O nemocniciach a školách [ 3.10.2014, Vladimír Burjan, Dobrá škola]

Lekárom sa občas stáva, že hospitalizujú pacienta so žltačkou, ten však na druhý deň utečie oknom. To je, samozrejme, problém, pretože pacient na úteku ohrozuje seba aj druhých.

Ten problém však nie je medicínsky, ale psychologický či spoločenský. Nedokážu ho riešiť lekári, ani to nie je ich úlohou. Úlohou medicíny je hľadať a aplikovať optimálne spôsoby liečenia chorôb. Aby však lekár mohol liečiť, musí byť splnených niekoľko základných predpokladov: chorý musí byť ochotný sa liečiť, musí mať aspoň trochu dôvery v lekárov a musí plniť ich pokyny. Pacientovi, ktorý uteká oknom, nepomôže ani najlepší svetový odborník na hepatitídu. A nemyslím si, že by odpoveďou na tento problém malo byť zamrežovanie okien nemocníc, vybavenie ambulancií putami a preškolenie sestričiek v bojových umeniach. Jednoducho, každá inštitúcia (spoločenská aj „kamenná“) vyžaduje pre svoje fungovanie splnenie istých fundamentálnych podmienok. Ak tieto nie sú splnené, inštitúcia zlyháva a nedokáže plniť svoje poslanie. Pritom zabezpečenie týchto podmienok je spravidla mimo možností pracovníkov dotknutej inštitúcie.

Dúfam, že už je dostatočne jasné, kam mierim – paralela medzi nemocnicami a školami je viac než zrejmá. Aj škola dokáže fungovať iba vtedy, ak sú na individuálnej aj celospoločenskej úrovni splnené isté základné predpoklady. Ak je dieťa hladné, uzimené, špinavé, zavšivené, dobité opitými rodičmi, ktorí si myslia, že vzdelanie je zbytočnosť a namiesto do školy posielajú dieťa na pešiu zónu kradnúť, potom sú možnosti učiteľov vychovávať a vzdelávať takéto dieťa podobné ako možnosti lekárov liečiť pacienta na úteku. A rovnako tu nejde o problém pedagogický, ale skôr psychologický či sociálny, ak je takých detí veľa. Áno, je dobré, ak je škola flexibilná a dokáže sa prispôsobiť rôznym typom detí pochádzajúcim z rôznych prostredí – to je problém pedagogický. Niekde však existuje hranica, za ktorou už problémy prestávajú byť pedagogické a začínajú byť sociálne či spoločenské. Tou hranicou by mohlo byť splnenie spomínaných základných predpokladov.

Zlou správou pre školu je, že prípadov, kedy predpoklady nie sú splnené, pribúda. A to nielen na úrovni jednotlivých žiakov, ale aj celej spoločnosti. Tá si to však neuvedomuje, takže od školy často očakáva nemožné. Takýto stav je však dlhodobo neudržateľný. Diskusia o tom, čo ešte je a čo už nie je v silách školy, by preto mala začať čo najskôr.

Autor je riaditeľom spoločnosti EXAM testing a šéfredaktorom časopisu Dobrá škola.

Článok bol pôvodne uverejnený v časopise Dobrá škola.