Vlažné korekcie Mikolajovej deformy /október 2010/ [ 28.10.2010, Zuzana Zimenová, Vláda a reforma]

Poslanci NR SR prerokovali na októbrovej schôdzi v prvom čítaní dve novely školských zákonov – novelu zákona o výchove a vzdelávaní a novelu zákona o financovaní škôl. Do parlamentu ich na schválenie predložil nový minister školstva Eugen Jurzyca.

Keďže sa v týchto zákonoch definujú pravidlá fungovania základných a stredných škôl, ich otváranie zvykne avizovať zásadnú zmenu školského prostredia. Nie však v tomto prípade, hoci napríklad návrh zaviesť do škôl povinnú angličtinu môže vyvolávať dojem, že ide o zmenu mimoriadneho významu. Zo systémového hľadiska je však iba drobnou korekciou. Povinnosť učiť sa minimálne dva cudzie jazyky stanovil pre školopovinné deti školský zákon už v roku 2008. Schválením jeho novely sa uzákoní len to, že najprv sa budú učiť povinne angličtinu a až ten druhý jazyk si budú môcť slobodne vybrať. Učiť sa však bude naďalej rovnako – podľa rovnakého rozvrhu hodín, ktorý praská vo švíkoch, s tými istými nekvalifikovanými učiteľmi jazykov, z učebníc ... ozaj, z akých? No predsa z tých jednotných, tzv. národných, čo sa ešte len idú písať. Koncept jednotných národných učebníc cudzích jazykov minister Jurzyca zatiaľ ani náznakom nespochybnil.

Rovnako ďalšie návrhy v spomínaných novelách neriešia nič zásadné, iba priliepajú zbytočné ornamenty na nevydarenú „deformu“ bývalého ministra Mikolaja. Zrušenie polročných vysvedčení, či stanovenie termínov prázdnin na tri roky dopredu sú pragmaticky ladené organizačné úpravy, ktoré nijako nereflektujú akútne potreby žiakov, ich rodičov, ani učiteľov. Pretrvávajúce deformácie školského systému, ktoré dusia kvalitu vzdelávania a pohlcujú nemalé finančné objemy z verejných financií, ostávajú aj naďalej nepovšimnuté.

Týka sa to i navrhovaných korekcií vo financovaní vzdelávania. Novela zákona o financovaní škôl upravuje napríklad spôsob dotácií, ktoré do škôl potečú z kapitoly ministerstva školstva navyše, teda mimo tzv. normatívov na žiaka. Dodatočné financie budú môcť školy získať na rôzne rozvojové projekty, či na zabezpečenie špecifických vzdelávacích podmienok pre deti so špeciálnymi potrebami, teda najmä pre rómske deti. Adaptáciu na školské prostredie týmto deťom uľahčujú tzv. asistenti, ktorí spolu s učiteľom pracujú priamo v triedach. Asistentov je v školách nedostatok, keďže na ich zaplatenie sa v normatívoch nemyslelo. Preto sa práve na ich finančné zabezpečenie kladie v novele veľký dôraz. To môže budiť dojem, že nový minister je zanieteným zástancom integrácie a rozvoja podporných služieb v školách. Zo systémového hľadiska je však takéto rozširovanie balíka nenormatívnych dotácií dôkazom o pravom opaku. Odkrýva skutočnosť, že ani nový minister školstva nepovažuje špecifické aktivity školy a podporné služby pre žiakov za moderný štandard, ale iba za akúsi výnimku, vybočenie zo systému. Namiesto toho, aby sa pustil do úpravy normatívov s cieľom pokryť potrebné špecifiká na pôde každej jednej školy jednoducho, transparentne a bez ministerského posudzovania výnimiek, investuje do nových kľukatých cestičiek, ktoré deformujú samotnú podstatu normatívneho financovania.

Absurdné je i to, že ministerstvo školstva otvára v čase krízy a úsporných opatrení tučný dotačný balík aj smerom k mimovládkam, či k iným právnickým a fyzickým osobám. V novele zákona navrhuje financovať ich rôzne projekty, zamerané prakticky na čokoľvek, čo sa dá schovať pod hlavičku „rozvoj výchovy a vzdelávania“. Ide teda o projekty, smerujúce opäť do škôl. Na mieste je preto otázka, prečo minister školstva presúva financie, prioritne určené na zabezpečenie povinného vzdelávania, mimovládkam, ktorým takto uľahčuje prežitie zo štátnej podpory? Prečo tieto finančné objemy nesmerujú priamo do škôl s tým, aby sa školy samé rozhodli, na aké doplnkové vzdelávacie služby ich vynaložia? Takéto neracionálne a neefektívne plytvanie už aj tak skromnými zdrojmi si namiesto potlesku zaslúži skôr kritiku.

Pripomienok k predkladaným novelám by sa našlo viac, žiadna ďalšia však nie je natoľko závažná, aby mala silu vážnej námietky. Rovnako vlažné sú totiž i samotné návrhy, ktoré novely obsahujú. Sú viac politickým transparentom ako úprimnou snahou meniť veci k lepšiemu.

Autorka je analytička Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a garant kapitoly Vzdelávací systém v rámci Programového vyhlásenia reformnej vlády, ktoré nájdete na www.reformnavlada.sk.

Článok bol uverejnený dňa 27. októbra 2010 na blogu KIosk a nájdete ho tu.