Nové Školstvo

Programové vyhlásenie vlády (PVV) je základným východiskovým dokumentom opisujúcim hlavné ciele a zámery každej vlády vo volebnom období, v ktorom od občanov prostredníctvom svojich volených zástupcov dostala mandát na vládnutie. V lepšom prípade sa PVV neodvíja len od predvolebných sľubov vládnucich strán, ale sa explicitne či aspoň implicitne opiera aj o dostupné fakty a poznatky a o ucelenú predstavu či víziu fungovania krajiny v blízkej aj vzdialenejšej budúcnosti.

Nasledujúce porovnanie sa týka cieľov a zámerov troch posledných vlád – Roberta Fica, Petra Pellegriniho a Igora Matoviča – v oblasti školstva. Zmysel má však porovnanie len dvoch dokumentov zo začiatku dvoch volebných období (2016-2020 a 2020-), keďže Pellegriniho vláda v podstate len skopírovala PVV Ficovho kabinetu po jeho demisii v roku 2018.

Pri porovnávaní PVV sa možno zamerať na rôzne aspekty – rozsah dokumentu, mieru prepracovanosti a konkrétnosti zámerov, ich ambicióznosť a ukotvenie v poznatkoch a vízii spoločnosti, ako aj vnútornú konzistentnosť zámerov v školstve a ich prepojenosť s inými oblasťami verejnej politiky. Komplexne zhodnotiť mieru naplnenia jednotlivých zámerov možno až na konci volebného obdobia, hodnotenie podmienok a príležitostí na ich uskutočnenie však možno aj skôr, ako sa mandát vlády naplní.

Samotný rozsah PVV určite nie je najdôležitejším ani najvýpovednejším atribútom dokumentu, a preto tento aspekt možno vybaviť stručne. Zatiaľ čo PVV koaličnej vlády strán SMER-SD, SNS a MOST-HÍD malo 70 strán, vládna koalícia OĽANO-Sme rodina-SaS-Za ľudí predložila PVV s celkovým rozsahom 121 strán. Časť venovaná priamo školstvu má v prvom PVV rozsah bezmála 10 strán (24 500 znakov), v druhom 6 strán (17 300 znakov).

Implikácie pre školstvo sú samozrejme prítomné aj v iných častiach oboch PVV, predovšetkým tých, ktoré sa týkajú hospodárstva, trhu práce, sociálnych otázok, regionálneho rozvoja, ako aj informatizácie či využívania eurofondov. Vybraným prepojeniam a miere ich konzistentnosti so zámermi formulovanými v oblasti školstva sa venuje jedna z nasledujúcich častí textu.

V ponovembrovej histórii slovenských vlád PVV vždy boli predovšetkým deklaratívnymi dokumentmi o hlavných zámeroch vládnucich strán či koalícií v ťažiskových oblastiach verejnej politiky. Z tohto dôvodu nešpecifikovali podrobnosti a detailne neopisovali jednotlivé kroky. PVV Igora Matoviča preto nemožno vyčítať, že nešpecifikuje, ako sa chystá deklarované zámery naplniť v praxi. Miera prepracovanosti aktuálneho PVV pritom úzko súvisí aj s tým, že vznikalo v náročnej situácii, keď bolo prioritou riešenie akútnych problémov spojených s pandémiou. Významne skomplikovaná bola preto aj možnosť jednotlivé zámery prediskutovať s relevantnými aktérmi, ktorých pozície sú pre úspešnosť zmien kľúčové. Zrejme aj týmto okolnostiam možno pripísať vágnosť niektorých sformulovaných zámerov.

Každé doterajšie PVV sa v oblasti školstva venovalo regionálnemu, teda „malému“ školstvu, vysokému školstvu, vede a výskumu, ako aj podpore mládeže a športu. Významný rozdiel v najnovšom PVV oproti PVV Roberta Fica a Petra Pellegriniho možno badať v tom, že súčasná vláda nedefinuje strategický cieľ pre regionálne a vysoké školstvo, t. j. nevymedzuje jednotiaci rámec pre politiky a opatrenia v týchto oblastiach. Predošlé PVV špecifikovalo opatrenia priamo vo väzbe na „napĺňanie stanovených strategických cieľov pre rozvoj regionálneho a vysokého školstva“ a explicitne ho podmienilo „dostatočnými finančnými zdrojmi na ich realizáciu“. V najnovšom PVV takáto explicitne vymedzená „strecha“ chýba, no podmienenosť realizácie opatrení zdrojmi je zjavná pri viacerých zámeroch.

PVV Ficovho a Pellegriniho kabinetu strategické ciele v regionálnom a vysokom školstve pretavilo do konkrétnych bodov. Keď napríklad strategický cieľ pre regionálne školstvo priamo pomenoval “kvalitnú výchovu a vzdelávanie”, “reagujúce na aktuálne i očakávané potreby jednotlivca a spoločnosti”,“dostupné pre všetky vrstvy spoločnosti” a “zabezpečujúce učiteľom postavenie a ohodnotenie zodpovedajúce mimoriadnemu významu ich práce”, všetky tieto atribúty boli reflektované v konkrétnejších návrhoch opatrení, čo okrem iného uľahčovalo aj ich odpočtovanie na konci volebného obdobia. PVV Matovičovho kabinetu strategické ciele rozvoja školstva explicitne nepomenúva, čo tvorcov dokumentu viedlo k všeobecnejšie formulovaným zámerom.

Jeden príklad za všetky – učiteľské platy. Predošlé PVV konštatovalo, že „základom pre všetky potrebné zmeny v regionálnom školstve sú v prvom rade kvalitní učitelia“, a preto chcela vláda zvyšovať atraktívnosť učiteľského povolania okrem iného aj cez lepšie finančné odmeňovanie „u všetkých kategórií pedagogických a odborných zamestnancov s osobitným dôrazom na začínajúcich učiteľov“. S týmto zámerom sa zaviazala zvýšiť platové tarify od konkrétneho termínu a podmienečne – „za predpokladu realizácie zásadných vnútorných zmien v systéme výchovy a vzdelávania“ – každý rok zvyšovať platy o vymedzené percento („priemerne o 6 %“).

Aktuálne PVV taktiež deklaruje, že „nositeľmi zmien“ v školstve sú „vzdelaní, motivovaní a adekvátne odmeňovaní pedagogickí a odborní zamestnanci“. Preto vláda „zabezpečí aj ich adekvátne ohodnotenie, vytvorí podmienky na kontinuálny rast platov pedagogických a odborných zamestnancov s cieľom zvýšiť platy pedagogických zamestnancov v závislosti od možnosti štátneho rozpočtu.“ Na inom mieste dokument v tejto súvislosti deklaruje, že „podporí nástroje na odmeňovanie učiteľov aj cez pohyblivú zložku s cieľom finančne motivovať aktívnych učiteľov.“

Z porovnania zámerov pri učiteľských platoch sa z oboch PVV ukazuje rovnaký cieľ (zvýšenie atraktívnosti učiteľského povolania), cez jeden z možných nástrojov (zvýšenie platov), ktorý však v dvoch dokumentoch vedie k záväzkom formulovaným na inej úrovni konkrétnosti. Predošlé PVV adresnejšie pomenúva, koho sa má prvotné zvyšovanie platov týkať, v akom období aj rozsahu. A stanovuje aj vágnu podmienku o realizácii zásadných vnútorných zmien systému pre ďalšie zvyšovanie platov. Aktuálne PVV nehovorí o špecifických adresátoch, termínoch ani o objeme navýšenia a všetky tieto parametre odvíja iba od „možností štátneho rozpočtu“.

To, že možnosti štátneho rozpočtu sú pre zvyšovanie objemu zdrojov limitujúcim faktorom pre akýkoľvek politický zámer, je triviálne tvrdenie, a to bez ohľadu na to, či hospodárstvo krajiny práve prežíva konjunktúru alebo hlboký prepad kvôli pandémii. Od PVV preto nemožno očakávať presné vyčíslenie záväzkov, pričom predošlé PVV bolo v tomto ohľade skôr výnimkou. Čo však od formulovaných zámerov očakávať možno, je aspoň rámcové priblíženie podmienok a parametrov, za ktorých sa napríklad zvyšovanie platov má uskutočniť. Predošlé PVV podmienky definovalo neurčito, no parametre už konkrétnejšie. Z aktuálneho PVV nie je jasné, s akým potenciálnym navýšením a pre koho by sa platy vlastne mali zvyšovať. Naznačené je len to, že sa to môže udiať nielen cez tarifnú, ale aj pohyblivú zložku platu, no aj v takom prípade nie je jasné, za akých podmienok či v akom pomere.

Na tomto príklade možno ilustrovať, že špecifikácia parametrov pri rôznych vládnych zámeroch umožňuje lepšie koncipovať rôzne politiky a opatrenia. Väčšia miera konkrétnosti im neuberá z flexibility, ale naopak umožňuje lepšie predvídať, plánovať a konštruktívne diskutovať o vhodnom nastavení jednotlivých opatrení, ktoré možno potom počas realizácie aj korigovať. Kapitola o školstve v aktuálnom PVV túto príležitosť nevyužila.

V PVV Matovičovej vlády je povšimnutiahodné, že napríklad v časti o zdravotníctve je takmer každá zamýšľaná zmena explicitne nazývaná reformou. V časti o školstve sa tvorcovia dokumentu slovu reforma vyhli ako čert krížu. Aj keď použitie tohto konkrétneho výrazu nemusí vôbec naznačovať hĺbku zmien, ktoré sa v danej oblasti majú uskutočniť, je nepochybné, že slovenské školstvo hĺbkové reformy potrebuje rovnako ako zdravotníctvo. Rozdiel je však v tom, že tvorcovia školskej politiky sa to už dlhšie obdobie a z rôznych dôvodov, najmä kvôli implementačne nezvládnutej reforme obsahu vzdelávania z roku 2008 a aj kvôli vysokej fluktuácii politických nominantov na čele rezortu, boja otvorene povedať. A to napriek tomu, že oproti minulosti majú omnoho pevnejšiu argumentačnú pôdu pod nohami vďaka výstupom analytických jednotiek rezortu školstva i financií, odporúčaniam z revízie výdavkov vo vzdelávaní či z monitorovacích správ Európskej komisie a tiež z výstupov rôznych prieskumov, naposledy v rámci projektu To dá rozum realizovanom MESA10.

Aby sme však boli spravodliví, aj v PVV Ficovej a Pellegriniho vlády sa slovo reforma v oblasti školstva spomína len raz, a síce v súvislosti s reformou Akreditačnej komisie pre vysoké školstvo. To sa naozaj aj udialo jej zrušením a nahradením novou Slovenskou akreditačnou agentúrou pre vysoké školstvo.

Pri hodnotení ambicióznosti aktuálneho PVV treba brať do úvahy mieru neistoty, ktorá v čase jeho prípravy panovala. Nikto nevedel, dokedy budú školy zatvorené, za akých okolností sa do nich deti, žiaci a učitelia vrátia a za akých podmienok v nich budú fungovať, aké dopady bude mať vynútené dištančné vzdelávanie, ani aké zdroje budú v školstve dostupné v pokrízovom období. Táto neistota však zjavne neubrala z ambicióznosti zámerov formulovaných v PVV pre oblasť školstva.

Medzi potrebné a zároveň ambiciózne zámery patrí napríklad vybudovanie široko prístupného a integrovaného systému vzdelávania a starostlivosti v ranom detstve, ktoré doteraz – na rozdiel od dobudovania kapacít materských škôl – nedeklarovala žiadna vláda. Podobne ambiciózny je zámer vytvoriť systém nárokovateľných podporných opatrení pre školy či nadrezortne koordinovaný systém včasnej intervencie. Taktiež zámer zjednotiť riadenie a financovanie regionálneho školstva pod nie je triviálnou záležitosťou, keďže zasahuje do kompetencií a mechanizmov financovania, štruktúry štátnej správy v školstve a tiež do tvorby rezortných rozpočtových kapitol. Už len z tohto výpočtu je zrejmé, že tento zámer si vyžaduje kvalitný implementačný plán koordinovaný v rezortoch školstva, vnútra aj financií.

V aktuálnom PVV sa v kapitole o školstve nachádza viacero ďalších ambicióznych zámerov, napríklad v oblasti národnostného školstva, vzdelávania súčasných i budúcich učiteľov, transformácie priamo riadených organizácií rezortu či rozvoja vedy a výskumu, ktorých naplnenie nebude jednoduché a viaceré z nich presahujú jedno volebné obdobie. Ambicióznosť je však jedna vec, schopnosť priniesť reálnu zmenu druhá. Od sformulovania zámeru k jeho etablovaniu v praxi a ideálne aj s pozitívnymi dopadmi, vedie často veľmi dlhá a komplikovaná cesta, čo v oblasti školstva dokladuje veľké množstvo koncepcií, stratégií a legislatívnych zámerov zahrabaných v zásuvkách.

Vláda Igora Matoviča vo svojom PVV deklaruje vytvorenie komisie pre štrukturálnu reformu verejnej správy, ktorá má pripraviť a na politické rokovania predložiť „návrh komplexnej reformy verejnej správy so súvisiacimi rezortnými reformami“. Jedným z rezortov, ktorých sa reforma verejnej správy bytostne týka, je aj regionálne školstvo, a to nielen z dôvodu, že zriaďovateľmi väčšiny škôl sú miestne a regionálne samosprávy. V časti PVV o školstve však v tomto ohľade nie je žiadna relevantná zmienka. Podobne je to s vládnym zámerom vykonať audit kompetencií samospráv a s naznačeným rozšírením zdrojov ich financovania nad rámec podielu z výnosu dane z príjmov fyzických osôb. Takáto zmena by mohla významne zvýšiť disponibilné zdroje samospráv aj na financovanie škôl, no o zohľadnení tohto zámeru v kapitole školstvo nie je ani pol slova. Naopak, v rozpore s takýmto krokom vyznieva zámer formulovaný práve v časti o školstve o financovaní škôl iba cez prenesené kompetencie výkonu štátnej správy. Napokon, v časti PVV Tvorba strategickej vízie, ktorá je zaradená hneď za kapitolou o školstve, nie je nijako špecifikované zapojenie vysokých škôl a vedeckých inštitúcií do tvorby Národného strategického plánu, ktoré by mohlo priamo prepojiť výskum s potrebami spoločnosti a s prioritami rôznych politík.

Vnútorne nekonzistentný v rámci kapitoly školstva je aj zámer zaviesť nárokovateľnosť miesta v materskej škole so zámerom zaviesť povinné navštevovanie škôlky deťmi ohrozenými rizikovým prostredím už od troch rokov. Nárokovateľnosť a povinnosť sú totiž dva rôzne spôsoby zabezpečenia predškolskej prípravy detí, pričom aplikovanie jedného spôsobu na jednu časť detí a druhého na iné skupiny detí okrem pochybnosti o realizovateľnosti tohto opatrenia v rámci jedného volebného obdobia vzhľadom na kapacitné a finančné náklady vyvoláva aj vážne (ľudsko)právne otázky.

PVV predošlých dvoch vlád obsahovalo mnohé konkrétne opatrenia na naplnenie zámerov sformulovaných pre oblasť školstva. Ich zhrnutie v bodoch uľahčuje aj vyhodnotenie miery ich (ne)naplnenia v kontexte vtedajšieho relatívne stabilného hospodárskeho rastu a zvyšovania verejných príjmov i výdavkov. Práve v tomto kontexte sa počínanie dvoch vlád (Fica a Pellegriniho) a dvoch ministrov školstva (Plavčana a Lubyovej) javí ako trestuhodne zahodená príležitosť slovenské školstvo kvalitatívne posunúť. Väčšina z formulovaných záväzkov totiž nebola splnená vôbec, menšia časť iba v niektorých aspektoch alebo s nejasným dopadom.

Predošlé PVV konštatovalo, že „medzi kľúčové oblasti, kde slovenské školstvo potrebuje pridať, patria výsledky v čitateľskej a matematickej gramotnosti, atraktivita učiteľského povolania a schopnosť vzdelávať deti zo sociálne znevýhodneného prostredia.“ Stav slovenského školstva preto považovalo „za veľkú výzvu“, ktorej zlepšenie „si vyžaduje zásadné vnútorné aj vonkajšie systémové zmeny“ , ktoré bola vláda „odhodlaná pripraviť a začať neodkladne uskutočňovať.“ Počas mandátu dvoch vlád sa priemerné výsledky žiakov v medzinárodných aj národných testovaniach naďalej zhoršovali, zväčšovala sa priepasť medzi žiakmi v závislosti od socioekonomického postavenia ich rodín a zároveň sa zväčšovala skupina tzv. rizikových žiakov. Z kľúčových oblastí sa tak predošlým vládam podarilo iba mierne zvyšovať platy učiteľov. Pritom dopad tohto opatrenia na celkové zatraktívnenie učiteľského povolania nemožno vyhodnotiť inak ako nedostatočný, a to nielen kvôli relatívne nízkemu percentuálnemu nárastu zárobkov, ktorý iba veľmi mierne zmenšil rozdiely v príjme učiteľov oproti priemeru vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Rovnako dôležité pre nenaplnenie cieľa bolo aj to, že zvyšovanie platov sa nedialo zároveň s inými opatreniami na zatraktívnenie profesie, ktoré PVV sľubovalo, napríklad opatrenia na garantovanie vysokých štandardov uchádzačov o pedagogické štúdium. Prípadne sa uskutočnilo polovičato, napríklad novo prijatý zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch zmenil pojmy, no neodstránil kľúčové deformácie v profesijnom rozvoji učiteľov a kariérovom systéme, zrušil kredity, no nezrušil kreditové príplatky, ktoré k týmto deformáciám prispievajú.

Predošlé dve vlády sa tiež zaviazali výrazne zvýšiť investície do školstva, aby úroveň verejných zdrojov bola na konci volebného obdobia porovnateľná s priemerom krajín EÚ. Vo výsledku sú tieto objemy zdrojov síce matematicky porovnateľné, no naďalej pretrváva významné zaostávanie Slovenska oproti krajinám EÚ i OECD v podiele zdrojov na školstvo k HDP. Pri objeme zdrojov na školstvo počítaných cez podiel na verejných výdavkoch sme síce naozaj porovnateľní s vyspelými krajinami, no pretrvávajúce neuspokojivé výsledky vzdelávania poukazujú na neoptimálny spôsob ich prerozdeľovania, ktorý mali zmeniť práve „zásadné vnútorné aj vonkajšie systémové zmeny“, ktoré vlády Fica aj Pellegriniho deklarovali, no neuskutočnili.

Návrh strategických zmien v školstve mala Ficova vláda spracovať do konca roku 2016 v Národnom programe rozvoja výchovy a vzdelávania s výhľadom na 10 rokov. Tento program bol napokon schválený v roku 2018. Už samotná príprava dokumentu ukázala, aká kľukatá môže byť cesta k jeho prijatiu, nieto ešte pretaveniu do praxe, ktoré sa doposiaľ neudialo. A zároveň potvrdila, ako kvalitná expertná príprava a participatívne pripomienkovanie opatrení relevantnými aktérmi zďaleka nestačí na ich politické presadenie.

Mnohé ďalšie prísľuby z minulého PVV, ktoré rezort školstva pod vedením Petra Plavčana a Martiny Lubyovej nesplnil alebo splnil len čiastočne, dokladujú chabý až negatívny dosah ich pôsobenia. Ministerstvo pod ich vedením napriek prísľubu v PVV nepredložilo nový zákon o financovaní škôl, ani o ďalšom vzdelávaní, ani o podpore práce s mládežou. Ministerstvo komplexne neprehodnotilo školskú legislatívu s cieľom jej zjednodušenia a redukcie. Rezort nevypracoval indikátory kvality a model autoevalvácie škôl, nezefektívnil proces zabezpečovania učebníc a iba čiastočne zlepšil podmienky pre tvorbu digitálneho vzdelávacieho obsahu. Namiesto systémového využitia výsledkov experimentálneho overovania, ktoré bolo v PVV explicitne uvedené, ministerka Lubyová experimentálne overovanie takmer úplne zrušila. V oblasti výchovno-vzdelávacieho procesu boli iba čiastočne splnené zámery zlepšiť kariérové poradenstvo v školách či nastaviť podporné mechanizmy pre vstup malých a stredných podnikov do duálneho vzdelávania. Ministerstvo nesplnilo zámer optimalizovať štruktúru a zvýšiť počet odborných zamestnancov v školách a ani neodstránilo dvojzmennú prevádzku v niektorých základných školách.

V oblasti riadenia ministerstvo nevytvorilo systém metodickej podpory pre samosprávy pri prenesenom výkone štátnej správy v školstve, ani neprijalo účinné opatrenia na posilnenie manažmentu škôl a ich administratívneho a odborného zázemia. Ministerstvo nijako nepohlo so zámerom optimalizovať sieť škôl a školských zariadení a výsledky v oblasti skvalitňovania rezortného informačného systému sú prinajmenšom sporné. V oblasti vysokých škôl ministerstvo nijako významne neodstránilo prekážky v zamestnávaní odborníkov zo zahraničia a odborníkov z praxe, neprispelo k internacionalizácii vysokoškolského vzdelávania a vedy, nezaviedlo funkčné miesta docentov a profesorov a hanebne sabotovalo opatrenia proti plagiátorstvu a možnosti odobratia podvodne získaných akademických titulov najmä z dôvodu, že sa takýto podvod týkal predsedu koaličnej strany nominujúcej ministerku školstva.

Ako čiastočne splnené možno hodnotiť zámery systematickej revízie sústavy študijných odborov a ich akreditácie. Inštitucionálna reforma akreditačného procesu sa udiala, no do akej miery nebude znamenať iba zmenu názvu akreditačného orgánu, ale kvalitatívny posun v rozvoji vysokoškolského vzdelávania, z činnosti novej agentúry ani po poldruha roku jej fungovania nie je jasné. Naproti tomu zmena systému vnútorného riadenia verejných vysokých škôl sa neudiala vôbec, rovnako tak systém rozpisu dotácií zo štátneho rozpočtu pre vysoké školy nebol stabilizovaný. Ako čerešnička na skazenej torte vyznieva zámer vykonať „systémové opatrenia pre zlepšenie podmienok a zvýšenia právnej istoty vysokých škôl pri využívaní finančných prostriedkov z fondov EÚ,“ v súvislosti s ktorým bol minister Plavčan nútený rezignovať práve kvôli konaniu, ktoré bolo v hlbokom rozpore s takýmto zámerom, viedlo k nenávratnej strate desiatok miliónov eur a k prideleniu financií pochybným subjektom a projektom.

Ministerka Lubyová, ktorá mala na samom začiatku svojho pôsobenia škandalózne prerozdeľovanie eurofondov opraviť, v tomto ohľade uspela len čiastočne. Zato krátko po nástupe do funkcie ukázala, ako mieni plniť iný zámer PVV – „rozvoj odborných kapacít pre tvorbu vzdelávacích politík založených na faktoch a prenose najlepšej zahraničnej praxe do podmienok SR“ – keď v rámci zmeny organizačnej štruktúry ministerstva najprv zrušila a po následnej kritika obnovila existenciu samostatnej analytickej jednotky, no i tak marginalizovala jej vplyv na tvorbu rezortných politík. Zľudovené vyhlásenie ministra Plavčana zo začiatku volebného obdobia o „najväčšej reforme školstva za posledných 30 rokov“ je tak dnes vďaka jeho pôsobeniu i pôsobeniu jeho nástupkyne už len smutnosmiešnou pripomienkou nerealizovaných zmien, nevyužitých príležitostí a nesystémových krokov, ktoré ilustrujú dôsledky nekompetentného riadenia rezortu.

Súčasná vláda má v niečom ťažšie, v niečom porovnateľné a v niečom ľahšie podmienky na naplnenie svojich zámerov v oblasti školstva v porovnaní s predošlými vládami. Ťažšie najmä v tom, že sa moci ujala v čase pandémie a núdzového stavu s ďalekosiahlymi obmedzeniami, vrátane plošného zatvorenia všetkých škôl. To si v prvých týždňoch vládnutia vyžiadalo predovšetkým krízové riadenie na úkor dôkladného premyslenia a stanovenia strategických priorít vládnutia. PVV v oblasti školstva by preto bolo možné považovať za jednu z „obetí“ pandémie, keďže nebol dostatok času a priestoru na sformulovanie zmysluplného, primerane ambiciózneho a realizovateľného cestovného plánu na najbližšie roky. Už letmý pohľad na mieru konkrétnosti a konzistentnosti zámerov v iných rezortoch, napríklad spravodlivosti či zdravotníctve, však ukazuje, že spracovanie vnútorne prepojených a zrozumiteľne formulovaných zámerov bolo aj v krízovej situácii možné. Porovnateľné podmienky má súčasná vláda v porovnaní s minulými v tom, že v školstve opäť zdedila množstvo dlhodobo neriešených problémov, odkladaných zmien a aj veľkú časť nedorobenej či rovno pokazenej práce, a to nielen z dielne dvoch posledných ministerských nominantov.

Lepšie vyhliadky ako predošlé vlády má tá súčasná v tom, že mnohí aktéri v školstve zmeny v rôznych oblastiach podporujú, i keď sa nevyhnutne nezhodujú na podobe a rozsahu takýchto zmien. Kľúčové preto bude ich vtiahnutie procesu prípravy, realizácie aj hodnotenia všetkých zamýšľaných opatrení, pretože ozajstná reforma sa neudeje od stola, ale iba priamo v školách, ktoré na ich uplatnenie budú potrebovať podporu a zdroje. Vláda sa zároveň v parlamente môže aspoň zatiaľ oprieť o ústavnú väčšinu, čo pri nastavovaní dlhodobých cieľov a mechanizmov spravovania školstva môže byť jej veľkou výhodou. Kvôli kontinuite a udržateľnosti zmien by však mala pozorne načúvať aj demokratickej opozícii a kritikom a brať ich pripomienky ako prínos do skvalitňovania systému. Napokon, aj v dôsledku pandémie a nástrojov na zmierňovanie jej negatívnych dopadov na ekonomiku a spoločnosť, bude mať vláda k dispozícii dodatočné zdroje v bezprecedentnom objeme, ktoré má povinnosť využiť transparentne, cieľavedome a zmysluplne na hlboké štrukturálne reformy, medzi ktorými nesmie chýbať ani hlboká premena vzdelávacieho systému.

V prípade Matovičovej vlády a rezortom školstva na čele s ministrom Grӧhlingom bude odpočtovanie plnenia zámerov o čosi ťažšie kvôli štruktúre PVV aj miere (ne)konkrétnosti formulovaných záväzkov. PVV v oblasti školstva preto možno ani netreba brať smrteľne vážne, keďže vo viacerých kľúčových oblastiach jeho rozvoja aktuálna vláda nesformulovala konkrétne strategické ciele, jasnú predstavu o charaktere a rozsahu zmien, ani o spôsobe ich pretavenia do praxe.

O tom, či prvotné krízové nastavenie nového vedenia ministerstva po odznení krízy povedie aj potrebným systémovým zmenám, možno nateraz predvídať len na základe vyslovovaných nádejí optimistov, pochybností realistov a chmúrnych predstáv pesimistov. Každý si môže vybrať, prípadne svoje očakávania pri rôznych problémoch školstva skombinovať. Viac svetla ako programové vyhlásenie vlády im v tomto ohľade prinesie až vládny plán legislatívnych úloh na nadchádajúce obdobie, ktorého obsah aj plnenie sa preto oplatí sledovať a analyzovať. Tobôž vo svetle (ne)plnenia záväzkov v školstve u takmer všetkých predchádzajúcich vládnych garnitúr.

Porovnanie dvoch programových vyhlásení troch vlád v školstve /máj 2020/