Nové Školstvo

Reforma školstva, ktorú rýchlym tempom posúva Ján Mikolaj k svojmu septembrovému štartu, má malé zdržanie. Minister školstva však nestráca nádej, že do septembra sa všetko stihne.

Legislatívna rada vlády mala minulý utorok na stole návrh tzv. školského zákona, ktorý jej prišiel z ministerstva školstva. Reforma ide v mimoriadne skrátenom konaní – a tak každý deň zdržania robí ministerstvu starosti. Legislatívna rada mala k rozsiahlemu návrhu zákona technické pripomienky. Minulý utorok teda legislatívci Mikolajov návrh neodobrili, a preto nemohol ísť školský zákon – ako bolo plánované – o deň neskôr na zasadnutie vlády. Zdržanie teda bude minimálne jeden týždeň, čo je v stachanovskom tempe reformy naozaj hodne času. Minister Mikolaj už na druhý deň hlásil, že všetky nedostatky, ktoré návrhu vyčítali legislatívci, sú odstránené a tento utorok by návrh zákona mal cez nich prejsť. A na zasadnutie vlády, ktoré bude v stredu 5. marca, je už školský zákon zaradený ako druhý bod programu. Času je málo.

Už aj zbežný pohľad na samotný materiál vzbudzuje úctu a obdiv k legislatívcom či ministrom, ktorí musia tento zákon prelúskať a schváliť za pár hodín. Okrem toho k samotnému návrhu zákona prišlo 1553 pripomienok, z toho je 256 pripomienok zásadných. Akceptovaných bolo 883 pripomienok. Keď vezmeme do úvahy, že návrh zákona predstavil minister len v decembri, tak je za tým rýchlym vývojom nespochybniteľný kus práce.

Samotný zákon je úctyhodná kôpka papierov riešiaca množstvo podružných detailov, ktoré by si pritom školy pokojne dokázali riešiť aj vlastnými pravidlami, prípadne by stačili na mnohé oblasti iba vyhlášky ministerstva školstva. V návrhu dvestostranového zákona sú napríklad podrobnosti o výmenných pobytoch žiakov v zahraničí, detailné predpisy, ako viesť register žiakov, ako udeľovať štipendiá či podrobné ustanovenia, ako zabezpečiť školu v prírode, či opisy fungovania školskej jedálne. Menej by bolo v tomto prípade určite viac. Najmä keď viacerí odborníci hovoria, že im v tomto kľúčovom zákone zahltenom detailmi a podružnými predpismi chýba to najdôležitejšie: „filozofia“ alebo „duch“ reformy.

V tom návale práce si však aspoň dvaja „otcovia“ reformy našli čas a prišli na verejnú diskusiu o školskej reforme, ktorú zorganizovala Nadácia otvorenej spoločnosti – OSF. Za stôl oproti ľuďom z tretieho sektora, pedagógom, akademikom či novinárom sa posadil za tvorcov reformy Miron Zelina, poradca ministra, a Ľubomír Pajtinka, nezávislý expert. Obaja však hneď odmietli označenie, že sú lídri či otcovia reformy. To už samo osebe pôsobilo čudne. Doteraz vždy každá kľúčová reforma mala svoju tvár a svojich tvorcov. K tejto akoby sa okrem Mikolaja nikto príliš nehlásil. Aj Pajtinka aj Zelina počas diskusie viackrát zdôraznili, že vlastne nezastupujú ministerstvo, sú tam skôr ako pedagogickí odborníci. Profesor Zelina viackrát hovoril o tom, že s mnohými vecami v zákone ani oni dvaja nesúhlasia („zaskočili nás mnohé veci..., my sme boli iného názoru... je tam niekoľko bodov, s ktorými nie celkom súhlasím).

Ľubomír Pajtinka prekvapujúco hovorí, že mu chýba diskusia, nepáči sa mu, že o reforme hovoria iba politici, nediskutuje sa však v médiách ani medzi odborníkmi. Pajtinkovi chýba aj komplexná analýza, v čom zlyháva školský systém, kde sú jeho slabiny, no a chýba mu aj objednávateľ reformy. Obidvaja páni sa ani veľmi nebránili vecným výhradám, ktoré mali najmä dvaja ďalší diskutujúci – Miroslav Beblavý z Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť (SGI) a Branislav Pupala z Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity.

Profesor Pupala na Pajtinkovu kritiku, že o reforme nie je odborná diskusia, poznamenal, že nevie, o čom diskutovať: „Chýbajú nám výstupy, nemáme k dispozícii materiály, nemôžeme preto vstúpiť do dialógu.“ Miroslav Beblavý vecne dodal, že ich Inštitút sa návrhom školského zákona vážne zaoberal niekoľko dní, poslali na ministerstvo školstva svoje pripomienky, ale nikto sa im neozval. Podľa Beblavého vystúpenia by spolupráca minimálne s týmto think-tankom bola pre vec reformy užitočná. Lenže niet času... A zrejme ani chuti ťahať do veci priveľa ľudí, lebo by sa naťahoval čas, ktorého je málo. Bizarne v celej diskusii vyznelo vystúpenie Pavla Košáka z českej mimovládnej organizácie Člověk v tísni, ktorý priblížil priebeh českej reformy. Rozprával o tom, koľko veľa chýb sa urobilo pre nedostatok času, ako rýchlošitú reformu nedokázali dlho stráviť učitelia, rodičia, školy – v Česku pritom mali na reformu dva roky. Nám do septembra ostáva pár mesiacov, z toho budú dva mesiace letných prázdnin.

Profesor Zelina sa posťažoval, že pri prvej prezentácii Mikolajovej reformy pred učiteľmi a odborníkmi v decembri v Častej „možno polovička nepochopila princípy školskej reformy“. Sťažoval sa aj na to, že na ďalšiu prezentáciu – tentoraz pred učiteľmi západoslovenského kraja – prišlo málo ľudí z praxe, preto „nesplnila svoj účel“. Aj na výzvu Učiteľských novín, aby sa do reformy zapojili dobrovoľníci, zareagovalo málo ľudí. Ako však .týždeň pred pár týždňami napísal, ľudia, ktorí prišli do Častej a chceli počuť viac o reforme, o jej filozofii, duchu, počuli skôr príkazy, ako majú ihneď začať škrtať osnovy. Viacerí zúčastnení .týždňu potvrdili, že o diskusiu s nimi nebol záujem, lebo „je to politická objednávka“. Na ďalšiu zásadnú kritiku, že k reforme nepatrí aj uvoľnenie trhu s učebnicami a že sa teda bude aj po reforme učiť z jednotných učebníc, Miron Zelina povedal nasledovné: „S touto politikou ani ja nesúhlasím... Snažili sme sa presvedčiť pána ministra, aby boli z existujúceho rozpočtu hradené aspoň jedna-dve alternatívne učebnice...“ Významná bola kritika Miroslava Beblavého, podľa ktorého má filozofia nového zákona vážne vady: „Ak sa pozrieme na identifikované problémy slovenského školstva v medzinárodných štúdiách, ako je PISA, je tam množstvo vecí, ktoré sa táto reforma ani nepokúša riešiť. Ide najmä o socioekonomický aspekt – teda to, že z akej rodiny pochádzate, má veľký vplyv na to, čo dosiahnete. To je špecifikum krajín, ktoré majú podobný školský systém pochádzajúci z germánskych vzorov.“ Pre sociálnodemokratickú vládu, ktorej by malo ísť aj o „rovnosť šancí“ pre všetky deti, by to mal byť významný argument. Dobre zabezpečené deti budú mať – aj po reforme – lepšie vzdelanie, teda aj lepšiu perspektívu.

Beblavý ako človek, ktorý bol pri niektorých reformách bývalej vlády, pripomenul fakt, že súčasné ministerstvo školstva nemá na dobrú reformu ani politické ani odborné kapacity. Chýbajú mu aj „technici reforiem“ (legislatívni či ekonomicko-finanční). „Ojedinelé heroické výkony osvietených jednotlivcov reformu nezachránia,“ skonštatoval Beblavý.

V publiku sedeli najmä zástupcovia tretieho sektora, ktorí by mali záujem zapojiť sa do reformného procesu. Hoci Zelina aj Pajtinka viackrát vyzývali prítomných, aby sa zapojili a prišli na odborné stretnutia, nepôsobilo ich pozvanie veľmi presvedčivo. Ľudia z iného prostredia a bez priamej podriadenosti ministrovi by celý proces mohli nepríjemne zdržiavať. Z niektorých vystúpení prítomných bolo cítiť sklamanie, že peniaze, ktoré tretí sektor investoval do rôznych grantov smerujúcich k zlepšeniu vzdelávania, vyšli zrejme nazmar. O ich výstupy je len formálny záujem. Na druhej strane bolo jasné, že viaceré mimovládky zaujímala na celej reforme len vlastná agenda (či sa do škôl dostanú témy, ktoré ony presadzujú) – a nie každý má schopnosť vnímať reformu komplexne.

Diskusia sa skončila rozpačito – pocit, že nie je s kým diskutovať,ešte zosilnel. Miron Zelina pôsobil skôr ako človek, ktorého si ministerstvo najalo, než ako človek, ktorý je o správnosti reformy hlboko presvedčený a bojuje za ňu ako lev. Zrejme sám cíti, že krach či chaos, ktorý môže reforma priniesť, môže poškodiť aj jeho meno. Preto sa verejne angažuje len v nutnej miere.

Ale kto je potom otcom tejto reformy? Kto za ňu bude niesť politickú a odbornú zodpovednosť? Určite nie iba Ján Mikolaj, hoci evidentne túži do dejín vojsť ako veľký reformátor.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 10/2008 dňa 3. marca 2008.

Diskusia o reforme? Niet času