Nové Školstvo

Minister školstva ide hľadať systémové zmeny. TREND má dokument s faktami, ktoré bude pri navrhovaní zmien ťažké ignorovať

Pomaly sa z toho stáva tradícia. Niekedy na prelome rokov niektorej skupine Slovákov dôjde trpezlivosť a zlosť si vylejú počas demonštrácií na námestiach. A potom je ticho. Pred vyše rokom to boli lekári, hneď po nich ľudia rôznych profesií, ktorým internet prezradil, že korupcia nechodí len po úradoch, ale darí sa jej aj vo vysokej politike. Na sklonku minulého roka sa do ulíc vydali učitelia.

Učitelia rovnako ako lekári žiadali vyššie platy a rovnako ako lekári ich aj dostanú. Minister školstva s ministrom financií sa síce nevedia zhodnúť, o koľko si pedagógovia prilepšia, ale odborármi požadovaných desať percent to v tejto chvíli nebude. Ďalšie rokovania o zvyšovaní platov všetkých zamestnancov verejnej správy si odborári so zástupcami vlády a samospráv dohodli na máj 2013.

Nevypočutá, zdá sa, však nezostane požiadavka učiteľov, ktorí spolu s predstaviteľmi niektorých vysokých škôl a osobnosťami spoločenského života adresovali vláde Výzvu 155. V nej poslancov, prezidenta, predsedu školských odborov, premiéra, ministra školstva a ministra financií žiadajú, aby sa „okamžite začali zaoberať“ stratégiou, z ktorej bude jasné, ako a kedy sa slovenské školstvo vyrovná priemeru EÚ. Šéf rezortu školstva Dušan Čaplovič nelenil a týždeň po zverejnení Výzvy zvolal prvé rokovanie novej Rady pre systémové zmeny v školstve.

Jej členom sa stal aj minister financií, tak ako žiadali signatári. No nie súčasný, ale ten, ktorý spravoval štátnu kasu na sklonku poslednej vlády Vladimíra Mečiara. „Pôsobím v Rade vlády pre odborné vzdelávanie a prípravu,“ hovorí Miroslav Maxon o možnom dôvode, pre ktorý ho D. Čaplovič oslovil na účasť v novej rade. Oslovený bol telefonicky jedným z úradníkov ministerstva a dovtedy vraj ani netušil, že by mal takýto orgán vzniknúť.

Aj ďalší člen rady potvrdil, že kandidátov na členstvo v rade si vyberal sám minister. Mimovládni experti, ktorí sa vzdelávaním dlhodobo zaoberajú, vo zverejnenom a zatiaľ neúplnom menoslove jedenásťčlennej rady chýbajú. Príležitosť však dostala omladina – stratégiu slovenského školstva budú tvoriť prezidentka Študentskej rady vysokých škôl i prezident Študentskej rady stredných škôl.

Podľa informácií TRENDU sa rada na prvom stretnutí zaoberala aj jedným konkrétnym materiálom. Ten sa po rokovaní ocitol v koši, no nie je známe, či sa tak stalo preto, že ho ktosi polial kávou alebo kvôli tomu, že v ňom minister a jeho systémová družina nenašli nič použiteľné. Povedať to nevedel ani jeho autor, ktorý si neželá byť menovaný. „Je to síce odborný dokument, no nechýbajú v ňom politické postrehy. Nevznikol s cieľom zverejnenia v médiách. No keď ste sa k nemu dostali, asi už tomu nedokážem zabrániť,“ vyjadril sa nemenovaný stratég. A mal pravdu.

(Priznanie na záver: Posledný odsek je fikcia. Všetky údaje v úvode článku a vo fiktívnom dokumente priloženom nižšie však zodpovedajú skutočnosti.)

Zo zadania zaslaného Vašimi podriadenými nebolo celkom jasné, čo má byť cieľom stratégie. Odpoveď na túto otázku je pre obsah podobného dokumentu kľúčová. Už len preto, že keby cieľom malo byť čo najefektívnejšie využívanie financií vyčlenených na vzdelávanie, nebolo by potrebné nič meniť. Len robiť to, čo doteraz, ešte lepšie. Ak sa totiž pozrieme na výsledky slovenských žiakov v PISA testoch optikou výdavkov na vzdelávanie prepočítaných na jedného žiaka, slovenské školy dokážu žiakov pripraviť lepšie a za menej peňazí ako v Izraeli, Rakúsku či v Luxembursku. V prvom prípade ide na jedného žiaka takmer dvojnásobne viac peňazí, v druhom trojnásobne a v treťom prípade až päťnásobne.

Keďže PISA testy nehovoria nič o vzdelanostnej úrovni študentov starších ako 15 rokov a pozerať sa na školstvo len cez peniaze by bolo chybou, cieľ stratégie je vhodné zadefinovať širšie a následne ho rozmeniť na drobné. Vo všeobecnosti je cieľom vzdelávania človek schopný pokračovať v štúdiu ďalej (zo základnej na strednú školu, zo strednej na vysokú), respektíve sa uplatniť na pracovnom trhu. Takto zadefinovaný cieľ je však neúplný. V študentoch je nevyhnutné pestovať aj občiansku uvedomelosť, pocit zodpovednosti za svoje skutky a ich dosah na druhých, vzťah k právu a spravodlivosti, vychovávať z nich mysliace, cítiace a charakterné bytosti. Má to čisto praktický význam. Ak totiž vzdelanie nie je len cesta k získaniu poznatkov, ale aj spôsob osvojenia si určitých hodnôt, v spoločnosti môže existovať to, čo sociológovia nazývajú kultúra dôvery. Ekonómovia zase popísali veľa papiera, na ktorom preukázali pozitívnu koreláciu medzi dôverou v spoločnosti a hospodárskym rozvojom danej krajiny. Spoločnosť, v ktorej nikto nedôveruje nikomu, síce nevyhnutne neznamená nulový rast ekonomiky. Ale kto by v takej chcel žiť?

Ak existuje zhoda na takom cieli vzdelávania, aký bol zadefinovaný na predošlých riadkoch, je potrebné podriadiť mu aj výber uchádzačov o povolanie učiteľa. Aby si však pedagogické fakulty mohli medzi uchádzačmi vyberať, povolanie učiteľa musí byť v očiach verejnosti atraktívnejšie. Bez výraznejšieho zvýšenia nástupných platov to sotva pôjde. Tu, paradoxne, treba rátať s odporom školských odborárov. Tí na rozdiel od Konfederácie odborových zväzov dohodu o spolupráci s vládnou stranou Smer-SD nepodpísali, takže vláda si môže dovoliť ich odpor ignorovať. Lákadlom by určite bola aj definitíva pracovného miesta pre učiteľa, ktorú by mal možnosť získať výrazne skôr ako po navrhovaných 25 rokoch praxe. V často spomínanom Fínsku je možné získať definitívu už aj po šiestich rokoch od nástupu za katedru. No nie počet odpracovaných rokov, ale pracovné výsledky učiteľa sú hlavným kritériom na zisk definitívy. Ak sa kritériá na jej zisk nastavia rozumne, pre štátnu kasu to bude predstavovať nulové náklady a pre pedagogické školy vyšší záujem uchádzačov o štúdium. V tomto bode (prijímacie skúšky) je podobne ako v Škandinávii žiaduce zohľadňovať nielen inteligenciu uchádzačov, ale aj ich skutočný záujem o učiteľovanie v podobe predošlej práce s deťmi. Inak budú školy plné mladých učiteľov, ktorých pre toto povolanie zlákali hlavne sľubované istoty.

Výraznejšie zvýšenie nástupných platov pre učiteľov si vyžiada financie v rádovo desiatkach miliónov eur. Hneď na úvod tejto témy treba povedať, že racionalizácia siete základných a stredných škôl nie je spásonosným riešením, ako tieto peniaze získať. Je síce pravda, že pomer počtu žiakov na jedného učiteľa sa za ostatných dvadsať rokov výrazne znížil. V prípade učiteľov základných škôl na plný úväzok podľa prepočtov TRENDU z dvadsiatich žiakov na jedného učiteľa na dvanásť. Ak sa zoberú do úvahy aj stredné školy, tento pomer sa pohybuje niekde okolo čísla 14. V niekoľkých krajinách – vrátane Fínska či Poľska, ktorých žiaci dosahujú v medzinárodných testovaniach lepšie výsledky, je však tento pomer ešte o čosi nižší. Ak by sa prepúšťanie učiteľov muselo kompenzovať zvyšovaním žiakov v triede, odborne by bol takýto krok spochybniteľný. Trend je menej žiakov v triedach. Odchýlkou je Južná Kórea, ktorej žiaci sú medzi špičkou v PISA testoch, no v triede na II. stupni základnej školy tam podľa štúdie OECD (Education Today 2013) študuje priemerne 34 žiakov. Priemer za všetky krajiny OECD je 23 žiakov na triedu.

Výraznejšie prepúšťanie učiteľov je tiež ťažko uskutočniteľné. Vďaka súčasnému zneniu Zákonníka práce (§ 240, ods. 8 a 9) sú učiteľskí odboroví predáci prakticky neprepustiteľní a bežných pedagogických zamestnancov, ktorí sú členmi odborov alebo zamestnaneckej rady, je možné prepustiť len so súhlasom prvých menovaných. Ak by mali byť učitelia prepúšťaní z dôvodu nadbytočnosti, treba tiež očakávať súdne spory. Je známy prípad, keď sa učiteľ matematiky úspešne bránil proti prepusteniu z dôvodu nadbytočnosti na súde. V dotyčnej škole iní učitelia všeobecnovzdelávacích predmetov robili nadčasy a podľa sudcov nemožno prepustiť učiteľa pre nadbytočnosť, ak iní jeho kolegovia pracujú nad rámec riadneho pracovného času.

Prepúšťanie učiteľov rušením takzvaných malotriedok zase ohrozí preferencie vládnej strany, keďže mnoho takých škôl existuje v odľahlých vidieckych kútoch republiky a rodičia žiakov týchto škôl patria medzi voličov Smeru.

Okrem uvedeného a tiež absencie mechanizmu, ktorý by zabránil, aby neboli prepustení kvalitní učitelia namiesto tých menej šikovných a zapálených, je tu ešte jeden dôvod. Ním je vývoj počtu žiakov na základných a stredných školách (pozri graf). Počet žiakov síce od roku 2010 klesal, no vývoj populácie detí v predškolskom veku podľa štúdie Ústavu informácií a prognóz v školstve (ÚIPŠ) sa už od roku 2007 nachádza v rastovej fáze. „Baby boom“ z predošlej dekády sa už minulý rok prejavil na I. stupni základných škôl a počet týchto žiakov bude rásť najmenej ďalších osem rokov. Na II. stupni žiaci začnú pribúdať o dva roky a v porovnaní s týmto rokom ich bude v roku 2025 na školách o 30-tisíc viac. Na stredných školách počet študentov bude podľa ÚIPŠ ešte šesť rokov klesať, zvyšovať sa začne až potom. V skratke: aj bez prepúšťania sa pomer počet žiakov na jedného učiteľa bude najbližšie roky pomaly zvyšovať.

Predchádzajúce vety neznamenajú, že vnútri školského systému neexistujú rezervy a peniaze daňovníkov sa využívajú maximálne efektívne. „Aj keď školy nie sú priamo napojené na štátny rozpočet, v našom školstve stále panuje socialistický spôsob financovania. Úradníci v samosprávach a na ministerstve rozhodujú nielen o tom, koľko peňazí konkrétna škola dostane, ale aj o tom, na čo ich konkrétna škola môže použiť. Koľko môže dať na mzdy, koľko na jedlo pre deti, koľko na opravu strechy a okien, koľko na učebnice, koľko na počítačovú techniku. Tento systém vôbec nerešpektuje konkrétne potreby škôl, niekde im brzdí rozvoj, inde ich zasa núti plytvať,“ zmienil vo Výzve 155 vysokoškolský pedagóg Erich Mistrík a riaditelia škôl potvrdia, že má pravdu. Úspory využiteľné na vyššie platy pre učiteľov by bolo možné dosiahnuť tým, že by sama škola rozhodovala, ako a na čo využije peniaze z rozpočtu. Vyžiadalo by si to zmenu normatívneho financovania napríklad do podoby, ako navrhli vzdelávací experti v materiáli Reformná vláda – hradiť vzdelávanie prostredníctvom vzdelávacích kupónov, ktorých nositeľmi by boli žiaci. Druhou, možno ešte dôležitejšou zmenou, by bolo umožniť rade školy, aby sa o miesto riaditeľa školy mohli uchádzať aj manažéri s nepedagogickým vzdelaním.

Ak sa však vezme do úvahy aj financovanie vysokého školstva, je možné, že ani využitie všetkých možností na racionalizáciu vzdelávacieho systému neprinesú úspory, vďaka ktorým slovenské školstvo zaznamená viditeľný kvalitatívny posun. Už dnes je táto kapitola v rozpočte najväčšia a ťažko očakávať, že ostatní ministri sa v budúcnosti uspokoja s ešte menšími peniazmi pre svoje rezorty. Ak má štát poskytovať „bezplatné“ vzdelanie v súčasnom rozsahu, no vo vyššej kvalite, vyžiada si to ďalšie zvýšenie daní.

Z priestorových dôvodov sa v tomto dokumente nevenujeme vysokému školstvu či súkromným školám. Ktoré, ako uvádzajú aj oficiálne materiály OECD, na Slovensku neexistujú. Miera regulácie týchto škôl je z pohľadu OECD taká vysoká, že hoci slovenskí politici proklamujú opak, pod Tatrami o privátnych školách nezávislých od vlády nemožno hovoriť. Dokument sa tiež nezaoberá vzdelávacím obsahom slovenských škôl, čo je v diskusii o stratégii slovenského školstva rovnako dôležitá téma ako financovanie a manažment ľudských zdrojov. Druhá poznámka: Nech už sa rozhodnete prijať akékoľvek opatrenia, platí zásada, že musíte veriť v ich užitočnosť a byť schopný odborne ich obhájiť pred verejnosťou. Pri nesplnení prvej podmienky hrozí, že neprejdú na politickej úrovni. Ignorovanie druhej spôsobí, že budete strácať dôveru čoraz väčšieho počtu ľudí v školstve. To by síce nič nezmenilo na fakte, že po dlhých rokoch ste prvým ministrom školstva, ktorý sa ním aj chcel stať. No ak by najbližšie voľby dopadli dobre, ostanete možno jediným človekom, ktorý by si prial, aby ste šéfom slovenského školstva aj ďalej zostali.

Článok bol pôvodne uverejnený v týždenníku TREND dňa 10. januára 2013 a nájdete ho tu.

List vytiahnutý z koša