Nové Školstvo

V mladosti chcel byť najskôr rušňovodičom, neskôr farárom. Na strednej škole začal holdovať histórii. Nakoniec absolvoval históriu a dejiny. Vždy chcel pracovať vo vede a prednášať, čo aj dlhé roky robil. Hneď ako vstúpil do politiky v roku 2001, bolo jeho túžbou stať sa ministrom školstva. Tento sen sa mu splnil po desiatich rokoch.

Zmeny, ktoré Dušan Čaplovič počas svojich prvých 100 dní v kresle ministra školstva naštartoval, systém vzdelávania veľmi nevylepšujú. Každá z nich je namierená proti niečomu alebo niekomu, namiesto toho, aby sledovala pozitívne ciele. Minister Čaplovič sa tak vo funkcii uviedol ako veľmi negativisticky naladený politik.

Vyhodnotenie externých maturít dopadlo pre osemročné a štvorročné gymnáziá porovnateľne, medzi výkonmi ich maturantov nebadať žiadne výrazné rozdiely. V štátom garantovanej písomnej časti maturitnej skúšky zvládli maturanti oboch typov škôl povinné gymnaziálne učivo približne na rovnakej úrovni, čo znamená, že všetky školy splnili štátom predpísané vzdelávacie ciele gymnaziálneho štúdia približne rovnako.

Keďže v osemročných gymnáziách postupuje výučba podľa rovnakých štátnych vzdelávacích programov ako v bežných základných školách a štvorročných gymnáziách, iný výsledok externých maturít sa ani nedal očakávať. Minister Čaplovič však jedno nereálne očakávanie mal. Predpokladal, že absolventi osemročných gymnázií budú dosahovať lepšie maturitné výsledky v porovnaní so spolužiakmi zo štvorročných gymnázií. Ich výnimočný študijný potenciál, na základe ktorého prestúpili na strednú školu skôr ako väčšina ich rovesníkov, sa mal podľa neho prejaviť aj pri maturite. A keďže sa nijako výrazne neprejavil, osemročné gymnáziá nemajú podľa neho opodstatnenie a časom by ich najradšej zrušil. V prvom kroku avizuje ich redukciu na zákonom stanovenú hranicu 5%.

Viniť osemročné gymnáziá z „iba dobrých“ výsledkov však nie je spravodlivé. Minister školstva ignoruje tri zásadné fakty. Po prvé, jediný test z vybraného predmetu nedokáže odhaliť skutočný potenciál študentov, preto nie je vhodným nástrojom na posudzovanie celkovej kvality školy. Na to majú slúžiť oveľa sofistikovanejšie kritériá, ktoré je potrebné vyhodnocovať dlhodobo a komplexne. Po druhé, ak už chce minister generalizovať, mal by pracovať aj s ďalšími možnosťami. Napríklad aj s takou, že sa chyba vôbec nestala, iba sa preukázala vysoká úroveň štvorročných gymnázií, ktoré dokážu dotiahnuť svojich maturantov na úroveň absolventov gymnázií osemročných. A po tretie, ak predsa len trvá na tom, že sa výnimočný potenciál žiakov v osemročných gymnáziách nejakým spôsobom zbrzdil, mal by začať poctivo pátrať po príčinách. Len školy za to viniť nemožno. Talent našich žiakov zabíja najmä zle nastavený vzdelávací systém, v ktorom štát všetkým predpisuje rovnaké učivo v rovnakom tempe bez ohľadu na to, akú školu navštevujú.

Cieľom vlády je posilniť stredné odborné školy, keďže na pracovnom trhu chýbajú kvalifikovaní remeselníci a ľudia s technickým vzdelaním. Minister školstva vidí dôvod tohto stavu v prílišnom počte gymnázií, preto sa snaží čísla gymnazistov umelo znižovať. Argumentuje tým, že práve gymnazisti nemajú v rukách remeslo, ktoré by im pomohlo zamestnať sa. Štatistiky však potvrdzujú opak, gymnazisti sú pri hľadaní práce oveľa úspešnejší ako absolventi stredných odborných škôl.

Podľa údajov Ústavu informácií a prognóz školstva majú absolventi gymnázií omnoho lepšie šance nájsť si prácu ako ich rovesníci z odborných škôl. V septembri 2011 bolo nezamestnaných len 5,55 percenta absolventov gymnázií oproti 22 až 32 percentám absolventov stredných odborných škôl. Výnimkou sú iba učni s nižším odborným vzdelaním, ktorých zostalo bez práce len necelé jedno percento. Štatistické údaje pritom potvrdzujú, že ide o dlhodobý jav, v predchádzajúcich obdobiach boli výsledky podobné.

Štatistické porovnania s ostatnými európskymi krajinami zároveň ukazujú, že na Slovensku vôbec nemáme priveľa gymnázií. Počet žiakov v stredných odborných školách niekoľko násobne prevyšuje počet gymnazistov, konkrétne čísla sú porovnateľné s európskym priemerom. Čo do počtu gymnazistov teda niet čo riešiť. Oveľa väčšiu pozornosť si však zasluhuje hrozivo nízka kvalita stredných odborných škôl. Konkrétne opatrenia na zvýšenie kvality v stredoškolskom prostredí však zatiaľ minister nezverejnil. Navrhol iba prospechový limit na prijatie žiakov do výberových stredných škôl (pre gymnáziá do 2,0 a pre stredné odborné školy s maturitou do 2,75 z povinných vyučovacích predmetov na konci druhého polroku štúdia predposledného ročníka štúdia na základnej škole a na konci prvého polroku posledného ročníka štúdia na základnej škole). To však nie je čarovný prútik na zvýšenie kvality, iba ďalšie zbytočné obmedzenie pre žiakov v už aj tak pritesných vzdelávacích cestách.

Systém stredných odborných škôl v Slovenskej republike nie je nastavený na potreby trhu práce, ale na prežívanie školských budov a nepotrebných študijných odborov. Debata o tom ako to zmeniť prebieha v celej Európe, na Slovensku má však už roky bizarnú podobu sektorového rozdelenia podľa prekonaného modelu 20. storočia. Ani minister Čaplovič zatiaľ neprejavil porozumenie pre dynamiku pracovného trhu, keďže namiesto zrušenia nezmyselného plánovania pracovných miest budúcnosti štátnu reguláciu neregulovateľného iba pritvrdzuje. Spomienkový sentiment ho vedie k presvedčeniu, že jedine štát dokáže naplánovať prosperitu krajiny, preto kompetenciu stavovských a profesijných organizácií vytvárať plány potrieb trhu práce presúva na rezort práce, sociálnych vecí a rodiny. Ďalší omyl nášho „retro“ ministra.

Nezmyselnosť plánovania budúcich potrieb v hospodárstve pripúšťajú dnes už dokonca aj majstri v reguláciách na úrovni Európskej únie. Anticipáciu potrieb pre konkrétne pracovné pozície považujú za nereálnu, jediné, čo má podľa nich zmysel, je príprava budúcej pracovnej sily na to, aby bola čo najviac flexibilná a dokázala držať krok s prudkými zmenami na trhu práce. V Stanovisku Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru na tému „Zamestnanosť mladých ľudí, odborné kvalifikácie a mobilita“, vydaného v januári 2012, sa napríklad uvádza: „Nikto naozaj nevie, ako budú vyzerať pracovné miesta zajtrajška. Vzhľadom na celosvetovú hospodársku súťaž, technický vývoj, ako aj prisťahovalectvo a vysťahovalectvo sa rozhodujúcim faktorom budúcnosti stane flexibilita a prispôsobivosť. Prispôsobivosť bude hlavným parametrom tak pre jednotlivca, ako aj pre vzdelávací systém.“

Kvalifikácie sa získavajú a rozvíjajú po celý život vzdelávaním a prácou. Predpovedať potrebný počet murárov či programátorov na úrovni štátu je vopred prehratá snaha. Jediné, čo by mohlo pomôcť, je prehlbovanie partnerstva medzi podnikmi a vzdelávacím systémom. Využívanie kombinácie teoretického vyučovania v škole a výučby priamo na pracovisku by sa preto malo v budúcnosti viac rozšíriť. To by však znamenalo preniesť konkrétne vzdelávacie kompetencie priamo na firmy. O tom minister Čaplovič zatiaľ ani len neuvažuje.

V prospech súkromných škôl hrajú aj viaceré ďalšie faktory. Podľa výsledkov meraní OECD väčšina školských systémov zo súkromných škôl profituje, pretože pomáhajú vytvárať konkurenčné prostredie, ktoré núti k rozvoju aj verejné školy. Súkromné školy tak prispievajú k dvíhaniu latky celkovej úrovne vzdelávania v krajine. Výskumy zároveň potvrdzujú, že v súkromných školách sa viac dbá na kvalitu učiteľov a na disciplínu žiakov ako vo verejných školách, čo pôsobí aj na verejné školy motivačne.

Súkromné školy tvoria u nás 6,16% z celkového počtu základných a stredných škôl, z toho tvorí ich podiel v základnom školstve len 1,73%. Počet žiakov vo verejných a súkromných školách je na Slovensku porovnateľný napríklad s číslami vo Fínsku, v porovnaní s ostatnými krajinami OECD sú tieto čísla pod stanoveným priemerom. Viac žiakov v štátnych školách majú také krajiny ako Rusko, Azerbajdžan či Turecko. Na pozadí týchto čísel a skutočností nemá preto ministrova antipatia voči súkromným školám žiadne opodstatnenie.

Minister zastavil revíziu učebných osnov, ktorá mala od septembra 2013 priniesť školám väčšiu voľnosť pri vyučovaní. Od roku 2009 štát školám predpisuje rozsah povinného učiva iba v rámci vzdelávacieho stupňa, teda už nie po jednotlivých ročníkoch, ale na dlhšie časové obdobie. Učitelia dostali príležitosť rozvrhnúť vyučovanie podľa vlastného uváženia, samostatne rozhodnúť, či so žiakmi preberú povinné učivo napríklad občianskej náuky v jednom ročníku, alebo im ho rozložia do viacerých ročníkov. Štátny pedagogický ústav chcel v uvoľňovaní rúk učiteľov pokračovať a plánoval redukciu rozsahu vedomostí, ktoré štát školám predpisuje v jednotlivých predmetoch. Minister Čaplovič však kormidlo otočil – chce sa vrátiť k rozpisu učiva na jednotlivé ročníky a predmety a zvýšiť počet povinných predmetov.

Je to krok späť k jednotnej škole. Pohľad na dieťa ako na uniformnú jednotku, ktorá dostane od štátu rovnakú dávku učiva, je dnes už prekonaný. Pevné osnovy znemožňujú učiteľom pracovať s deťmi podľa ich individuálnych potrieb, nevedia sa prispôsobiť jeho tempu. Takýto prístup k žiakom je v rozpore napríklad aj s fínskym modelom, ktorý minister Čaplovič tak obdivuje. Je preto otázne, či vôbec rozumie podstate toľko diskutovaného fínskeho úspechu.

Už po 100 dňoch vieme, čo sa dá očakávať od ministra, ktorý namiesto toho, aby presadzoval zmeny, ktoré postavia náš vzdelávací systém z hlavy na nohy, hľadá iba nových nepriateľov. Je pravdepodobné, že v snahe sprísniť pravidlá a posilniť zodpovednosť štátu uzavrie vzdelávací systém voči externým inovatívnym impulzom. K potrebnému spestreniu vzdelávacích ciest nedôjde ani v tomto volebnom období. Nedá sa očakávať ani otvorenie trhu s učebnicami a so vzdelávacími programami pre učiteľov, ani zrušenie kreditového systému v ich kontinuálnom vzdelávaní. Nemožno predpokladať ani zrušenie platových tabuliek a nastolenie spravodlivosti v odmeňovaní učiteľov podľa skutočného výkonu, čo je zlá správa najmä pre tých obetavých a šikovných.

Zato však možno čoskoro očakávať zrušenie normatívneho financovania na žiaka a ochromenie spravodlivosti vo finančných tokoch, smerujúcich na školy. Minister Čaplovič už dlhšiu dobu avizuje, že chce, aby školy dostávali financie nie "na žiaka" ale "na triedu", a že im za kvalitu rád priplatí. Čo však bude považovať za kvalitu a ako ju bude merať, zatiaľ nevedno. Ak siahne po podobne povrchných a neobjektívnych nástrojoch na jej hodnotenie, na základe ktorých rozhodol o „nekvalite“ našich gymnázií, nemajú školy dôvod na radosť. Aspoň nie tie kvalitné, ktoré príležitosť na zviditeľnenie znova nedostanú.

Autorka je analytička pre oblasť vzdelávania a editorka portálu noveskolstvo.sk.

Prvých 100 dní Dušana Čaploviča v kresle ministra školstva /júl 2012/