Chutný zákusok s pár kamienkami [ 3.4.2014, Vladimír Burjan, Dobrá škola]

Uplynulý víkend sme s kolegami strávili na celoslovenskej učiteľskej konferencii Učíme pre život 2014. Bola to už moja šiesta a rád priznávam, že stretnutia v Poprade sú pre mňa vždy jedným z vrcholov sezóny.

Vidieť viac ako 250 nadšených učiteľov na jednom mieste je pri stave nášho školstva porovnateľné s pozorovaním letky lietajúcich tanierov. Ale aj na takejto skvelej akcii občas vypláva na povrch, že na školu a na vzdelávanie sa pozeráme rozličnou optikou a že celonárodný konsenzus v týchto otázkach je čírou utópiou.

Prvý moment stretu nastal hneď v prvý deň. Na konci jednej z prednášok si vzal slovo istý riaditeľ základnej školy. Namiesto položenia otázky však obvinil rečníka, že sa podieľal na „veľkej sabotáži spáchanej na slovenskom školstve“. Tou sabotážou bolo myslené uvoľnenie štátneho vzdelávacieho programu, umožnenie presúvania učiva medzi ročníkmi a vytvárania nových predmetov podľa možností a záujmu školy. To, čo mnohí vnímajú ako významnú a potrebnú slobodu umožňujúcu školám kvalitne fungovať, vnímajú iní ako nechcenú komplikáciu, chaos či dokonca ako ohrozenie fungovania systému. Akoby niečo mohlo ohroziť fungovanie nefungujúceho systému.

Druhýkrát mi po chrbte prebehli zimomriavky v závere konferencie. Po jednom vystúpení sme diskutovali o problematike vízie, misie a smerovania jednotlivých škôl. Opäť sa prihlásil riaditeľ istej základnej školy a povedal, že chápe diskusiu o misii stredných, prípadne súkromných škôl, ale nerozumie, ako by sa to mohlo týkať štátnych základných škôl, ktoré majú víziu, misiu, ciele a metódy jasne dané jednotným štátnym vzdelávacím programom. U nich predsa nie je žiadny priestor a ani žiadna potreba individuálneho odlíšenia jednej školy od druhej.

V tej chvíli sme si nemohli byť s tým pánom myšlienkovo vzdialenejší. Napriek tomu oceňujem, že dobrovoľne obetoval víkend premýšľaniu a rozprávaniu sa o škole. Stovky iných riaditeľov škôl to totiž neurobili a ani nikdy neurobia. Mnohí z totálnej vyhorenosti a apatie, iní preto, lebo sa považujú za ťažkých profesionálov, ktorí po dvadsiatich rokoch na riaditeľskej stoličke už vedia o školstve všetko.

Tak či onak, my, ktorí vieme, že ešte mnohé nevieme, ale baví nás spoločne hľadať, sa opäť vidíme na Učíme pre život 2015.

Autor je riaditeľom spoločnosti EXAM testing a šéfredaktorom časopisu Dobrá škola.

Článok bol pôvodne uverejnený v časopise Dobrá škola.