Planéta vedomostí /apríl 2011/

[ 12.6.2011, Vláda a reforma]

V marci rozvíril diskusiu okolo učebníc a digitálneho vzdelávacieho obsahu Ján Žabka, spoluautor nových učebníc matematiky pre II. stupeň ZŠ. Vo svojom článku Otázniky okolo Planéty vedomostí, ktorý vyšiel v časopise Dobrá škola č. 7/2011 poukázal na nedorozumenia, ktoré sa objavujú pri pilotnom overovaní tohto projektu na 300 vybraných školách:


„Prvé nedorozumenie

Predovšetkým, systém Planéta vedomostí nie je digitálnou učebnicou, ale digitálnou encyklopédiou, pripomínajúcou publikácie typu Prehľad matematiky. V čom je rozdiel? V encyklopédii sú zhrnuté poznatky, ktoré už vieme. Učebnica má žiaka postupne a pomaly sprevádzať objavovaním týchto poznatkov. Učebnica (a osobitne učebnica matematiky) by mala obsahovať aj námety na aktivity, ktoré rozvíjajú schopnosť žiakov diskutovať a argumentovať. Navyše by svojím rozsahom (výberom učiva) mala byť prispôsobená predpokladanému počtu vyučovacích hodín.

Planéta vedomostí však obsahuje najmä hotové fakty, ktoré predkladá žiakom (aj keď v digitálnej forme). Veľmi málo objavovania, často iba jeden vzorový príklad alebo jedna „poučka“ a za ňou 3 – 10 podobných úloh na riešenie. Ak by sme to chceli prirovnať k učebnici, tak iba k jednej jej časti – opakovaniu už objaveného a pochopeného učiva.

Druhé nedorozumenie

Planéta vedomostí nerobí to, čo sa má v škole diať: učiť žiaka premýšľať. Vysvetľujúce videá predkladajú hotové poznatky, testovanie formou hľadania správnej odpovede metódou pokus – omyl, predpripravené kroky riešenia rovnice. Nevidno žiadny rozvoj divergentného myslenia.

Tretie nedorozumenie

Planéta vedomostí nerieši problém s nedostatkom učebníc: ten by rovnako dobre vyriešila aj dotlač starých učebníc. V matematike totiž podľa mňa nie je veľký rozdiel medzi didaktickým spracovaním starých učebníc a súčasnou podobou Planéty vedomostí.

V našom základnom a strednom školstve je mnoho problémov, ktoré rezonujú v odbornej verejnosti (často sa o nich diskutuje aj na stránkach DOBREJ ŠKOLY): ako zmeniť školy tak, aby pripravovali žiakov na život a ďalšie odborné štúdium, financovanie školstva, testovanie žiakov, vzdelávanie učiteľov... Planéta vedomostí žiadny z týchto zásadných problémov nerieši“.

Celý článok Jána Žabku je dostupný tu.


Na článok v apríli reagoval Roman Baranovič, riaditeľ Ústavu informácii a prognóz školstva. V odpovedi na článok Jána Žabku uvádza termín „digitálna učebnica“ na pravú mieru a obhajuje zámer ministerstva školstva zaviesť do škôl digitálny obsah:


„Budem súhlasiť s Jánom Žabkom, že predstavenie Planéty vedomostí ako digitálnej učebnice nebolo celkom presné. Rozhodnutie hovoriť o nej ako o digitálnej učebnici bolo kompromisom v snahe použiť jazyk zrozumiteľný aj verejnosti, rodičom. A tak výhrady autora kritiky vznikli sčasti z tohto nedorozumenia. Myslím si, že Planéta vedomostí je viac ako multimediálna encyklopédia, ale na druhej strane to nie je ani učebnica v klasickom zmysle. Po zvážení reakcií chceme Planétu do budúcnosti označovať skratkou DUMA – digitálne učebné materiály, čo lepšie vystihuje jej podstatu. Roky považujeme vo vzdelávaní za alfu a omegu učebnicu. Vieme však, čo robí učebnicu učebnicou? Čo odlišuje učebnicu fyziky od knihy o fyzike alebo od multimediálnej fyzikálnej encyklopédie? Na tieto otázky potrebujeme dať odpoveď.

Planéta vedomostí je platforma, pomocou ktorej vieme k učiteľom dostať digitálny vzdelávací obsah. Teória hovorí, že úspešná platforma sa má skladať z digitálnych vzdelávacích objektov a musí umožniť skladať digitálne vzdelávacie objekty do lekcií pomocou scenárov. Scenár má umožniť doplnenie jednotlivých vzdelávacích objektov o výklad, vlastné materiály a podobne. Toto všetko Planéta umožňuje. Pomocou jednoduchých nástrojov si učiteľ môže zostaviť svoju vlastnú „učebnicu”. Neočakávame od každého učiteľa, že to bude vedieť, no očakávame, že sa nájdu autori scenárov, ktoré sa budú dať upravovať podľa potreby. Dnešná Planéta vedomostí sa bude ďalej rozvíjať.

Planéta zatiaľ nerieši problém s nedostatkom učebníc. Ale o niekoľko rokov, keď bude mať každý žiak v taške notebook namiesto kilogramov papierových učebníc, má potenciál tento problém vyriešiť. Názor kolegu Žabku je asi ovplyvnený tým, že jedna éra končí a druhá začína a na budúcnosť sa snaží pozerať cez prizmu starej skúsenosti“.

Reakcia Romana Baranoviča v plnom znení je dostupná tu.


V diskusii o Planéte vedomostí pokračoval v júni Martin Mojžiš na stránkach denníka .týždeň č. 23/2011, kde v článku Planéta čudných vedomostí píše nielen o diskutabilnej kvalite tohto digitálneho projektu, ale informuje aj o pozadí jeho netransparentnej implementácie do školského prostredia:

„Ako je možné, že ministerstvo sa rozhodlo kúpiť takýto nevydarený produkt bez súťaže? To je celkom vtipný uzavretý kruh: o nedostatkoch projektu sa nedozviete, ak ho s ničím neporovnáte, a potrebu porovnávať nepocítite, ak o nedostatkoch neviete. Práve preto súťažia firmy v prípade štátnych zákaziek najmä o to, aby sa dostali k verejným obstarávaniam bez súťaže. S Planétou vedomostí to bolo konkrétne takto: Myšlienka zakúpenia tohto projektu vznikla na ministerstve školstva ešte za Mikolajovej éry, financované to malo byť – ako inak – z eurofondov. Lenže to nevyšlo, a tak Eugen Jurzyca zdedil ministerstvo aj s rozbehnutým projektom, ktorý musel byť buď zrušený, alebo financovaný zo štátneho rozpočtu. A zdedil aj všeličo iné. Napríklad katastrofálnu situáciu s novými učebnicami. A tiež takzvané Dátové centrum, čo je kopa trestuhodne nevyužitého počítačového hardvéru.

Jurzyca sa rozhodol tieto tri dedičstvá v nejakom zmysle prepojiť a problémy s jedným riešiť aspoň do istej miery pomocou zvyšných dvoch. Mínové pole, zanechané Mikolajom v podobe absolútne nesplniteľných termínov vo vydávaní učebníc, sa malo čiastočne obísť práve využitím Dátového centra, ktoré bolo predsa vybudované ako „centrálne úložisko digitálneho obsahu výchovy a vzdelávania a administratívnych dát”. Situácia s meškajúcimi učebnicami sa mala zmierniť tým, že by školy získali prístup k nejakému digitálnemu vzdelávaciemu obsahu, ktorým malo byť tretie dedičstvo – Planéta vedomostí. Bolo by to celkom rozumné riešenie: hardvér by sa naplnil softvérom a učiteľom by to mohlo pomôcť.

A tak Jurzycovo ministerstvo rozbehlo testovanie Planéty vedomostí v rámci pilotného projektu. Toto testovanie prebiehalo až v dojímavej spolupráci medzi rezortom školstva a súkromnou firmou Agemsoft. Ústav informácií a prognóz školstva hradil záujemcom z radov učiteľov cestovné a školenie v centre moderných technológií Edulab patriacom Agemsoftu. Učitelia zapojení do testovania dostávali za vypracovanie záverečnej správy honorár 50 eur. Okrem toho mohli získať od Agemsoftu certifikát, ktorý ich oprávňuje urobiť školenie pre učiteľov na vlastnej škole za honorár 200 eur. Výsledkom sú „tisíce děkovných dopisů”, mnohé z nich (možno drvivá väčšina) myslené naozaj úprimne.

Na základe pozitívnych reakcií sa minister rozhodol vážne uvažovať o zakúpení licencie pre všetky školy. Dá sa to pochopiť, veď napríklad na anketovú otázku „Chcete využívať digitálny obsah Planéta vedomostí na vašej škole?” odpovedá na stránke ministerstva viac než 80 percent respondentov kladne. Aj keď, škoda, že sa ministerstvo nepýtalo trošku modifikovanou otázkou: „Chcete, aby ministerstvo kúpilo celoplošnú licenciu Planéty vedomostí za 12 miliónov eur, alebo má tie peniaze radšej rozdeliť medzi školy, ktoré s nimi môžu naložiť podľa vlastného uváženia?“

.planéta a brána

Len čo sa minister rozhodol, úradníci ministerstva mu vysvetlili, že Planétu vedomostí nemôže kúpiť v rámci verejnej súťaže, pretože „práce/dodávky tovarov/služby môže poskytnúť len určitý dodávateľ, z dôvodov vyplývajúcich z ochrany výhradných práv“. A tak sa minister uspokojil s tým, že aspoň zverejnil oznámenie o rokovaní. Taký postup je rozhodne významným krokom z hľadiska transparentnosti celého procesu. Lenže takáto transparentnosť plní len jednu zo svojich funkcií – konkrétne, že do istej miery bráni korupcii a krádežiam spoločného majetku. Neplní si však inú, oveľa podstatnejšiu úlohu – zabezpečiť férovú súťaž s možnosťou porovnania ponúk a výberu najlepšej z nich.

Čo sa napríklad ministerstvo dozvedelo testovaním Planéty vedomostí o iných podobných produktoch? Nechal si minister nahovoriť, že iné podobné projekty neexistujú? Ale existujú. Jeden z nich – Bránu poznania z roku 2003 – distribuovala na Slovensku práve firma Agemsoft. Spomínanú Bránu poznania tvorila sada CD-čiek s multimediálnymi titulmi pre základné a stredné školy. Pokrývala viac predmetov ako Planéta vedomostí. Tri až štyri CD-čka sa predávali za 1 520 Sk, pred dvoma rokmi sa dve takéto CD-čka dali kúpiť v Lacných knihách približne za 1 euro.

Bránu poznania, odporúčnú projektom Infovek, zakúpilo asi tisíc slovenských škôl. Bývalý riaditeľ Infoveku (do roku 2003) a súčasný riaditeľ ÚIPŠ Roman Baranovič – zanietený propagátor Planéty vedomostí – nám nevedel povedať, do akej miery sa Brána poznania líši svojím obsahom od Planéty vedomostí. Nevedel nám ani povedať, ako sa Brána poznania na školách využívala, či sa využíva dodnes a či ju naozaj treba nahradiť ďalším produktom za milióny eur.

Sami sme zatiaľ tieto dva produkty porovnať nedokázali. Roman Baranovič nám síce poskytol sadu 14 CD-čiek Brány poznania, tie sa však nedali nainštalovať (po dlhom pátraní sme sa dozvedeli, že je to pravdepodobne pre „upgrade od Microsoftu, konkrétne ide o hot-fix KB916281“). Ale ministerstvo by si ich porovnať malo.

.obsah a prístup

Keď sme hovorili s ministrom Jurzycom o našich zisteniach, bol jednoznačne za zverejnenie všetkého, na čo sme prišli. Okrem iného však povedal, že by očakával nielen opis problémov, ale aj návrh riešenia. Pokúsime sa vyjsť mu v ústrety.

Ak je jednou z jeho priorít priniesť školám kvalitný digitálny vzdelávací obsah, mohol by začať tým, že nekúpi od firmy Agemsoft multilicenciu pre všetky školy. Formálne sa to dá dosiahnuť asi celkom jednoducho tým, že ŠPÚ neudelí Planéte vedomostí schvaľovaciu doložku. Dôvodov sa na to nájde viac než dosť. Okrem spomínaných faktických chýb je to napríklad nesúlad so štátnym vzdelávacím programom. Napríklad Matematika pre prvý stupeň ZŠ (ktorá predstavuje približne desatinu celkového obsahu Planéty vedomostí) sa podľa našich informácií prekrýva so štátnym vzdelávacím programom len na troch percentách (naozaj len troch percentách, nejde o tlačovú chybu). Ak je to pravda, potom sa Agemsoft, či už vedome, alebo nevedome, pokúsil uviesť ministerstvo do závažného omylu falošným predstieraním naplnenia obsahu tejto časti. To by azda mohlo stačiť na zrušenie rokovania s Agemsoftom aj bez ŠPÚ ako medzičlánku. Neznamenalo by to, samozrejme, že školy, ktoré si Planétu vedomostí obľúbili, ju nemôžu používať. Len by si museli zakúpiť svoju licenciu. A ak by ministerstvo rozdelilo tých 6 až 12 miliónov eur školám, mohli by niektoré z nich využiť tie peniaze práve na nákup Planéty vedomostí.

Ďalším krokom by mohlo byť nové rokovanie s Agemsoftom, tentoraz nie o dodaní celého balíka, ktorý sa skladá z dvoch častí, ale len o jednej z nich. Planéta vedomostí sa totiž naozaj skladá z dvoch celkom odlišných vecí. Jednak zo samotného vzdelávacieho obsahu (to sú tie „lekcie najvyššej kvality“) a jednak zo softvérového nástroja na prístup k tomuto obsahu. Ak chce minister dosiahnuť aký-taký voľný trh s digitálnymi učebnicami, potom by celkom stačilo kúpiť len ten nástroj a zverejniť formát, v akom majú byť lekcie pre tento nástroj spracované. Potom môže vypísať konkurzy na jednotlivé lekcie alebo balíky lekcií. Pravdepodobnosť, že tým získa lekcie kvality ešte vyššej ako najvyššej, je rozhodne nezanedbateľná. Podstatné je oddeliť obsah od nástroja a v obsahu vytvoriť podmienky pre súťaž.

Mimochodom, ani ten nástroj by sa asi nemal kupovať od Agemsoftu priamo. Aj v tom by sa zrejme mal usporiadať regulárny tender s jasne vymedzeným zadaním. V prvej fáze je dokonca možné vyhnúť sa tomu nástroju úplne a vypísať konkurz napríklad na powerpointové prezentácie.

Powerpoint je univerzálne rozšírený nástroj, ktorý majú školy zakúpený a v ktorom sa dajú pomerne jednoducho robiť kvalitné multimediálne a interaktívne lekcie. Rozšírenosť a všeobecná prístupnosť tohto nástroja by umožnila zaangažovať do celého procesu mnohých autorov, učiteľov, vydavateľov a podobne. Pomerne slušná všeobecná powerpointová gramotnosť by zas umožnila plné sústredenie na to podstatné – na obsah. Aby bol čo najpodnetnejší, didakticky premyslený a s čo najmenším počtom faktických chýb.

Takýmto spôsobom by ministerstvo školstva mohlo postupne vybudovať databázu kvalitných digitálnych lekcií a dať ju k dispozícii školám. Nebolo by to síce od 1. septembra, ale mohlo by to byť kvalitnejšie a najmä lacnejšie. A čo s ušetrenými peniazmi? Poslať ich na školy, tam už budú vedieť, čo s nimi.“

Celý článok Martina Mojžiša je dostupný tu.


Konečné rozhodnutie o osude projektu Planéta vedomostí zatiaľ nepadlo. Ministerstvo školstva čaká na záverečné vyhodnotenie pilotného overovania, ktoré majú školy prezentovať na projektovej konferencii 14. júna 2011. O ďalšom postupe rozhodne ministerstvo školstva až na základe konkrétnych výsledkov.