Nové Školstvo

Spoluautorka téz pripravovaného Národného programu rozvoja vzdelávania Zuzana Zimenová v rozhovore pre Hospodárske noviny.

Jednou z najdiskutovanejších téz celého programu je predĺženie povinnej školskej dochádzky z desať na dvanásť rokov. Deti majú mať povinný predškolský ročník, do ktorého by sa mali dostať ako päťročné. Navrhuje sa to najmä pre deti zo zaostalejších regiónov?

Malo by tam byť zadefinované, čo by mali 5-ročné deti vedieť urobiť. Myslíme si, že čím skôr sa začne s deťmi pracovať, tým je to pre ne lepšie, preto navrhujeme, aby týmto prípravným programom prešlo každé jedno dieťa. Pre rodičov, ktorí majú deti v materskej škole, sa de facto nič nemení. Na Slovensku je však veľa lokalít, kde týchto škôl nie je dosť, a tak je veľa detí, ktoré sa začínajú socializovať až v prvom ročníku na základnej škole. Netreba, samozrejme, zabúdať na deti v osadách, ktoré sa do materských škôl nedostanú, a práve tieto deti to veľmi potrebujú.

Navrhujeme, aby sa pri vstupe do prvej triedy neposudzovala školská zrelosť, ale aby sa do školy jednoducho dostali všetky deti, čo prejdú programom, ktorý bude pre ne povinný od piatich rokov. Stáva sa totiž, že na základnú školu sa dostanú niektoré deti až v ôsmich rokoch. Napríklad preto, lebo majú nerovnomerný vývin a hoci sú v jednej oblasti výnimočne nadané, v inej môžu zaostávať alebo nemajú zvládnuté sociálne zručnosti. Chceme zabrániť takýmto výrazným odkladom, lebo potom sa môže stať, že to dieťa reálne skončí povinné vzdelávanie príliš neskoro. Mnohokrát ide pritom o nadané deti, z ktorých niektoré končia napríklad na päťročných bilingválnych gymnáziách ako 22-roční maturanti. Tvrdíme, že so všetkými deťmi treba pracovať omnoho skôr, aby sa toto nestávalo.

Predĺžená školská dochádzka však počíta s tým, aby ju žiak, ktorý neprepadne, dokončil ako druhák na strednej škole. Aký význam má tento posun?

Ide o to, že momentálne nastavenie desaťročnej povinnej školskej dochádzky garantuje jeden rok štúdia po dokončení základnej školy. To však nestačí na to, aby tento žiak dosiahol akúkoľvek kvalifikáciu. Existujú však vzdelávacie programy, ktoré vedia absolventom garantovať aspoň tzv. malú kvalifikáciu. Aby sme každému žiakovi ponúkli vstup na pracovný trh – ak aj nebude hotovým automechanikom, aby mohol v autoservise aspoň vymieňať pneumatiky.

Nové prístupy by však pre mnohých učiteľov znamenali náročnejšiu prácu a individuálny záujem. Stále sa však diskutuje o tom, že súčasné odmeňovanie je nedostatočné a veľa z nich sa cíti byť nedocenenými.

V programe máme naznačené, že treba zmeniť odmeňovanie. Platy by mali byť vyššie, počítame tiež s dvojzložkovým platom. K stabilnému základu bude priložená aj pohyblivá zložka, ktorá by sa odvíjala od výkonu. Ak navrhujeme, aby sa učitelia intenzívnejšie žiakom venovali, musí sa to odraziť aj na ich platoch. Radi by sme dosiahli, aby učitelia medzi sebou viac spolupracovali. Dnes sa koncentrujú najmä na svoj predmet a oveľa menej na to, aké sú ich žiaci osobnosti. Je však jasné, že ak chceme toto zmeniť, musíme učiteľov k tomu aj viac motivovať.

Trápi nás, že momentálne výučba prebieha tak, že všetci sa učia v jednotnom tempe v rovnakom čase rovnakú látku a kto nestíha, má sa to doučiť doma. Tento systém dnes nevyhovuje ani bežným deťom, aj ony idú v niečom rýchlejšie a v niečom pomalšie. Ak by sa rozdelili do skupín podľa výsledkov a učiteľka by sa im individuálne venovala a zadávala im úlohy podľa toho, ako sú na tom, naučili by sa oveľa viac.

Budú podľa vás súčasní učitelia schopní prispôsobiť sa takýmto zmenám?

Zmeny nenastanú hneď, učitelia musia dostať potrebný servis a podporu, aby ich zvládli postupne. Potrebné je zmeniť aj prípravu budúcich učiteľov. Okrem väčšej tímovej spolupráce musia byť pripravení na väčšiu rôznorodosť detí. Dnes sú pripravovaní iba na „bežného“ žiaka. Problém je, že ten už dnes ani neexistuje, u detí sa čoraz častejšie objavujú rôzne poruchy učenia, správania alebo špeciálne vzdelávacie potreby. Na toto však učitelia pripravení nie sú. Potom to naozaj niekde môže dopadnúť tak, že učiteľ preberá učivo a tretina z jeho žiakov ani nevie, o čom to je, lebo neporozumeli ani látke predtým. Ďalšia skupina v triede sa pritom možno nudí, lebo ich predmet baví a rýchlejšie látku chápu. Vyučovanie šité na bežného žiaka, kde sa majú deti prispôsobiť výučbe, a nie naopak, nevedie k lepším výsledkom. Vhodnejšia je cesta individuálneho prístupu a väčšej podpory zo strany učiteľa.

Niektorí riaditelia a učitelia škôl sa však k dosiaľ zverejneným tézam vyjadrovali, že ide o ciele, ktoré akoby počítali s dokonalou situáciou financovania školstva. To sa však v súčasnosti nedeje.

To je síce pravda, ale treba si uvedomiť, že ide o dlhodobé ciele. Súčasný školský systém vznikol tak, že sa v ňom stále niečoopravuje. Prichádzajú stále nové a nové návrhy na jeho zlepšenia, ktoré pritom ani nemusia mať kontinuitu. Neexistuje totiž žiadna kontrola, ktorá by vedela určiť, či sa hýbeme dobrým smerom. Na to, aby sa nám podarilo zrealizovať skutočne významne veľké ciele, ich treba najskôr pomenovať. Vybrali sme sa preto inou cestou a inšpirovali sa krajinami, ako Fínsko, Rakúsko či Nemecko. Vypracovali sme preto ciele na viac ako jedno volebné obdobie, ktoré sú víziou toho, ako by sa mohli vzdelávať deti v horizonte desať a viac rokov. Návrh téz tiež považujeme za nástroj verejnej kontroly. Ak sa v spoločnosti zhodneme na cieľoch, môžeme sledovať, či je objem financií dostatočný. Tieto ciele sú odvážne, ale dá sa k nim priblížiť. Pravdepodobne nebudú dosiahnuteľné na sto percent, ale to sa už uvidí v realite podľa výkonov ministerstva, škôl a učiteľov.

Viete však povedať, koľko peňazí je potrebných na splnenie konkrétnych téz?

To ukáže až štúdia realizovateľnosti, pri ktorej sa budeme pýtať ekonómov, čo to bude stáť. Aby bolo jasné, do čoho sachceme na Slovensku pustiť. To však neznamená, že sa tie peniaze hneď nájdu. Dúfame však, že vzdelávanie bude dlhodobá priorita tejto a všetkých ďalších vlád.

V jednej z téz programu tiež píšete, že je v rozpore záujmov, ak je dieťa testované v tej istej inštitúcii, ktorá mu poskytla vzdelanie. Je v tomto prípade reč o monitoringu
a maturite?

Nie je to navrhované na základnej škole. Hovorili sme skôr o maturite. Tu treba inak koncipovať záverečné skúšky a navrhujeme ich oddeliť od procesu výučby. Prvým dôvodom je, že je veľmi zvláštne, ak je učiteľ pre žiakov trénerom aj rozhodcom zároveň. Na jednej strane to môže byť pre deti fajn, že keď ich skúša ich učiteľ, vie aj prižmúriť oko. Nie vždy je to však fér. Žiaci by mali vedieť podať výkon aj pred externým hodnotiteľom, nie iba pred svojím trénerom. S tým súvisí aj snaha umožniť ľuďom zložiť maturitu alebo kvalifikačnú skúšku aj v dospelom veku. Dnes, keď sa napríklad 30-ročný človek, ktorý získal skúsenosti a znalosti z pracovného života, rozhodne spraviť si maturitu, musí opäť chodiť do školy. Navrhujeme, aby tu bola možnosť dorobiť si takúto skúšku aj bez toho, ak znalosti nadobudol inde ako v škole.

Maturita je len papierom, ktorý dokazuje, že človek absolvoval danú strednú školu. Nezaručuje však, že reálne disponuje znalosťami. Myslíte si, že tento krok by to zmenil?

Treba to rozdeliť. Absolvovanie školy je jedna vec. Sedením v škole však ešte nemusíte nadobudnúť skutočnú kvalifikáciu. Najmä v odbornom vzdelávaní do hry vstupuje čoraz viac odborná prax a získavanie nových zručností priamo v pracovnom procese. Odborné maturity a kvalifikačné skúšky bude teda časom nutné oddeliť od školského vzdelávania, lebo sa ukazuje, že čoraz viac ľudí nadobúda skúsenosti inde ako v škole. Nejde pritom iba o študentov do 18 rokov, ale aj o starších ľudí. Pri mnohých povolaniach by sa dali kvalifikácie postupne „nabaľovať“ a zvyšovať bez toho, aby sme posielali ľudí späť do školských lavíc.

Zamestnávatelia poukazujú na to, že na Slovensku ubúda absolventov stredných odborných škôl. Na vysokých školách študujú odbory, ktoré nezodpovedajú požiadavkám trhu. Ako hodnotíte výchovné poradenstvo na školách?

Je nevyhnutné ponúkať deťom poradenstvo zamerané na ich budúcnosť už na základných a stredných školách. Nepredstavujeme si to však tak, ako to funguje teraz. Často ide len o výber povolania. Chceli by sme, aby išlo skôr o identifikáciu silných stránok žiaka a hľadanie ich vhodného využitia. To znamená nielen nasmerovať ho na školu a konkrétne povolanie, ale aj mu ukázať, čo všetko vie. Výskumy ukazujú, že toto poradenstvo supluje rodina. Najväčší vplyv na výber školy a povolania majú rodičia a potom, samozrejme, aj rovesníci alebo starší kamaráti. Poradcovia v školách majú v tomto ukazovateli významne menšie percento.

Firmy upozorňujú, že si nevedia nájsť kvalifikovaných ľudí. Riešením by mal byť duálny systém. Sme priemyselnou krajinou. Čo však robiť, ak majú žiaci úplne iné nadanie?

Prognózovať potreby trhu práce sa stále nedarí. Nie je pravda, že by sa to nedarilo iba na Slovensku, nedarí sa to ani inde. Hospodárstvo sa neustále dynamicky mení. Mnohé povolania, ktoré dnes poznáme, v budúcnosti zaniknú a budú nahradené niečím iným. Možno sa ani netreba usilovať o to, aby sa absolventi škôl na sto percent napasovali na požiadavky trhu. Je však potrebné, aby boli flexibilní, aby dokázali prekonať neistotu a prípadné problémy a aby sa chceli stále učiť aj po škole. Nechceme chrliť absolventov pre jednotlivých zamestnávateľov, ale rozhľadených a sebavedomých mladých ľudí, ktorí si budú vedieť na seba zarobiť napríklad aj vlastným podnikaním. Dôležité je, aby boli kreatívni, inovatívni a aby si dokázali nájsť uplatnenie v rýchlo sa meniacom svete. Toto my veľmi zanedbávame na Slovensku.

Veľkú úlohu zohráva napríklad schopnosť porozumieť textu a vymyslieť riešenie nejakého problému. Nedá sa teda povedať, že ide iba o mechanické zručnosti, potrebné vo výrobe, ale rozvíjať treba aj tzv. mäkké zručnosti. Ktoré konkrétne zručnosti sú v praxi žiadané, by sme vedeli lepšie odhadnúť na základe dát o uplatnení absolventov stredných a vysokých škôl. Tieto dáta sa však zatiaľ na Slovensku nezbierajú.

O vypracovanie hlavných cieľov národného programu výchovy a vzdelávania požiadal minister školstva externých odborníkov z praxe. V tíme je so Zimenovou aj bývalý minister Milan Ftáčnik, zriaďovateľ súkromnej školy Montessori Ivan Juráš, šéfredaktor časopisu Dobrá škola Vladimír Burjan, odborník Juraj Vantuch, ktorý sa dlhodobo venuje odbornému vzdelávaniu, a experti z prostredia vysokých škôl Libor Vozár a Emil Višňovský. Verejnosti zatiaľ predstavili iba tézy pre základné či stredné školstvo. Už tento mesiac budú nasledovať aj vysoké školy.

Nikola Richterová, rozhovor bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 7. novembra 2016 tu.

Bežný žiak je mýtus. Tolerujme individuality