Nové Školstvo

Novela zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch je kozmetická úprava zbytočného zákona. Hoci umožňuje drobné navýšenie príplatkov pre učiteľov, problém ich biedneho a neefektívneho odmeňovania systémovo vôbec nerieši. Ide o príliš slabú záplatu na deravé vrece, ktoré sa nedá poriadne použiť, avšak odvaha vyhodiť ho chýba.

Novelizovaný zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch upravuje kvalifikačné predpoklady učiteľov a odborných pracovníkov ako sú špeciálni pedagógovia či psychológovia. Definuje podmienky ich práce, pravidlá ich profesionálneho rozvoja a postup ich napredovania v kariérnom rebríčku. K zákonu však dodnes nebol vytvorený katalóg profesijných štandardov, ktoré by naplnili prázdne pojmy a pravidlá obsahom. Zákon vyžaduje, aby do školského prostredia vstupovali iba kvalifikovaní pracovníci, nehovorí však nič o tom, čo a na akej úrovni majú ovládať.

Nikde nie je zadefinované, akými pedagogickými kompetenciami má disponovať napríklad začínajúci učiteľ na konci tzv. adaptačného vzdelávania, aby sa z neho stal „samostatný učiteľ“. Jeho zaúčanie prebieha živelne až kým riaditeľ školy nenadobudne pocit, že učiteľské „ucho“ už smie pracovať bez tútora. Podobne to vyzerá so všetkými kariérnymi pozíciami, atestačné stupne nevynímajúc. Nie je jasné, akými profesionálnymi zručnosťami sa má odlišovať učiteľ s atestáciou od učiteľa bez nej. Zákon popisuje, koľko má učiteľ nazbierať kreditov a kedy môže zložiť skúšku, ktorá ho postrčí v kariérnom rebríčku vyššie, neozrejmuje však, akými pedagogickými kompetenciami má disponovať.

Problém nejasných právnych pojmov sa nijako nevyriešil ani za ministra Jurzycu. Aj po schválení novely sa vynára otázka, na základe akých kritérií sa skladajú skúšky vedúce k jednotlivým kariérnym stupňom? A na základe akých kritérií prebieha akreditácia vzdelávacích programov, ktoré musia učitelia a odborní pracovníci absolvovať, keď nie je známy základný kompetenčný rámec ich povolania?

Rezort školstva na tieto otázky neodpovedá. Toto mlčanie potvrdzuje obavy, že mu ide viac o udržanie štátneho dirigizmu v systéme a plynulý tok eurofondov než o skvalitnenie vzdelávacích programov pre učiteľov. Status quo sa meniť nebude. Minister Jurzyca sa nesnažil opraviť ani Mikolajov postranný účel zákona, ktorým je umelo udržiavaný dopyt po vzdelávacích službách Metodicko-pedagogického centra.

Za Jurzycu nebola snaha vniesť viac transparentnosti a konkurencie do systému zahlteného výstupmi projektov rôznej kvality. Naopak. Novelou zákona zabetónoval Mikolajove etatistické nastavenie tzv. kontinuálneho vzdelávania učiteľov a nehorázne plytvanie verejnými zdrojmi na jeho zabezpečenie. Učitelia hodnotia štátnu ponuku vzdelávacích kurzov kriticky, no do zmysluplnejších programov sa zapájajú zriedka. Je ich ako šafranu a ak ich ponúkajú neštátne vzdelávacie inštitúcie z vlastných zdrojov, musia si učitelia zaplatiť účasť v nich zo svojho resp. zo školského vrecka. A to je stále poloprázdne. Štátne vzdelávacie kurzy sú plne hradené z verejných zdrojov a formálne sú učiteľom ponúkané „zadarmo“. Je teda zrejmé, prečo o ne javia stále záujem, hoci ich kvalitu spochybňujú.

Do prijatia Mikolajovho zákona sa vzdelávali učitelia dobrovoľne a podľa toho, v čom sa chceli zdokonaliť. Zákonom sa ich ďalšie vzdelávanie nastavilo zámerne tak, aby v ňom bola hlavným motivačným prvkom vidina dosiahnutia kreditov a zaručený príplatok k platu.

Hlúpo nastavená motivácia narobila viac škody ako osohu. Učitelia sa prestali zaujímať o to, ktoré vzdelávacie programy vyhovujú ich potrebám a začali sa obzerať najmä po tých s ľahkým ziskom kreditov. Záujem o snoubordingové kurzy bol enormný. Nie všetci učitelia si to zľahčili, avšak tých, ktorí nehľadeli na kvalitu a zapájali sa do vzdelávacích programov bez rozmyslu iba kvôli príplatkom, bolo čoraz viac. Namiesto nápravy chybnej motivácie však Jurzycova novela poprela samotnú motivačnú podstatu zákona. Učiteľom vzala istotu, že ich snaha pracovať na sebe bude odmenená.

Učiteľom už nebudú príplatky za kredity vyplácané automaticky, ale len ak riaditeľ školy rozhodne, že daný kurz je prínosom k školskému vzdelávaciemu programu. Ide o absurdné opatrenie, nakoľko každý kurz musí byť vopred akreditovaný ministerstvom školstva, a mal by teoreticky spĺňať isté kritériá zmysluplnosti. Dodatočné uvažovanie o opodstatnenosti jeho absolvovania riaditeľom je holý nezmysel. Vonkoncom nerieši podstatu problému, ktorou je nízka kvalita vzdelávacích programov pustených rezortom „do obehu“. Jediným účelom zmeny je dať do rúk riaditeľov škôl páku, na základe ktorej môžu vyplácanie príplatkov svojvoľne regulovať. A v prípade nedostatku financií jednoducho nevyplatiť.

Ministerstvo tento krok obhajuje tým, že dáva do rúk riaditeľa viac právomocí a tak prehlbuje decentralizáciu školského systému. To je však falošná ilúzia. Štát robí z riaditeľov škôl iba poslov zlých správ, aby zakryl skutočnosť, že v systéme niet dostatok peňazí na príplatky pre všetkých, ktorým by podľa pôvodného znenia zákona mali byť vyplatené. Skutočné posilnenie právomocí manažmentu škôl je možné, ak sa zruší bezhlavé zbieranie kreditov za účasť v ďalšom vzdelávaní a nastaví sa hodnotenie učiteľov na taký mechanizmus odmeňovania, ktorý zohľadní ich výkon v triede a prínos pre žiakov.

Dnes riaditeľ školy hodnotí a odmeňuje zamestnancov nie podľa kvality práce, ale podľa celoplošne záväzných platových tabuliek. K tomu prihadzuje pár percent navyše podľa dosiahnutých stupňov kariérneho rebríčka, po ktorom môžu učitelia stúpať po dosiahnutí istého počtu kreditov. Čerešničkou na tejto skysnutej šľahačke má byť osobné ohodnotenie, ktoré je podobne nízke ako tie príplatky za kariérny postup. Platy učiteľov a odborných pracovníkov v školstve sú stále mizerné a žiadna novela zákona o pedagogických zamestnancoch ich vylepšiť nedokáže. Bráni tomu samotná podstata centrálne regulovaného mechanizmu odmeňovania učiteľov.

Zväzujúci systém hodnotenia podľa platových tabuliek a kariérnych stupňov je potrebné nahradiť odmeňovaním založeným na hodnotení pedagogickej činnosti učiteľa. Treba zaviesť jednotný základ platu, garantovaný štátom pre všetkých učiteľov bez rozdielu veku a dĺžky praxe. Ten by mal byť dopĺňaný o vysokú pohyblivú čiastku, ktorú by určoval manažment školy na základe objektívneho, transparentného a vopred známeho systému hodnotenia a odmeňovania. V tejto čiastke by mal byť zohľadnený objem vyučovacej činnosti učiteľa, ďalšie pedagogické aktivity, dopĺňanie vzdelania ako aj riadiace a funkčné pozície v pedagogickom tíme.

Poslanci pozmeňovacím návrhom presadili, aby sa zmienený model odmeňovania učiteľov mohol uplatňovať aspoň na súkromných školách. Považujú to za drobné víťazstvo zdravého rozumu. Prečo by to malo byť priechodné iba pri jednom type škôl? Štátne resp. verejné školy si zmeny vedúce ku skvalitneniu pedagogickej práce nezaslúžia? Alebo ich treba chrániť pred hrozbou kolapsu a experiment možno vyskúšať iba na súkromných školách, na ktorých štátu nezáleží?

Vo svojom programovom vyhlásení sa vláda zaviazala „zharmonizovať legislatívne normy platné pre školy bez ohľadu na to, kto je ich zriaďovateľom“. Táto vládna koalícia však potvrdila, že ani ona nedokáže vnímať školy bez rozdielu zriaďovateľa ako rovnocenné inštitúcie. Aj ona medzi nimi umelo živí rozdiely a z toho plynúce rozpory a spory.

Schválením novely zákona o pedagogických zamestnancoch politici opäť preukázali neznalosť problematiky a zároveň zbabelosť pri korekciách Mikolajovej deformy. Premárnili šancu povedať, že byrokraticko-administratívny balvan, ktorý tlačí naše školy k zemi, je oveľa väčší, ako ho vidí minister Jurzyca spoza bojazlivo privretých viečok. A zahodili tak príležitosť umožniť školám začať rásť.

Slabá záplata na deravé vrece /október 2011/