Nové Školstvo

Rozbiehajúca sa reforma vzdelávania na Slovensku, jeho humanizácia, nemá len prívržencov, ale aj odporcov. Jedným z nich je aj učiteľ Trnavskej univerzity Branislav Pupala, mimochodom najmladší univerzitný profesor v odbore pedagogika na Slovensku.

Na webových stránkach „noveskolstvo“ som čítal váš spoločný článok so Zuzanou Humajovou. Nepáči sa vám, že reforma školstva má vychádzať z filozofie tvorivo-humanistickej výchovy. Píšete, „že sa to nedá chápať inak ako budovanie pamätníka pre autora naozaj unikátneho slovenského (pseudo) teoretického modelu.“ Prečo ten sarkastický tón?

Poznám ten 20-ročný diskurz, ktorý sa rokmi nezmenil, omieľajú sa stále tie isté veci dookola, počnúc humanizáciou a končiac trebárs redukciou osnov, pripomína mi to hádzanie hrachu na stenu a ten úsmevný tón, ktorý vy nazývate sarkazmom, je istým druhom obrany. Ako inak, ak nie s iróniou sa postaviť k predstave, že jedna z autorských slovenských teórií by sa mala stať univerzálnym predpisom na ďalšie smerovanie školstva?

Volanie po humanizácii školy vnímam skôr ako ideológiu než ako snahu vecne riešiť problémy. Humanizácia a tvorivosť vyzerajú ako lákavé a hodnotovo nespochybniteľné tézy pre reformu školy. No s týmito pojmami nevystačíme, keď sa budeme usilovať riešiť konkrétne problémy vzdelávania. Sú dokonca zavádzajúce, ak chceme hlbšie pochopiť zmysel vzdelávania ako nástroja na hodnotovú stabilizáciu spoločnosti. Chápem, keď tieto heslá používajú politici, ale prekážajú mi na odbornej pôde – namiesto prezentovania výskumov, konfrontácie analýz, vecných návrhov riešení. Akoby sme z poschodia načrtávania vzletných hesiel nevedeli zostúpiť nižšie... Ak chceme reformovať školstvo, ani náhodou nevystačíme s konštatáciou, že vo vyučovaní musíme rozvíjať tvorivosť a že musíme zoškrtať osnovy.

To však nie je chyba filozofie. Chyba je v tom, že ju len rozpačito a ťažkopádne vieme meniť na drobné, aplikovať vo vzdelávacom procese... Ak sa môj syn na gymnáziu v biológii musel drviť naspamäť prierez rastliny, že sa skladá z mezodermy, endodermy a neviem z čoho ešte, a pritom nevie vysvetliť bežné javy v prírode, je to veľmi zlé. Práve od humanizácie vzdelávania si sľubujem nápravu. Že sa deti namiesto drvenia mezodermy a endodermy dozvedia radšej to, prečo sú teraz Tatry v takom stave, v akom sú. Že za to môže, okrem iného, taká lapidárna vec, ako je plytkosť koreňov smrekov, s ktorými si víchrica ľahko poradí. A že učitelia budú mať priestor na to, aby mohli deti učiť mať prírodu rád.

Mne v obsahu vzdelávania tá mezoderma vôbec nevadí. Je predsa súčasťou systematiky ľudského poznania, toho, na ktorom stojí táto civilizácia. Prezentuje istú formu rozmýšľania, analytické, klasifikačné a pojmové myslenie - systematika kultivuje myslenie. Bolo by veľkou chybou, ak by sme každej generácii ponúkali iné obsahy. Ja celkom kvitujem, že škola ide jedným smerom, život druhým. Kde inde sa žiak takéto „mezodermické veci“ dozvie?... Musíme byť obozretní voči mnohým druhom moderných pedagogických kampaní. Nedávno napr. zaznela informácia, že orgány Európskej únie začínajú aktivity v mene tézy, že medzi európskymi deťmi bujnie obezita. Úradnícke a pseudopedagogické opatrenie budú znieť, že do škôl bude treba dostať výchovu k zdravej výžive.

Žijeme v naivnej predstave, že výchova v škole môže byť nástrojom nápravy sveta. Nemyslím si, že škola je tu na to. Pri toľkom volaní po aktualizácii školy sme si prestali klásť otázky typu, čo pre ľudskú kultúru znamená výchova, prečo v spoločnosti vznikla jej školská forma, čo sa školou mieni, čo má či môže znamenať. Čo školu do toho, čo jeme? To je najmä vec rodiny. Proklamuje sa napríklad, že ľudstvo je zdravotne ohrozené, že nás stínajú civilizačné choroby, infarkty, rakovina. Ale keď si zoberiete priemerný vek ľudského života, ten stúpa. Zdanie, že chorôb je viac, je tu len preto, že sa dožívame vyššieho veku a medicína pozná ďaleko viac diagnóz, aké sme poznali voľakedy. Na prvý pohľad sa preto javíme chorejší, ale principiálne sme zdravší, žijeme lepšie, žijeme dlhšie. Hystéria okolo zdravotnej výchovy je teda dosť nezmyselná a odvádza školu od jej podstatných funkcií. Podobne by sme sa mohli pozrieť na všetky tie aktuálne multikultúrne, ekologické, mediálne a čo ja viem ešte aké výchovy.

Podstatnou funkciou školy je teda nezaujať žiakov. Vám zrejme neprekáža, keď dieťa príde zo školy a na otázku, čo bolo v škole, znechutene mávne rukou. Podľa vás by teda základná škola nemala poskytovať základy do života, ale tak ako doteraz - základy vied...

Všetky tieto tézy sú pre mňa nepoužiteľné. Nedokážem povedať, čo je užitočné pre život. Je to len vedieť opraviť kohútik, počítač, vedieť vypísať tlačivo či narábať s peniazmi? Opakujem, kde inde sa človek má dozvedieť aj tie nepragmatické veci, ak nie v škole, o ktorých navyše vieme, že sú súčasťou našej kultúrnej pamäte? Súčasne rozumiem predstave o škole, kde všetkých všetko baví a učia sa s radosťou a nadšením. Ide však o pomýlenú ilúziu, ktorú nateraz vybavme odkazom na metaforu, že myslenie môže aj bolieť a byť nepríjemné a že rovnako to môže byť aj s plnením povinností. Netvrdím, že je normálne a zdravé, ak škola principiálne deti nudí. No povinný pobyt v škole je celkom nevyhnutne aj o tom, že ide niekedy proti momentálnym záujmom a chceniam detí.

Žiaden hurá systém... Najprv by sme sa mali baviť o tom, čo si predstaviť pod základným vzdelaním... S rezervou sa treba postaviť aj k dnes obľúbenému konceptu tzv. kľúčových kompetencií. Pre potrebu reformy obsahu vzdelávania sú dokonca zavádzajúce, o obsahu totiž nehovoria zhola nič. Naučiť sa kooperovať, pracovať v tíme, naučiť sa autoregulácii... Akoby škola mala pestovať len isté psychologické schopnosti pri ľubovoľnom obsahu. Tak tam dajme šoférovanie, karate, lekcie z erotiky, moderného životného štýlu a deti to bude zaujímať ako šľak.

To je extrém. Je tu tradícia delenia na predmety, aj legislatívny zámer hovorí o predmetovom vyučovaní, takže takéto obavy nie sú namieste. Tradícia nepustí...

Aká tradícia? Veď tu neexistujú debaty o tom, čo je tá tradícia. Čo je to kultúrne gro, ktoré by sa každý z nás mal dozvedieť. To je to, čo by v základom vzdelávaní nemalo chýbať. Ani nie tak rozvoj jednotlivca, ale kultúrna homogenizácia ľudí, kontinuita generácií.

Áno, aj. Ale my sa dnes bavíme iba o rozvoji jednotlivca. Preto by sme namiesto kompetencií mohli hovoriť radšej o kultúrnej gramotnosti. A v tom základnom stupni by som naozaj uprednostnil to široké a toľko zatracované povrchné všeobecné vzdelanie.

Asi áno. Ale revízia je nevyhnutná. Tá však závisí od jasnej predstavy o zmysle školy pre túto dobu, o jej funkciách. A od konsenzu v tejto otázke by sme potom mohli odvodiť dobre definované a najmä dlhodobo udržateľné vzdelávacie oblasti. Teraz je to šité horúcou ihlou. Rámcový program po predmetoch a školský aj po oblastiach... Než takáto reforma, to radšej nerobme nič.

Má podľa vás Slovensko čas čakať na široký konsenzus liknavého pedagogického terénu v otázke zmyslu školy?

Ale veď sa všetci tvária, akoby ten konsenzus existoval a len sa čaká na formálny impulz k veľkej reforme a modernizácii vzdelávania. Našťastie je škola tak hlboko ukotvená vo svojom zabehnutom režime, že sa dokáže dobre ubrániť aj takým reformným snahám, ktoré sa opierajú o módne ideologické gestá. Žiaľ, na tému vzdelávania nie sme naučení zmysluplne diskutovať...

Branislav Pupala: Škola nemôže riešiť problémy sveta