Peter Dráľ: Preč so známkami v škole. Deťom do života nič nedajú [ 19.9.2016, Jarmila Horáková, Nové školstvo v médiách]

Súčasnú organizáciu vyučovania treba rozbiť a výučbu individualizovať, tvrdí analytik pre oblasť vzdelávania Peter Dráľ.

Českí odborníci na školstvo pred niekoľkými dňami v jednej publicistickej relácii nastolili otázku, či škola je základom života, alebo má byť život základom školy? Čo by ste odpovedali?

„Podľa mňa je základom života neustále učenie sa. Škola sama osebe nemusí byť nevyhnutnosťou. Ak však škola dokáže pripraviť mladých ľudí na to, aby sa dokázali celoživotne učiť, tak vtedy sa môže stať základom ich života. Ale naša škola sa od toho odkláňa.“

V čom?

„Stále bazíruje na veciach, ktoré študenti v reálnom živote nebudú potrebovať, a na druhej strane dostatočne nerozvíja tie, ktoré už dnes v pracovnom aj osobnom živote potrebujú. Hovoria to žiaci a cítia to tak aj mnohí učitelia. V tomto sa škola odkláňa od reality, stáva sa neužitočnou. Rád by som videl, aby sa škola vrátila k tomu, že jej základným poslaním je podporovať učenie sa človeka v interakcii s inými ľuďmi.“

Môže prísť v najbližších rokoch k zmene konzervatívnej podoby školy?

„Myslím si, že skôr či neskôr sa to bude musieť zmeniť, lebo inak škola ako inštitúcia stratí opodstatnenie. Čoraz viac dôležitých a potrebných vecí sa naučíme niekde inde. V zahraničí to už pochopili, v mnohých krajinách sa prinavrátili k tomu, že dôraz kladú na proces učenia, sledujú, ako sa deti učia, čo pri tom pociťujú, ako pracujú s pamäťou, ako vzájomne komunikujú. Keď sa to postaví na tomto základe, tak je šanca, že škola začne viac odzrkadľovať bežný život.“

Kedy sa tak stane?

„Ak to budeme odďaľovať a posúvať, tak sa to nakumuluje a potom to bude pomerne radikály zlom, ktorý nebude príjemný. Oveľa lepšie je nadviazať na prirodzené spôsoby učenia sa a systematicky podporovať ich využívanie v školách.“

Máte na mysli nejakú veľkú reformu, ako ohlasuje minister Plavčan?

„Od myšlienky, že zmeny v školstve a vo vzdelávaní prídu s nejakou veľkou reformou nariadenou zhora, by sme mali už konečne upustiť. Skôr sa treba pozrieť na to, ako môžeme cez malé zmeny pomáhať učiteľom a žiakom pracovať v školách inak, aby mali aj lepšie výsledky.“

„Potrebujeme nastaviť základný rámec tak, aby sa školám uvoľnili ruky a aby mohli malé „reformy“ robiť na svojej úrovni, v triedach, zborovniach a kabinetoch. A aby ich vyhodnocovali a podľa toho, čo sa osvedčilo, napredovali. Dlhé roky sme sa na veci súvisiace so vzdelávaním pozerali len čierno-bielo. Časť učiteľov, ktorá je v menšine, volá po väčšej slobode, väčšia časť učiteľov chce zase jasné pokyny, čo a akým spôsobom majú robiť.“

Ako by teda mala byť v budúcnosti nastavená školská vzdelávacia politika?

„Mala by ísť v ústrety jedným aj druhým. Tí, ktorí chcú slobodu, tým ju dá, a tí, ktorí potrebujú viac podpory a sprevádzania, tak tí to dostanú. Ale nie spôsobom, že všetkým „nariadime“ slobodu, ani nie tak, všetkým dopodrobna nakážeme, čo a ako majú robiť. Pozitívne zmeny prídu postupne len v dôsledne decentralizovanom prostredí s jasnými pravidlami, pomáhajúcou a ruky nezväzujúcou reguláciou.“

Nehovoríme o zmenách už v hodine dvanástej, keď je školstvo na pokraji kolapsu?

„Neviem, či je na pokraji kolapsu, lebo takéto komplikované systémy sú až neuveriteľne zotrvačné, aj keď už neplnia svoju funkciu. Ale keď si zoberieme bežný deň súčasného školáka v škole, tak to je skutočne na kolaps. Je zošnurovaný tým, že mu niekto hovorí, čomu sa má na hodine venovať, aj ako to má správne robiť, hodina je časovo ohraničená. Keď žiaka niečo konečne začne zaujímať, hodina sa skončí a nasleduje ďalšia, alebo keď sa učiteľ rozbehne, urobí niečo navyše, reaguje na žiakov, nestihne prebrať to, čo má predpísané. Ale takto by to nemalo fungovať.“

Nemusela by sa však v škole zmeniť organizácia dňa?

„Samozrejme. Musel by sa zmeniť rozvrh vyučovania, ktorý by sa neriadil tým, kde učí učiteľ, ale kde všade sa môže učiť žiak. To by si vyžadovalo nanovo zadefinovať, čo sa očakáva od učiteľov, čo majú vedieť a dokázať. My totiž nemáme dodnes zadefinované, čo by mal učiteľ v zmenených podmienkach vedieť a akým spôsobom to má preukázať. Nám stačí, aby učiteľ pri vstupe do školy ukázal papier o ukončenom vzdelávaní z vysokej školy a o svojej aprobácii, ale nemusí preukazovať, že vie pracovať s deťmi, že si vie organizovať čas, určiť ciele, zohľadňovať individuálne potreby žiakov, pracovať rôznymi metódami a v rôznej dynamike.“

Zmeniť by sa musela aj koncentrácia detí v triede.

„Isteže, lebo ak umožníme, že dieťa bude v škole vplývať na to, čo sa učí a akým spôsobom, tak potrebujeme tomu dať priestor, ba až fyzický pohyb. Mimochodom, pohyb deťom v školách podľa ich vyjadrení chýba najviac, fyzický aj mentálny.“

Ako by sa mohla trieda premeniť?

„Už by to nemohla byť uzavretá, stála a domnelo jednoliata skupina dvadsiatich detí na každej vyučovacej hodine. Potrebujeme stanoviť, čo by malo dieťa zvládnuť, čo by si malo rozvinúť v nejakom časovom úseku. Či to urobí hneď na druhý deň, za týždeň alebo za tri mesiace, je veľmi individuálne. Rovnako, či to dokáže samo, v spolupráci s rovesníkmi, s pomocou učiteľa či iného človeka. Takto flexibilne by to potom malo byť nastavené aj pri hodnotení.“

"Nám stačí, aby učiteľ pri vstupe do školy ukázal papier o ukončenom vzdelávaní z vysokej školy a o svojej aprobácii, ale nemusí preukazovať, že vie pracovať s deťmi, že si vie organizovať čas, určiť ciele, zohľadňovať individuálne potreby žiakov, pracovať rôznymi metódami a v rôznej dynamike.“

Peter Dráľ

Takže by sme už nemali v triedach školákov označkovaných nejakou známkou?

„Veď o to ide. Učiteľ by mal reálne chcieť, aby sa dieťa naučilo, čo potrebuje, aby to jednoducho dokázalo. Podstatné by teda nemalo byť, ako rýchlo sa to naučí alebo či niečo v nejakom momente ovláda na dvojku alebo štvorku, ale že to podstatné napokon zvládne.“

Čo k tomu treba?

„Flexibilnejšie nastavené hraničné body, nie školský polrok alebo rok, ale celý stupeň vzdelávania. V rámci toho budú mať školy aj učitelia voľnosť skúšať rôzne metódy s rôznymi žiakmi v rôznom čase, teda v dnešnom ponímaní v rôznych ročníkoch. Vyhodnocovanie by bolo priebežné. A nakoniec by malo byť záverečné vyhodnotenie. Nie však spôsobom prospel, neprospel či za akú známku, ale ukázať žiakovi, čo už vie dobre, v čom potrebuje pridať, v čom sa môže zlepšiť, na čom by mohol v blízkej budúcnosti popracovať a podobne. To je pre ďalšie štúdium aj celý ďalší život omnoho cennejšia informácia ako nejaká známka. A pre žiakov aj rodičov tiež omnoho uchopiteľnejšia ako nejaké číslo.“

Čiže by to malo smerovať k podpore žiakov k učeniu?

„Áno, tu by nešlo o to, či žiak splnil alebo nesplnil očakávanie práve vtedy, keď učiteľ niečo podľa osnov preberá a rozdáva za to známky. Lebo dnes dochádza k situácii, že ak sa žiakovi nakumuluje viac známok, hneď ho zaradíme medzi jednotkárov, trojkárov či štvorkárov bez toho, aby sme vedeli, čo reálne vie a čo všetko ešte môže zvládnuť. Známky človeku do života vonkoncom nič nedávajú, v ničom mu nepomôžu. On potom nevie, v čom sú jeho silné stránky, akým spôsobom sa mu najlepšie učí, čo by mohol robiť v budúcnosti. Tento typ uvažovania o učení v našich školách veľmi chýba.“

Čo by sa teda malo zmeniť v organizácii vyučovania?

„Potrebujeme rozbiť klasický rozvrh hodín, rozložiť ho na menšie kúsky, individualizovať ho, rovnako aj obsah vyučovania, metódy, dať väčšiu možnosť deťom vstupovať do toho, ako sa budú učiť a učiteľom poskytnúť v školách komplexnú, dostupnú podporu a spätnú väzbu.“

Očakávame od dnešného učiteľa priveľa?

„Dosť často aj protichodné veci. Očakávame, že bude expert vo svojej oblasti, aj keď podľa mňa má predovšetkým ovládať to, aby iných pri učení sprevádzal. Čiže on nepotrebuje byť expertný fyzik, ale expert na učenie o fyzikálnych javoch a ich prepájanie na bežný život žiaka. To je veľký rozdiel. Tu už nie je najdôležitejší obsah, ale proces, spôsob a metódy. A na to, aby to dokázal takto robiť v praxi, potrebuje väčšiu flexibilitu, spoluprácu s kolegami a inými odborníkmi.“

Vzdelávanie by nemalo podľa vás zostať iba záležitosťou pedagógov?

„Určite nie, potrebujeme doň intenzívnejšie zapojiť rôzne profesie, ktoré s učením majú niečo spoločné – psychológov, špeciálnych pedagógov, ale aj ľudí najrôznejších profesií, praktikov.“

Ako by mala vyzerať škola budúcnosti? Mali by byť jej priestory flexibilné, napríklad bez lavíc?

„Škola budúcnosti by už nemala byť len priestorom na formálne vzdelávanie v ohraničenom veku. Mala by viac odzrkadľovať potreby spoločnosti, mal by to byť priestor, ktorý dokáže rozvíjať zručnosti, vedomosti človeka v ktorejkoľvek fáze života. Mala by byť oveľa flexibilnejšia a otvorenejšia. Nemala by mať izolované triedy, zavretú knižnicu, informačné pracoviská. Priestory školy a tried treba otvoriť navonok i dovnútra. Často aj nenáročnými úpravami, variabilným nábytkom, presunmi, efektívnejším využitím spoločných priestorov, oddychovými zónami, miestami na stretávanie sa rôznych ľudí.“

Takže aj zmena interiéru školy pomôže zmeniť obsah i proces  učenia sa?

„Pravdaže. Aj takto sa dá škola zmeniť zdola. Ale na to potrebujeme zhora zmeniť podmienky, nanovo nastaviť pravidlá i očakávania, zjednodušiť rozhodovacie procesy, dať viac moci aj dôvery tým, čo vzdelávaním dennodenne žijú. Kvalitatívne lepšie školstvo sa nedá robiť ani nariadením zhora, ani neriadeným samovývojom zdola. Toto musia byť dve spojené nádoby.“

PETER DRÁĽ (35)

Niekoľko rokov pracuje s učiteľmi, žiakmi a mladými ľuďmi, spoznáva školské prostredie a chce sa dozvedieť čo najviac o budúcnosti vzdelávania. Hovorí, že má papier na všeličo a patent na nič. Okrem iného doučoval väzňov v newyorskej väznici. Posledné roky sa angažuje v kampani Chceme vedieť viac a pôsobí aj ako výskumný pracovník na vysokej škole.

Jarmila Horáková. Rozhovor bol publikovaný v denníku SME dňa 17. septembra 2016.