Zrútil sa mýtus o kvalitnom vzdelávaní [ 10.1.2005, Zuzana Humajová, Nové školstvo v médiách]

Mnohí z nás si donedávna mysleli, že naše školstvo je napriek nedostatku peňazí stále veľmi dobré. Boli sme presvedčení, že hoci sa slovenské deti učia veľa zbytočností, v zásade im to neuškodí, lebo aspoň toho vedia oproti iným viac. A zrazu bác. V skutočnosti sú šedý priemer. Priznajme si to, výsledky testovania PISA nás všetkých zaskočili.

PISA je skratka pre Programme for International Student Assessment. Testovali sa teda študenti. Vysvetlenie, prečo tí naši v testoch zlyhali, je jednoduché. PISA nemeral, či sa toho v škole naučili dosť, ale to, ako dokážu naučené použiť v praxi. Testy neskúmali, či vedia vysypať vybrané slová ako z rukáva, ani to, ako rýchlo napíšu päťminútovku z veľkej násobilky. PISA sa ich pýtal na to, na čo sa ich doteraz žiaden inšpektor nepýtal – ako využijú vedomosti, ktoré sa počas základnej školy nadrilovali, v reálnom živote. Odpoveď je smutná. Využijú ich priemerne, niektorí dokonca podpriemerne alebo nijako.

.nemerali sa vedomosti PISA je monitoring OECD, ktorým sa zisťuje úroveň jednotlivých krajín v dosahovaní kľúčových vzdelávacích cieľov. Tie si síce každá krajina pomenúva sama, ale keďže je všeobecne akceptovanou prioritou kvalitne vzdelaný, tvorivý a morálne vyspelý občan, až tak veľmi sa od seba nelíšia. Ak by sme porovnali vzdelávacie ciele krajín EÚ, zistili by sme, že sú v podstate rovnaké. Aspoň na papieri. Čo teda PISA skúma? Neskúma cieľ, ale cestu k nemu. Skúma spôsob, akým sa z dieťaťa ten kvalitne vzdelaný občan stane. PISA zároveň skúma aj mieru šancí, aké mu k tomu dáva jeho krajina. Teda nielen škola, ale oveľa širšie okolie, vrátane rodiny. PISA meria takzvanú gramotnosť. Je to oveľa viac ako len schopnosť čítať, písať a počítať. Gramotnosťou dnes rozumieme schopnosť žiaka aplikovať vedomostia zručnosti z rôznych oblastí akéhokoľvek vyučovacieho predmetu. Je to schopnosť analyzovať, efektívne komunikovať svoje názory a postoje, riešiť a interpretovať problémy v rozličných situáciách. PISA teda zisťuje širšie pochopenie základných pojmov a nie úzko špecializované vedomosti z jednotlivých predmetov. Od pätnásťročných detí síce nemožno očakávať, že už zvládli všetko, čo budú v živote potrebovať. Určite by však malimať rozvinuté čitateľské zručnosti a solídne vedomosti v oblastimatematiky a prírodných vied, aby boli schopné ďalej sa vzdelávať a všetko naučené využívať v rozličných životných situáciách. Ako v testovaní dopadlo Slovensko, vieme. Naše deti preukázali v matematickej gramotnosti iba priemerné schopnosti, rovnako ako v prírodovednej gramotnosti. V schopnosti riešiť problémové úlohy medzipredmetového charakteru a v čitateľskej gramotnosti dosiahli dokonca podpriemernú úroveň.

.pISA nie je rebríček Top 10 Keď sa to v decembri prevalilo, boli toho plné noviny. V niektorých tabuľkách je za nami už len Rusko, Turecko, Uruguaj, Thajsko, Srbsko... Tabuľky úspešnosti jednotlivých krajín však plnia iba orientačnú funkciu. V skutočnosti nám môže byť celkom jedno, či je v nich Mexiko pred Slovenskom alebo za ním. Rovnako nepodstatné je aj to, o koľko miest zaostávame za Fínskom. Cieľom štúdie OECD nie je zostavenie rebríčka Top 10, hoci sa do testovania zapojili najmä ekonomicky vyspelé krajiny. Jej skutočný zmysel tkvie v tom, že poskytuje každej testovanej krajine reálny obraz o pripravenosti jej mládeže na praktický život. Hodnotenie PISA treba vnímať ako objektívnu správu o stave nastupujúcej generácie. Vypovedá najmä o tom, aké vysoké sú šance mladých ľudí vedieť sa zorientovať v spoločnosti, nájsť si dobrú prácu, žiť úspešný a zmysluplný život. Každá iná interpretácia posúva PISA do skresleného, zväčša mäkšieho a prívetivejšieho svetla. Dosiahnuť v PISA priemerné či podpriemerné výsledky teda vôbec neznamená, že sa takými iba zdajú byť v porovnaní s ostatnými, najmä vyspelejšími krajinami. Treba si priznať, že také naozaj sú. Vďaka metodike merania je PISA nemilosrdné zrkadlo, ktoré dokáže postaviť na rovnakú priečku podpriemernosti hoci aj všetky testované krajiny, pravdaže, ak by bola táto podpriemernosť objektívnou realitou. Jediným kľúčom k „umiestneniu“ je totiž exaktná definícia jednotlivých úrovní meranej gramotnosti. Výsledky, ktoré deti v testoch dosiahnu, automaticky zaradia ich krajinu na zodpovedajúcu úroveň – bez ohľadu na to, koľko krajín sa testovania zúčastní, či aká vyspelá je ich ekonomika. Výška stupňov víťazov je teda dopredu daná, pri samotnom testovaní záleží už len na tom, ako vysoko sa na ne podarí deťom vyšplhať.

.kto nevie dobre čítať, nevie ani počítať Čo to vlastne znamená, že naše deti dosiahli v čitateľskej gramotnosti podpriemernú úroveň? Znamená to, že relatívne dobre rozumejú iba jednoduchému súvislému textu. Problémy im robia najmä nesúvislé texty – nevedia sa zorientovať v cestovnom poriadku, v grafe, nerozumejú návodu, nedokážu pochopiť úradný dokument. Na rozsiahly čítaný text sa nevedia plne sústrediť, nečítajú ho s porozumením. S tým súvisí ich neschopnosť správne ho interpretovať. Keďže ho nevedia správne interpretovať, nevedia s ním ani ďalej pracovať. Prečítané informácie nevedia zaradiť do súvislostí, nevedia ich porovnať s tými, ktoré sa už naučili, nevyužívajú analógiu. Nevedia zhodnotiť obsah textu ani jeho formu. Problémy im robí logický úsudok. Kritické myslenie, schopnosť analyzovať problémy a nachádzať tvorivé riešenia majú vzhľadom na podpriemernú úroveň čitateľskej gramotnosti nedostatočne rozvinuté. A sme pri koreni veci. V matematickej gramotnosti sú výsledky našich detí tiež iba prie merné. Ale nie preto, že by nevedeli počítať. Paradoxne preto, že nevedia poriadne čítať. Matematické úlohy, ktoré boli v PISA, riešili najmä reálne životné situácie. Každá matematická otázka mala svoj kontext, do ktorého bola zasadená. Deťom však robilo problém porozumieť zadaniu. V testoch nenašli rovnice, ktoré bolo treba vyrátať, merala sa ich schopnosť vyriešiť pomocou rovnice problém. Vzhľadom na to, že nerozumeli čítanému textu, zlyhávali už pri identifikácii problému.

.škola verzus rodina Ako je možné, že naše deti takto dopadli? Čo sa v tej škole vlastne učia? Nuž, učia sa toho dosť. Hrubé učebnice sú plné toho, čo musia ovládať ako keď bičom plieska. Ibaže to nestačí. Naopak, aby boli deti pripravené na život, potrebujú možno menší balík vedomostí, zato oveľa väčší priestor na osobnostný rozvoj. Aby mohli svetu porozumieť, potrebujú sa s nami viac rozprávať. Potrebujú náš čas a náš záujem. Nás všetkých, nielen učiteľov. PISA ukázal, že nadpriemerné výsledky v testoch dosiahli deti, ktoré pochádzali zo stabilného sociálneho prostredia. Najúspešnejšie boli deti, ktorých otcovia a matky dosiahli najvyššie vzdelanie. Štartovacia čiara týchto detí je výrazne zvýhodnená oproti iným. Mýtus o rovnakej šanci na vzdelanie sa rozplynul. Škola by mala plniť vyrovnávaciu funkciu, PISA však odhalil, že na Slovensku ju neplní. Sme jednou z mála krajín, kde sa v skupine detí, ktorých matky mali najnižšie vzdelanie, objavili aj najhoršie výsledky. Zopár jednotlivcov, ktorí majú to šťastie, že sa im rodičia venujú, má v našej krajine väčšiu šancu na úspech. Naše školy nedokážu pomôcť slabším. Toto je pre slovenské školstvo možno tá najhoršia správa.

.pISA je o stave celej spoločnosti PISA odhalil vážne problémy nášho vzdelávacieho systému. Tí odborníci, ktorí na ne dlhodobo upozorňujú, takéto výsledky očakávali. Pripravovalinás na ne, volali po zásadnej reforme. Kompetentní však na ich signály nereagovali, hoci ich nebolo málo. Spomeňme aspoň tie, ktorými sa vláda seriózne zaoberala – projekt Milénium, Národný program výchovy a vzdelávania, Správa o stave a úrovni výchovy a vzdelávania v SR v školskom roku 2002/2003. Vláda tieto dokumenty prijala vo svojich uzneseniach, o akútnej potrebe reformy obsahu vzdelávania však zaryto mlčala. Keďže sa nič nedialo, žili sme dlho v predstave, že aspoň vzdelanie máme kvalitné. Možno nás teraz z letargie preberie PISA. Možno sa odrazu vyrojí aj rad ministerských opatrení, šitých horúcou ihlou. Treba pozorne sledovať, či budú navrhovať dobré riešenia. Treba ich počúvať a čítať s porozumením. Bude to síce namáhavé, ale veď presne o tom je tá najdôležitejšia životná gramotnosť.

Autorka je pedagogička, externá spolupracovníčka M.E.S.A. 10.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 2/2005 dňa 10. januára 2005.