Dve otázky pre

[ 19.2.2013, TREND]

Martina Kríža,
pedagóga


V čom spočíva rozdiel v pohľadoch na školstvo ako na problém vzdelávania resp. ako na problém sústavy škôl?

Každý má právo na vzdelanie. V Ústave SR je toto právo „naplnené“ uložením povinnosti dochádzať do školy. Nie je to paradox? Zákony podrobne určujú, ako si občania majú svoju povinnosť plniť, ako to bude štát kontrolovať a sankcionovať. Iba organizácia, ktorá má súhlas ministerstva a dodržuje detailné regulácie, smie poskytovať vzdelanie. Veľmi vágne je však vymedzené, čo má človek vedieť, aby mu mohol byť priznaný určitý stupeň vzdelania a aké podmienky treba vytvoriť, aby si príslušné vzdelanie mohol osvojiť. Pritom hľadanie vlastnej cesty ako byť efektívnejší alebo ako sa prispôsobiť individualite študenta je umožnené iba ako experiment riadený ministerstvom.


Myslíte si, že avizovaná zmena princípu financovania zo žiaka na triedu je v tejto súvislosti dobrý nápad?

Štát nemá financovať školy, ale vzdelávanie ľudí. Princíp normatívneho financovania na žiaka je spravodlivý a hospodárny. Sú tu však tri „ale“. 1. Gymnáziá berú štvorkárov, aby prežili. To však nie je problém princípu, ale parametra. Normatív má odrážať náklady na kvalitné vzdelávanie žiaka, nie veľkosť balíka, ktorý vzdelávaniu prisúdi vláda politickým rozhodnutím. 2. Niektoré školy majú preplnené triedy, aby šetrili. Stanovme teda počet žiakov v triede, na ktorý škola dostane plný normatív. Normatív na "nadpočetných" žiakov nech klesá až na nulu. Ak sa financovanie na triedu uplatní takto, dá sa to akceptovať. 3. V niektorých oblastiach žije málo detí a treba tam mať "malotriedky". To sa dá riešiť zvýšením normatívu na žiaka v okresoch s hustotou zaľudnenia pod určitou hranicou, nie automatickým dofinancovaním malých tried. Motivovať školy k zvyšovaniu počtu tried stanovením normatívu na triedu je ekonomický nezmysel.


Minirozhovor bol pôvodne uverejnený v týždenníku TREND.