Nové Školstvo

Voľby rektora Univerzity Komenského boli karikatúrou demokracie. Čakal som viac. Omnoho viac. Najsilnejšia koaličná strana mala štyri roky na to, aby nielen kritizovala kroky predchádzajúcej vlády, ale hlavne pripravovala alternatívne riešenia.

Výsledok je zatiaľ, aspoň čo sa týka vysokého školstva, biedny: ak z každého konca počúvame, ako sú na tom naše školy zle, ako strácajú oproti vyspelému svetu vedeckú prestíž i študentov, tak by boli namieste rázne kroky.

Tým viac, že v programovom vyhlásení vlády je zvýšenie finančných prostriedkov podmienené reformami.

Zatiaľ jediným viditeľným činom je kontroverzná Beblavého drobná novela zákona o vysokých školách, ktorá nariaďuje zverejňovanie záverečných a podobných prác. Pritom sme v situácii, a pochybujem, že by si to i sám predkladateľ neuvedomoval, keď potrebujeme kompletne prekopať celú legislatívu.

A to sa už malo začať, ak chce niekto vidieť výsledky o štyri roky. Aby som bol konkrétnejší, spomeniem minulý týždeň ukončené voľby kandidáta na nového rektora na našej najstaršej univerzite. Tá síce prebehla podľa litery zákona, ale v mojich očiach bola zároveň karikatúrou demokracie a akademickej správy.

Rektora volí akademický senát univerzity. Kto sú kandidáti, sa akademická obec dozvedela dva týždne pred voľbami. V deň volieb kandidáti stručne predstavili svoju víziu, nasledoval krátky priestor na otázky členov akademickej (niekoľko desaťtisícovej) obce. Potom sa konali samotné tajné voľby.

Je toto dobrý spôsob, ako vyberať rektora? Keď už nehovorím o samotnom senáte a jeho zložení, je normálne, aby sa všetci kandidáti nemuseli širokej akademickej obci predstavovať so svojím programom niekoľko mesiacov dopredu? Cizelovať ho, i presviedčať o jeho užitočnosti.

Ako je možné, že s kandidátmi neprebehli on-line diskusie, nebolo možné dopredu zasielať otázky tak, aby sme ich dobre spoznali?

Ako je možné, že sa rôzne rektorské voľná udeľujú zo všelijakých podivných dôvodov, ale nie na to, aby si obec mohla vypočuť reč kandidátov - býva to len raz za štyri roky (i keď tu dôvod tuším).

Ako je možné, že ani samotné vystúpenia nebolo možné ani sledovať naživo na internete a ani ich záznam som tam nenašiel.

Zatiaľ nič ani nenasvedčuje, že by sa časopis Naša univerzita chystal na ich zverejnenie, aby sa akademická obec aspoň dodatočne čoto dozvedela o vízii kandidátov, keď už vie, koho senát zvolil. Pred poloprázdnou aulou sa tak udial akt, o ktorom sa väčšina dozvie len výsledok.

Je to smutný príbeh, ale myslím, že nie netypický. Zmenu nastavenia akademickej (samo)správy (jej tvorbu i kompetencie) pritom považujem za kľúčový reformný faktor.

Bez nej za štyri roky sotva uvidíme nejaké hlbšie zmeny k lepšiemu. Len neviem, či sa jej dočkáme, keď vládna partia zabíja čas pochybnými novelami miesto toho, aby prišla s niečím poriadnym.

Smutné voľby rektora /november 2010/