Domáce vzdelávanie sa vynára zo šedej zóny len čiastočne /marec 2021/ [ 21.4.2021, Zuzana Zimenová, Vláda a reforma]

Na Slovensku sa viacerí rodičia školopovinných detí a rôzni aktéri vzdelávacej politiky dlhodobo usilovali o zavedenie možnosti vzdelávať deti v tzv. domácom vzdelávaní aj na druhom stupni ZŠ. Preto rozšírenie možností vzdelávať žiakov individuálne aj vo vyšších ročníkoch, ktoré nadobudne účinnosť v septembri 2021, mnohí vítajú. Bolo by však krátkozraké vnímať túto pozitívnu zmenu ako „bodku“ za problémami spojenými s tzv. domácim vzdelávaním.

Je pravdou, že umožnenie pokračovania v tzv. domácom vzdelávaní aj na druhom stupni v realite znamená, že rodičia, ktorým tento spôsob vzdelávania vyhovuje, nemusia viac obchádzať pravidlá, napr. zápisom starších detí do českých škôl. Ale vybaviť túto zásadnú zmenu v novele školského zákona jedinou vetou, odhaľuje hlboké nepochopenie problémov, ktoré sa s tzv. domácim vzdelávaním spájajú a nedôslednosť zákonodarcu, ktorý takúto strohú novelu do parlamentu predložil a schválil.

Ak má tzv. domáce vzdelávanie naozaj dobre fungovať k spokojnosti rodičov, vzdelávateľov a najmä v prospech detí, ktoré túto formu vzdelávania absolvujú, je potrebné presadiť do školského zákona zásadnejšie zmeny. Aj v tejto oblasti, podobne ako v oblasti školského vzdelávania, je potrebné zabezpečiť pre deti viac odbornej podpory, zefektívniť kontrolné mechanizmy vzdelávacieho procesu a spravodlivejšie prerozdeliť financie určené na zabezpečenie povinného vzdelávania.

Štát by si tiež mal oveľa poctivejšie klásť otázku „kde sú deti?“ a ako, resp. do akej miery sú napĺňané ich práva, pričom zďaleka nejde iba o právo na vzdelanie. Štát je garantom napĺňania práv dieťaťa bez ohľadu na to, akým spôsobom plní povinné vzdelávanie, či v škole alebo doma. V rámci tzv. domáceho vzdelávania však dodnes nie je optimálne vyriešená ochrana detí pred domácim násilím, zneužívaním a zhubným vplyvom rôznych siekt a nebezpečných spoločenstiev.

Na Slovensku neexistuje poriadna evidencia takmer ničoho, potrebné dáta, od ktorých by sa dalo a malo odvíjať uvažovanie o skvalitnení procesov v oblasti vzdelávania, sa nezbierajú alebo dostatočne nevyhodnocujú. Tento deficit platí aj pre oblasť tzv. domáceho vzdelávania. Aj bez toho však prax ukázala, kde všade sú v tzv. domácom vzdelávaní skryté „nášľapné míny“ - nie sú jasne prerozdelené kompetencie medzi jednotlivými aktérmi vzdelávania, zodpovednosť za vzdelávací proces je delegovaná príliš vágne a bez potrebnej kontroly, nespravodlivo sú nastavené aj finančné toky, ktoré majú náklady na vzdelávanie pokrývať.

Vo verejnom diskurze sú predstavy o domácom vzdelávaní sýtené najmä bukolickými predstavami o tradičnej rodine, domácej pohode a vzdelávaní bez stresu a obvyklé návrhy na riešenie problémov zvyknú uviaznuť na úrovni volania po väčšej „slobode“. V skutočnosti sa však v oblasti tzv. domáceho vzdelávania vynára čoraz nástojčivejšie viacero nezrovnalostí, ktoré komplikujú život deťom, ich rodičom, ale aj samotným vzdelávateľom, a ktoré aj po schválení rozšírenia tzv. domáceho vzdelávania na druhý stupeň ZŠ ostali „zametené pod kobercom“.

Na Slovensku sa napríklad čoraz častejšie stáva, že deti, ktoré sú formálne v tzv. domácom vzdelávaní, doma vôbec nie sú. Čoraz viac rodičov ich totiž „zapisuje“ do tzv. vzdelávacích skupín, kde sa vzdelávajú spoločne s inými deťmi, obvykle na každodennej báze a veľmi podobným spôsobom ako v riadnej škole. Tieto vzdelávacie skupiny však nie sú nikde formálne registrované, ich pôsobenie neupravuje žiadny právny predpis a fungujú v akejsi „šedej zóne“ nejasných pravidiel.

Taktiež je potrebné prehodnotiť využitie normatívnych finančných prostriedkov určených na zabezpečenie povinného vzdelávania. V súčasnosti získava menšiu časť normatívneho príspevku kmeňová základná škola, do ktorej je dieťa na tzv. domácom vzdelávaní formálne zapísané, ktorá ho však vidí iba raz za polrok na povinnom preskúšaní. Zvyšok peňazí z normatívu padá do čiernej diery a neposlúži nikomu. Zákon pritom predpokladá, že náklady na tzv. domáce vzdelávanie uhradí rodič z vlastného vrecka. Je preto pochopiteľné, že sa čoraz častejšie ozývajú hlasy, ktoré s aktuálnym stavom nesúhlasia a požadujú, aby aspoň časť normatívneho príspevku na zabezpečenie povinného vzdelávania prešla do rúk rodičov.

Mnohí sa tešia, že v tzv. domácom vzdelávaní sa „pohli ľady“ a zmeny na druhom stupni ZŠ vítajú. Uvoľnenie pravidiel v tejto oblasti je nepochybne dobrá správa. Zodpovedné by však bolo dotiahnuť aj ďalšie potrebné zmeny, ktoré by zaručili deťom v tomto type vzdelávania potrebnú kvalitu a ochranu. Na toto však zákonodarca vôbec nemyslel.

Autorka je analytička Nového školstva.