Nové Školstvo

Vzdelávacia politika síce býva plná rôznych ideologicky ladených cieľov, hladké fungovanie školského systému však nezávisí od ideologického presvedčenia hlavy rezortu školstva. Modely školských systémov sa vo vyspelých demokraciách neprešívajú podľa aktuálnych straníckych hesiel. Ich podobu formuje stupeň poznania, zažitá historická skúsenosť a široký spoločenský konsenzus. To treba mať na pamäti, keď si kladieme otázku, čo prinesie našim školám výmena modrého ministra za červeného.

Odborníci na školstvo, novinári i samotní učitelia špekulujú, aké zmeny nás čakajú. Úvahy sú rôzne, niekedy však odrážajú viac túžbu po stabilizácii situácie v rezorte, ako objektívne posúdenie reality. Niektorých teší už len to, že nastupujúci minister prejavil vôľu diskutovať s odborníkmi, iní sú v očakávaniach ešte skromnejší a vopred avizujú, že budúce zmeny budú povinnou daňou za opačné ideové nastavenie ministra, aké mal jeho predchodca. V zásade všetci dúfajú, že to nemusí dopadnúť zle. Ľudia sa radi nechajú ukolísať predstavou, že nová metla bude možno dobre miesť a v očakávaní skôr lepších ako horších časov radšej prižmúria oči nad signálmi, ktoré naznačujú, že budúcnosť školstva nebude ružová.

Minister Čaplovič sa netají tým, že bude viesť rezort školstva v duchu línie strany SMER – sociálna demokracia. Tá sľubuje posilniť štátne štruktúry a kompetencie, prehĺbiť dohľad vlády nad strategickými oblasťami a integrovať roztrieštenú miestnu štátnu správu. Už vo svojom predvolebnom programe deklarovala, že jej ide o „posilnenie rozsahu, obsahu a intenzity činnosti štátu, ktorého funkcie boli v nedávnej minulosti neprimerane oslabované“. Čaká nás teda ak nie zastavenie, tak určite pribrzdenie decentralizačného a emancipačného pohybu v spoločnosti, oblasť školstva nevynímajúc. Po rokoch akého-takého úsilia o spestrenie školského prostredia, o posilnenie zodpovednosti učiteľov za vzdelávanie svojich žiakov, o otvorenie trhu s učebnicami, s metodickými materiálmi a so servisnými službami pre učiteľov, vzbudzujú tieto vyjadrenia prirodzene obavy.

Všímavý treba byť najmä k motívom, ktoré sa vinú v pozadí ohlasovaných zmien. Strana SMER – sociálna demokracia vystužila svoje politické zámery obrazom Slovenska, ktoré je podľa nej ideovo polarizované na dva svety. Nahrubo ho rozparcelovala v duchu pravicových a ľavicových ideálov a zápas o moc oklieštila na osvedčený ideologický boj. Do roly úhlavného nepriateľa pasovala neoliberalizmus a neokonzervativizmus a vyhlásením nekompromisného boja proti nim hladko premostila ideovo podfarbený stranícky program s praktickou politikou nastupujúcej vlády. Vytvorila tak emocionálne nabitý leitmotív, ktorým bude v nasledujúcich štyroch rokoch zdôvodňovať rázne rezy prakticky vo všetkých spoločenských oblastiach. Na túto udičku však netreba skočiť. Ide len o šikovný marketingový ťah, ktorý v marci zapôsobil na voličov, s realitou však nemá veľa spoločného.

Na Slovensku neprebieha žiadny veľký ideový zápas o lepšiu budúcnosť, ale zápas o elementárnu slušnosť, transparentné pravidlá, spravodlivosť a úsporné hospodárenie. Základné kontúry spoločenskej diskusie o charaktere tejto krajiny neformuje boj ideológií, ale témy ako korupcia, obchádzanie zákona, zlodejiny, plytvanie verejnými financiami a neodbornosť. Sústrediť sa preto treba nie na boj s fiktívnym nepriateľom, ale na to, čo stojí reálne v centre záujmu verejnosti – na identifikáciu kľúčových problémov v spoločnosti a na účelnosť návrhov, ktoré ich majú riešiť. To platí i pre oblasť školstva, bez ohľadu na to, aké stranícke tričko oblieka nový minister.

Pravidlá efektívneho riadenia, transparentného vynakladania verejných financií a zmysluplnej spätnej väzby by mali platiť (nielen) v rezorte školstva univerzálne, bez ohľadu na výsledky volieb. Sú princípy, ktoré nie je dôvod meniť podľa toho, ktorá strana vyhrá voľby. Princípy ako napr. neplytvať verejnými zdrojmi, nekradnúť, nemíňať financie na nezmysly, nefavorizovať v národných projektoch straníckych kamarátov, či naopak – otvárať dvere škôl inováciám, poskytovať im potrebný servis, dostatok učebných a metodických materiálov a kvalitné odborné zázemie, majú byť imperatívom pre každého ministra školstva.

Ideologicky podfarbené budú zrejme názory ministra na dĺžku povinnej školskej dochádzky, na postoj k súkromným školám, k národnostným menšinám, či jeho predstavy o charaktere výučby vlastenectva, cudzích jazykov, dejepisu alebo občianskej výchovy. Je však nezmyselné automaticky predpokladať, že jeho odpoveď na každú jednu systémovú otázku musí byť závislá od jeho politického presvedčenia. Ešte väčší nezmysel je považovať to za prirodzený vedľajší efekt výmeny vládnej garnitúry.

Ideológia nepredurčuje, ako budú nastavené finančné toky smerujúce do škôl, aká veľká má byť zodpovednosť zriaďovateľov a manažmentu škôl za vzdelávací program, či aká pestrá by mala byť ponuka učebníc. To patrí k systémovým otázkam a na tie sa nedá odpovedať ideologicky, ale len múdro alebo hlúpo, resp. komplexne alebo bez znalosti systémového kontextu. Bývalý minister Jurzyca, ktorý vyšiel zo strany napravo od stredu, na ne veľa komplexných odpovedí nedal. Od ministra Čaploviča, ktorého do kresla síce posadila strana naľavo od stredu, treba rovnako požadovať nie ideologické rozhodnutia, ale nevyhnutné konkrétne systémové zlepšenia.

Spomeniem jeden príklad za všetky. Minister Čaplovič sa nemusí vysporiadať ideologicky s otázkou, či majú bežné základné školy poskytovať každému jednému žiakovi, i tomu so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, na mieru ušitú podporu jeho potenciálu. Odpoveď na ňu je už dávno vydiskutovaná a jasná ako facka. Čakajú ho však praktické rozhodnutia, ako to urobiť. Bude musieť nastaviť systém tak, aby školy začali na tomto princípe reálne fungovať, aby sa v nich objavil dostatok vzdelaných učiteľov, špeciálnych pedagógov, psychológov a asistentov a bude musieť vymyslieť, ako to všetko zaplatiť. Na to netreba mať „správnu“ stranícku knižku, iba zdravý rozum. V školstve je otvorených množstvo ďalších podobných problémov, ktorých riešenia sa dajú naštartovať len racionálnym, nie straníckym rozhodnutím.

Na Slovensku rozhodne neprebieha ani v rezorte školstva, ani inde súboj paradigiem, na to by museli mať ľudia tejto krajiny oveľa hlbšie vedomosti, rozvinutejšiu čitateľskú gramotnosť, komplexnejšie videnie sveta a museli by vedieť spolu konštruktívne diskutovať. Nedajme sa preto zaviesť do slepej uličky vášnivého ideologického boja, ktorý by bolo treba na Slovensku najprv rozdúchať, aby bol vôbec badateľný.

Venovať sa treba skutočným problémom. Na Slovensku prebieha už dlhé roky zápas za optimálne nastavenie základných pravidiel, za efektívne vynakladanie verejných zdrojov, za menej byrokracie. Školy bojujú za viac priestoru na moderné učenie, za zmysluplnú spätnú väzbu a za spoločenské uznanie učiteľského povolania. Preto keď zasadne nový minister školstva do kresla, hodnotiť by sme ho mali nie cez prizmu jeho boja s pomyselným ideologickým nepriateľom, ale len podľa toho, či má dostatok ochoty, schopností a odvahy upratať v rezorte.

Autorka je analytička pre oblasť vzdelávania a editorka portálu noveskolstvo.sk.

Čaplovič nie je svätý Juraj a nebojuje s drakom /apríl 2012/