Volebný odpočet /marec 2012/ [ 13.3.2012, Zuzana Zimenová, Vláda a reforma]

Parlamentné voľby nie sú len o víťazoch a budúcej podobe Slovenska. Sú aj vystavením účtu tým, ktorí v predchádzajúcom volebnom období voličov sklamali. Čo odkázali voliči vedúcim predstaviteľom rezortu školstva vo voľbách dňa 10. marca 2012?

Odchádzajúci minister školstva Eugen Jurzyca spolu so svojim štátnym tajomníkom Jaroslavom Ivančom v týchto parlamentných voľbách veľmi nezabodovali. Ani jedného voliči neprekrúžkovali do parlamentu, hoci tváre oboch zdobili prvú desiatku kandidátov strany SDKÚ-DS. Napriek tomu, že boli počas krátkeho volebného obdobia dobre viditeľní, verejnosť o svojich kvalitách nepresvedčili. Ich prepad na nižšie pozície je tak výnimkou z pravidla, že vysoké posty v exekutíve fungujú ako tmel krehkej politickej kariéry a magnet na voličov. Minister Jurzyca je jediným členom kabinetu Ivety Radičovej, pred ktorým ostali brány parlamentu zatvorené.

Politický neúspech ministra Jurzycu je úzko previazaný s príbehom tzv. reformy školstva, ktorú spustil jeho predchodca Ján Mikolaj. Ten utrpel v marcových voľbách ešte drvivejšiu porážku než Jurzyca. Napriek tomu, že bol tiež v prvej desiatke kandidátov svojej materskej SNS, samotná strana ho odvrhla a stiahla z kandidátky dva dni pred voľbami. Dôvod? Podľa predsedu strany Jána Slotu sa tak stalo preto, že ľudia, ktorí pracovali v školstve, sa na predvolebných mítingoch sťažovali na Mikolajove pôsobenie v rezorte a jeho reformy. Reforma školstva, ktorú v roku 2008 naštartoval, mu napokon zlomila politické väzy. Je zrejmé, že za neúspech Jurzycu a Ivanča môže práve skutočnosť, že neporiadok po Mikolajovi neupratali tak, ako sa od nich očakávalo.

Minister Jurzyca po nástupe do kresla Mikolajovu reformu ani neodmietol, ani sa nepustil do jej rekonštrukcie. Vybral sa cestou ľahšieho odporu a nariekania nad malými mlákami rozliatych problémov, ktoré čoraz intenzívnejšie presakujú z prasklín dosluhujúceho školského systému. Ten treba prebudovať od základu, nie ho iba prikrášľovať novými ornamentmi.

To, že bola Mikolajova reforma iba mediálny podfuk, bolo jasné od samého začiatku. Dnes to priznáva i samotná SNS, ktorá po celé roky formálne držala svojmu ministrovi chrbát. Smutnou pointou pôsobenia Eugena Jurzycu v kresle ministra školstva ostáva skutočnosť, že nemal odvahu, schopnosť a vôľu školský systém zmodernizovať. Mal na svojej strane všetkých tých, ktorí od neho očakávali zmenu – učiteľov, akademickú obec i tretí sektor. Vstupenku do parlamentu od voličov nezískal preto, lebo väčšinu z nich sklamal.

Autorka je analytička Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.