bez problémov „rozdelí jednotlivé úlohy, stanoví zodpovednosť a termíny“. Kto sa o to raz na pôde školy pokúsil, vie, že bez potrebného vzdelávacieho tréningu a odbornej pomoci to jednoducho nie je možné. Ďalším krokom je „vytvorenie SWOT analýzy školy – zhodnotenie jej silných a slabých stránok“. Rovnako tento krok si vyžaduje istú skúsenosť, ktorú väčšina učiteľov nemá. Pritom ide o kľúčový bod, nakoľko z výsledkov analýzy by malo vyplynúť, ako uvažovať o ďalšom smerovaní školy. To sa aj ďalej predpokladá, keď na SWOT analýzu nadväzuje pokyn „vytvorte si vlastnú stratégiu a zameranie školy a v súlade s cieľmi vypracujte víziu školy a profil absolventa školy“. Ak to aj nebolo zjavné doteraz, od tohto pokynu by malo byť minimálne tým učiteľom, ktorí podobný proces strategického plánovania zažili na vlastnej koži, jasné, že na toto naše školy vonkoncom nie sú pripravené. Časový horizont dvoch mesiacov je spolu s očakávaním „šikovnosti“ a „tvorivého nasadenia“ pre učiteľov skôr výsmechom ako povzbudením.

V týchto dňoch sa učitelia so vzorovými školskými programami ešte len oboznamujú. Možno ešte ani sami netušia, čo ich čaká. Autori vzorových školských programov končia ich prezentáciu mottom: „Najlepšou motiváciou je práca sama“. Nuž, uvidíme, či nezaťali privysoko.

Ministerstvo školstva schválilo vzorové školské programy /jún 2008/