Edičná politika plná pochybností

[ 8.7.2008, Oľga Zápotočná, Nielen o škole]

Edičný plán učebníc, ktoré budú od budúceho školského roka, kedy sa spúšťa obsahová reforma, financované z peňazí daňových poplatníkov, bol schválený a zverejnený (nájdete ho tu).

Skúmať, ako prebehol proces rozhodovania o vybraných tituloch a vydavateľoch už asi nemá zmysel, aj keď je to proces plný pochybností. Nejasnosti a otázky, ktoré sa na jeho pozadí vynárajú, presahujú rámec mojej odbornosti, takže ich posúdenie ponechávam na iných. To, čomu by som sa chcela venovať a čo si trúfam posúdiť je jedno z „rozhodujúcich kritérií výberu“ (UN, 20, str. 28 – vo formáte PDF dostupné tu), kritérium „obsahu a kvality“ v prípade učebníc počiatočného čítania a písania, keďže nielen ich obsah a kvalitu, ale aj históriu veľmi dôverne poznám. Tá „víťazná,“ ktorá sa od septembra 2008 ako jediná dostane do školských lavíc, je šlabikár autorov A. Hirková – M. Nemčíková z Vydavateľstva Aitec, ktoré mimochodom nepoznám, tak ako ho nepozná väčšina učiteľov. (Slovenská národná knižnica neeviduje do apríla 2008 – okrem niekoľkých písaniek pre 1. ročník ZŠ od vyššie uvedených autoriek – zatiaľ žiadnu inú učebnicu z jeho produkcie). Šlabikár bol vybraný na základe toho (tamtiež), že používa „vysoko efektívne, overené a praxou potvrdené metodické postupy,“ vyhovujúce všetkým deťom („v celom spektre populačného ročníka“). S tým, až na jednu výnimku, v celku súhlasím, keďže viem (v prípade, že naozaj pôjde o upravené vydanie šlabikára Lipka manželov Nemčíkovcov), že ide o šlabikár, ktorý postupuje desaťročiami overenou hláskovou analyticko-syntetickou metódou. Tá výnimka sa týka len tej „efektívnosti,“ ktorá – ak by sme ju posudzovali z dlhodobejšej perspektívy, s odstupom času, napr. na konci prvého stupňa ZŠ – asi nie je až taká vysoká. Myslím, že výsledky štúdií čitateľskej gramotnosti našich štvrtákov (PIRLS 2001, 2006) to čiastočne dokumentujú. Napriek tomu sa nedá poprieť, že šlabikár sa od začiatku 90-tych rokov úspešne používa a aj dnes má v radoch učiteľov svojich priaznivcov, ktorí ho – aj keď len v menšinovom náklade – odoberajú. Zrejme aj preto, že im tento tradičný a zaužívaný postup plne vyhovuje, keďže sú naňho zvyknutí a majú s ním bohaté skúsenosti.

Z odborného posudku nemenovaného autora (uverejneného v UN č. 20) však vidno, že šlabikár prešiel – okrem zmeny vydavateľa a prvého autora i viacerými úpravami, takže je otázne, či je platnosť schvaľovacej doložky, na základe ktorej bol do edičného plánu zaradený (z roku 1996), oprávnená. Isté pochybnosti vyvolávajú aj viaceré sporné tvrdenia recenzenta, ktorý konštatuje, že metodický postup je nastavený na „priemerného žiaka,“ resp. dbá na to, aby sa „slabší žiak nemusel konfrontovať s výkonmi spolužiakov, ktorí dokážu viac...“. Nie je totiž jasné, ako sa bude pristupovať k tým ostatným, podpriemerným ale najmä nadpriemerným žiakom? Alebo, či je takéto nastavenie v súlade s deklarovanými zámermi školskej reformy? Aj keď sa na inom mieste spomína istá podpora diferencovaného prístupu, táto časť materiálu je ešte len v štádiu prípravy. „Zaujímavejšie“ sú však ďalšie novinky, ako napr. tá, že pri preberaní nových hlások (so všetkými písmenami) sa údajne majú využívať „pravidelne a premyslene sa opakujúce postupy... bez nutnosti používať pomocné obrázky,“ hoci neskôr sa v posudku spomína „maľovaná abeceda, pomocou ktorej bude možné vyhľadať i neznáme – ešte nepreberané písmená, čo im umožní čítať slová s doteraz neprebranými písmenami“. Okrem toho sa – „s potešením“ – dozvedáme, že v prípravnom období sa bude pracovať s veľkou tlačenou abecedou a dôraz sa bude klásť na rozvoj sluchového vnímania, s osobitným dôrazom na nácvik slabiky... a pod. S potešením o týchto zaujímavostiach píšem v úvodzovkách z dôvodu, ktorý možno pochopia len tí, ktorí poznajú iný – donedávna ešte štátom hradený šlabikár – autoriek K. Štefekovej a R. Culkovej, ktorý sa do edičného plánu nedostal (šlabikáre, ktoré uvádza www.edicny-portal.sk nájdete tu). Tí totiž za uvedenými (zvýraznenými) postupmi pravdepodobne spoznávajú rukopis a podstatné znaky metodického postupu autoriek tohoto šlabikára, ktorý – aj vďaka týmto a mnohým ďalším mimoriadne významným a zásadným inováciám – získal jednoznačné víťazstvo v ostatnom právoplatnom konkurznom konaní v roku 2007. Priniesol totiž úplne novú koncepciu, ktorá pri zachovaní všetkých podstatných a osvedčených prvkov tradičnej hláskovej analyticko-syntetickej metódy, kompenzuje prakticky všetky jej najväčšie nedostatky (Zápotočná, 2001/2002). Táto koncepcia – autorizovaná prvým vydaním metodického materiálu „Učíme sa čítať“ (Štefeková, Culková, 2001) – prešla po prvom vydaní v podobe šlabikára (2001) serióznym experimentálnym overovaním. Uskutočnilo sa na rozsiahlej vzorke žiakov 1. ročníka z viacerých slovenských základných škôl prostredníctvom kvalifikovaných učiteľov a prinieslo veľmi dobré výsledky (Mancová a kol., 2002). Napriek tomu táto koncepcia ešte niekoľko rokov trpezlivo bojovala so štátnou administratívou o svoje miesto v školských laviciach, z ktorých sa teraz – vďaka tej istej administratíve – po uplynutí jedného školského roka – opäť vytratí.

Učitelia, ktorí ho vyskúšali, vyjadrujú svoje postoje a skúsenosti na viacerých miestach i odborných fórach, (niekoľko ukážok takýchto výrokov uvádzam v prílohe bez ďalšieho komentára), žiaľ, na ich názory sa pri tvorbe edičného plánu nikto nepýtal. Štátna administratíva rozhodla a učitelia sa musia zmieriť s tým, čo určila. Aj keď verím a dúfam, že nájdu spôsob a prostriedky, aby na to neboli odkázaní.

Aby to však na záver nevyznelo sentimentálne, rada by som sa vrátila späť k tomu podstatnému. Otvorene priznávam, že tým, čo tu píšem, vyslovujem nielen veľké sklamanie, ale najmä podozrenie z nekorektnosti a netransparentnosti procesu výberu učebníc, a v prípade – aj keď ešte nepublikovaného šlabikára – aj z plagiátorstva. Domnievam sa, že viacerých podobne sklamaných čitateľov UN by zaujímalo, na základe čoho bola učebnici, ktorá mimochodom ani v minulosti v žiadnom konkurze nezvíťazila, uznaná stará schvaľovacia doložka a vydavateľstvu, ktoré ešte prakticky žiadnu učebnicu nevydalo, vyslovená taká dôvera? Na základe akého renomé si zaslúžilo takú lukratívnu štátnu objednávku? Som totiž presvedčená, že ak by proces výberu štátom financovaných učebníc prebiehal v súlade s platnými zákonmi (zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a autorsko-právnym zákonom č. 618/2003 Z. z.), na ktoré sa nová smernica o učebniciach a pomôckach (č. 2/2008-R) priamo odvoláva, minimálne s touto konkrétnou voľbou boli spojené vážne problémy.


Doc. PhDr. Oľga Zápotočná, CSc., Kabinet výskumu sociálnej a biologickej komunikácie SAV.

Pôvodne písané pre Učiteľské noviny (UN).


Na ilustráciu uvádzam výber niekoľkých anonymných i neanonymných výpovedí učiteľov:


Použité zdroje:

Zápotočná, O.: Učíme sa čítať. Slovenský jazyk a literatúra v škole. 48, 1-2, 2001/2002, str. 53 – 55.

Mancová, M., Kollárik, K., Marušincová, E., Zápotočná, O.: Záverečná správa z overovania experimentálnej učebnice Šlabikár pre 1. roč. ZŠ. Bratislava: ŠPU, 2002.

Štefeková, K., Culková, R.: Učíme sa čítať. Pracovný zošit a Metodické poznámky k elementárnemu čítaniu. Orbis Pictus – Istropolitana, Bratislava, 2001.