Keď plán predbehne cieľ /november 2020/ [ 8.12.2020, Peter Dráľ, Vláda a reforma]

Koncom novembra 2020 bol zverejnený tzv. Nultý akčný plán Stratégie inkluzívneho prístupu vo výchove a vzdelávaní.

V sprievodnom texte ministerstvo školstva uvádza, že Nultý akčný plán „je východiskom na naštartovanie funkčných zmien, ktoré povedú k zvýšeniu inkluzívnosti vo vzdelávaní.“ Ich základným cieľom je dať „rovnakú možnosť rozvíjať svoj osobný potenciál v škole, v živote a na trhu práce pre všetky deti, žiakov a študentov.“ Akčný plán má teda zabezpečiť prijímanie opatrení na zabezpečenie inkluzívnejšej výchovy a vzdelávania v slovenských školách a poradenských zariadeniach, čo je v súlade s programovým vyhlásením súčasnej vlády, aj s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky.

Je chvályhodné, ak si ministerstvo vytvorí zoznam úloh na podporu inklúzie vo vzdelávaní na konkrétne časové obdobie. Tobôž, ak doterajšie snahy v tomto ohľade boli skôr ojedinelé a nedostatočné, nemenili celkovú filozofiu a systém vzdelávania a často boli aj neadekvátne inštitucionálne, finančne alebo personálne pokryté. Prijatie zoznamu čiastkových úloh však prináša aj riziká, ktoré pramenia z charakteru a (ne)ukotvenia takéhoto dokumentu v širšej stratégii, z motivácie na jeho prijatie, ako aj zo spôsobu vymedzenia konkrétnych úloh a spôsobov ich plnenia. Paradoxom je, že Nultý akčný plán už vo svojom názve odkazuje na niečo, čo zatiaľ neexistuje – Stratégiu inkluzívneho prístupu vo výchove a vzdelávaní.

Riziko vajca alebo sliepky. Klasická dilema, čo bolo či má byť skôr, bola v tomto prípade rozlúsknutá pragmaticky. Nultý akčný plán je nultým preto, lebo predchádza prijatiu ucelenej stratégie inkluzívneho vzdelávania. Tá je v ňom obsiahnutá ako jedna z úloh a až po jej splnení bude možné v jej rámci prijať aj prvý akčný plán. Akčné plány sa spravidla koncipujú ľahšie a rýchlejšie ako ucelené stratégie, lebo namiesto analyzovania východiskovej situácie, spresňovania pojmov a formulovania všeobecnejších zámerov obsahujú konkrétnejšie vymedzené úlohy s termínmi, ukazovateľmi, zodpovednými subjektami a v optimálnom prípade aj potrebnými zdrojmi na ich dosiahnutie. Aby však akčný plán naozaj „sedel,“ nič dôležité neopomenul a v kľúčových bodoch sa od stanovených princípov a zámerov neodchýlil, musí byť s ucelenou stratégiou v súlade. Práve to však nie je možné v prípade Nultého akčného plánu posúdiť, pretože zo žiadnej stratégie nevychádza a z komunikácie ministerstva nebadať, že by sa opieral o už dávnejšie schválený koncepčný dokument. Riziko teda spočíva v tom, že plnenie úloh Nultého akčného plánu môže dôležité a potrebné opatrenia v lepšom prípade opomenúť, v horšom pokaziť či rovno znemožniť.

Riziko šitia horúcou ihlou. Skôr než pozitívne vyznievajúca motivácia prijať potrebné proinkluzívne zmeny čo najskôr, aby sa nestrácal čas, motivoval prijatie Nultého akčného plánu najmä externý tlak. Slovensko naďalej čelí konaniu Európskej komisie za diskrimináciu a segregáciu vo vzdelávaní, kvôli ktorému musí konať, aby za takéto dlho neriešené praktiky nebol štát potrestaný. Zároveň musí vláda komisii predložiť rámcové strategické dokumenty, aby sa umožnilo čerpanie európskych zdrojov v rokoch 2021-2027. Krátkodobé riziko tu spočíva v tom, že ak sa ministerstvu podarí komisii Nultý akčný plán odprezentovať ako základný rámec pre inkluzívne zmeny v školstve, prijatie „ozajstnej“ inkluzívnej stratégie už nebude také pálčivé, resp. sa prijme „niečo,“ len aby bolo. Dlhodobé riziko zas spočíva v tom, že bez prijatia ucelenej a dlhodobej stratégie sa bude najneskôr v ďalšom volebnom období v tejto oblasti opäť začínať odznova. Bez dátami a doterajšími skúsenosťami podloženého, riadne vydiskutovaného a konsenzuálne prijatého cieľa inkluzívneho vzdelávacieho systému bude omnoho ľahšie prijímať opäť iba čiastkové opatrenia, ktoré síce možno budú dobre vyzerať, no skutočnú zmenu budú len imitovať.

Riziko bližšej košele ako kabáta. Ako jeden z dôvodov na obídenie štandardného postupu prijímania koncepčných zámerov a až následne implementačných nástrojov, je často uvádzané aj to, aby sa zbytočne nepísali siahodlhé dokumenty, ktoré opäť iba poputujú „do šuplíka“. Do istej miery pochopiteľná logika politikov mentálne ohraničených volebnými cyklami a s tým súvisiaci dopyt po rýchlych, jednoduchých a ľahko predateľných riešeniach tak často naráža na požiadavku prípravy ucelených, dobre premyslených a dlhodobých sektorových politík. Riziko tu spočíva v tom, že prijaté opatrenia nenaštartujú udržateľnú zmenu a budú len krátkodobým plátaním dier. Ozajstné zmeny v školstve totiž nenastanú, ak tí, čo ich majú v praxi vykonať alebo sa nimi riadiť, nie sú s nimi aj vnútorne stotožnení. A stotožnení s nimi budú len vtedy, ak budú zmeny dostatočne reflektovať ich záujmy, požiadavky a očakávania, ale aj obavy a potreby. To si vyžaduje adekvátny čas a priestor na vyjasňovanie východiskovej situácie aj želaného stavu, ako aj spôsobov jeho dosahovania.

Riziko diabla skrytého v detailoch. V Nultom akčnom pláne nie je jediná čiastková úloha, ktorej zámer by sa intuitívne nedal vnímať ako žiaduci. Zároveň tam však nie je žiadna, pri ktorej by bolo aspoň naznačené, ak už nie podrobne zdôvodnené, prečo sa má naplniť a aké sú implementačné riziká. Každá z piatich pokrytých oblastí si vyžaduje podrobné rozpracovanie, dobré naplánovanie, načasovanie a aj vzájomné prepojenie v procese realizácie. A práve v tomto skonkrétňovaní a rozfázovaní môže byť mnoho ďalších nástrah a pascí, ktorým sa je ľahšie vyhnúť, ak je základný cieľ jasne pomenovaný a všeobecne akceptovaný, ak je proces zmeny zrozumiteľne komunikovaný a pri jeho zavádzaní dostávajú všetci aktéri účinnú podporu. Príklady krajín, ktorých vzdelávacie systémy sa dokážu kontinuálne zlepšovať, ukazujú, že každá významná zmena v nich bola najprv z rôznych perspektív vydiskutovaná a zanalyzovaná, aby sa následne prijal implementačný plán a zaviedli podporné mechanizmy na jeho realizáciu. Žiadna zmena sa totiž neudeje iba na papieri, prijatím zákona alebo stratégie. Iba participatívnym prístupom pri príprave, realizácii a vyhodnocovaní opatrení možno docieliť, aby sme opäť neboli svedkami povestného „mysleli sme to dobre, no dopadlo to ako vždy.“

Na opravu komplikovaného a v mnohých ohľadoch zlyhávajúceho vzdelávacieho systému na Slovensku dnes nepotrebujeme rutinného údržbára s jednoduchým bodovým manuálom, ale odvážneho, trpezlivého, pozorne načúvajúceho a komplexne uvažujúceho manažéra zmeny. Takého, ktorý dobre vie, že stlačením jedného gombíka ovplvyňuje funkčnosť celého stroja a že úspech celého mechanizmu nestojí a nepadá na jeho mediálnej prezentovateľnosti, ale na využiteľnosti tisíckami aktérov v každodennej vzdelávacej praxi.

Participatívny proces tvorby a realizácie inkluzívnej stratégie nie je zbytočným rozmarom, ale nevyhnutnou podmienkou úspešnej inkluzívnej politiky i praxe.

Autor je analytikom a riaditeľom občianskeho združenia Nové školstvo.