Nové Školstvo

Myslenie, že na toto a toto obdobie budeme potrebovať približne toľko a toľko rybárov a toľko kuchárov a tak podobne, je rezíduum 20. storočia.

Nemusíme sa asi ubezpečovať, že smerovanie slovenského školstva je časovaná bomba, na zneškodnenie ktorej – len medzi nami – sa už zmeškali všetky termíny. Zotrvačnosť inštitúcií, mapa záujmov účastníkov systému a nezastupiteľná sociálna funkcia, ktorú odvetvie plní, torpédujú akúkoľvek racionálnu zmenu, ešte aj keby sme nevyfučali z času.

Zostávajú nám takto len „akožereformy“, čiže ľudová, pardon, pardon, rezortná tvorivosť. Vyšívanie a štrikovanie, ako ho predvádza momentálne aj Dušan Čaplovič, nemusí byť nevyhnutne vždy na škodu. Len si treba dať zvýšený pozor, aby experimentovanie stav ešte nezhoršovalo.

Skutočnosť, že štátu (Čaplovičovi) konečne došlo, že treba urobiť akési preskupenie vo financovaní švédskeho stola učebných odborov, si zaslúži určite chválu. Bolesťou totiž zavýja nielen daňový poplatník, ale – čo je v tomto prípade horšie – predovšetkým trh práce.

Kým pri nezmyselných vysokoškolských študijných odboroch môže byť stále nastolená debata, že príprava absolventov na pracovné uplatnenie nie je hlavnou (jedinou) funkciou univerzít, pri stredoškolských odboroch žiadna takáto debata byť nemôže. Nemajú iné určenie než obsluhu pracovného trhu.

Takže je najprirodzenejšia vec na svete, že ten, kto výučbu platí, dáva aj takpovediac „tvrdé rozpočtové obmedzenie“. Vrátane toho, čo podporí viac, čo menej a čo vôbec.

Ministrova ambícia oddeliť „produktívne“ a „neproduktívne“ odbory je potiaľ aj v poriadku. Ako signál, aké je želanie, názor štátu. Ďalej už sotva. Pri všetkej úcte k ministerstvu a Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny – ktorá nie je z našej strany veľká - ani v spolupráci so živnostníkmi, podnikateľmi atď. nemajú na to, aby vytypovali odbory, ktorých absolventi budú v budúcich rokoch žiadaní trhmi práce.

Vôbec myslenie, že na toto a toto obdobie budeme potrebovať približne toľko a toľko rybárov a toľko kuchárov a tak podobne, je rezíduum 20. storočia. Čítať, že Slovensko bude potrebovať viac chovateľov oviec a kominárov, ale menej operátorov počítačových sietí, je do popuku. Čo ak Európska únia zakáže ovce a dym z komínov?

Dobrá rada je nielen drahá, ale najmä politicky nepriechodná. Nič rozumnejšieho než urobiť čo najzodpovednejšími za svoju budúcu kariéru a uplatnenie deti a ich rodičov však neexistuje.

Čaplovičov švédsky stôl /január 2014/