Nové Školstvo

Rozdiel medzi verejným pripomienkovaním Správy o stave školstva a skutočnou verejnou diskusiou o budúcnosti vzdelávania, ktorej sa Slovensko stále vyhýba, je priepastný ako medzi hrou Človeče, nehnevaj sa a šachom.

Pripomienkovanie rezortných návrhov pripomínalo nenáročnú detskú hru, v ktorej si každý mohol hodiť kockou – poslať e-mail. Ak hodil dostatočne vysoké číslo, pripomienky boli akceptované a mohol sa posunúť o pár políčok ďalej. Pri troche šťastia sa dokonca dalo vyraziť súperovi panáčika – od niektorých pôvodných návrhov ministerstvo pod tlakom kritiky ustúpilo. Tým to však skončilo, hracie pole priestor na hlbšie zamyslenie neumožnilo. Rezortná správa totiž nie je inšpiratívnou víziou budúcnosti vzdelávania našich detí, nech by bola hoci aj celý ďalší rok pripomienkovaná. Obsahom i formou ponúka iba zopár záplat na diery v ošúchanom školskom systéme, ktorý tak ako ho zažívame po celé generácie, má ostať nezmenený zrejme naveky.

Ministerstvo školstva má síce v náplni práce podporovať kreativitu vo vzdelávaní, no pri uvažovaní o potrebných zmenách samo uviazlo v škatuli rezortných stereotypov. Celkom ho pohltila operatíva a sústreďuje sa iba na zefektívnenie prevádzky školského systému. Na premýšľanie o potrebách jeho „užívateľov“ mu nezvyšuje ani čas, ani kapacita. Za prioritu považuje vyčerpanie eurofondov, zvýšenie platov učiteľov, racionalizáciu siete škôl a pritvrdenie pravidiel ich naplnenosti, stráca však zo zreteľa dôvod, pre ktorý vlastne existuje – vytváranie podmienok na poskytovanie kvalitných vzdelávacích služieb obyvateľom tejto krajiny.

Rezort školstva sa pod vedením ministra Dušana Čaploviča čoraz viac uzatvára do seba. Nevníma kvasenie vo vnútri spoločenského kotla; necíti dynamiku, ktorá pulzuje pod povrchom známeho školského terénu; ignoruje podnety, ktoré odkrývajú potrebu jeho zásadnej zmeny. Nekomentuje aktuálny pedagogický výskum vo svete, stačia mu tvrdé dáta z OECD. Neinšpiruje sa praktickými zlepšeniami školského prostredia v iných krajinách, porovnáva len ich výsledky v medzinárodnom testovaní PISA. Dokonca priviera oči nad systémovými zlyhaniami pri (ne)napĺňaní práva detí na vzdelanie, na ktoré čoraz častejšie upozorňujú nielen experti, ale už aj súdne rozhodnutia.

Hranice svojho obzoru má ministerstvo školstva úzko vykolíkované vlastnými poradnými orgánmi, akoby v obave, že za týmto bezpečným plotom žijú levy. No práve to, čo sa deje za ním, vplýva na budúcnosť našich detí viac ako aktuálne rezortné plánovanie. To, že sa rezort školstva vyhýba témam, ktoré inde vo svete do segmentu vzdelávania čoraz viac presakujú a sýtia verejnú diskusiu, neznamená, že múdro zvažuje priority. To len hlboká nevedomosť mu zastiera zrak.

V krajinách, kde bývajú diskusie o vzdelávaní kompetentnejšie a kultivovanejšie, prenikajú do rôznych tém aj argumenty z oblasti vedy a výskumu. Nielen pedagogika, aj ďalšie vedné disciplíny vrátane prírodovedných, zameraných na biologický a kognitívny vývin detí, dnes vedia byť nebývalo praktické. Výsledky ich výskumov môžu byť preto inšpiráciou aj pri uvažovaní o zmenách v školstve. Na Slovensku však navrhované opatrenia neformujú vedecké argumenty a expertné prognózy, iba krátkozraká túžba politikov po rýchlom a viditeľnom efekte. Avizované zmeny u nás rámcuje programové vyhlásenie vlády, nie odborný kontext.

Slovensko má silný inovatívny potenciál. Dobré nápady sa tu však presadzujú mimoriadne ťažko, rezistencia voči novým myšlienkam je tu príliš silná. Prečo? Máme primálo chochmesu, peňazí, či dravosti? Brzdí nás prílišná opatrnosť, poddajnosť a apatia? Alebo nás „iba“ dusí pritesný pancier formalizmu? To je ďalšia veľká téma na zamyslenie, ktorou by sa oplatilo verejnú diskusiu o budúcnosti vzdelávania popretkávať. Ak nám nie je jasné, kde sa ukrývajú brzdy nášho súčasného rozvoja, na základe čoho si trúfame uvažovať o podobách budúcnosti, do ktorej dnešné deti dospejú? Čo iné je totiž uvažovanie o budúcej podobe vzdelávania ak nie uvažovaním o príprave detí na budúcnosť, do ktorej rastú?

Ak sa na Slovensku napriek všetkému niečo dobré uchytí, nestane sa tak spravidla v rámci štátom regulovaných štruktúr, ale mimo nich. Mnohí ľudia, ktorí si na dobrom nápade postavili úspešný biznis, sa nezaskveli vďaka nášmu vzdelávaciemu systému, ale napriek nemu. Vidno to z ich životných príbehov. Takmer polovica mladých podnikateľov štartuje v inom odbore ako vyštudovali, mnohí už etablovaní biznismeni podnikajú v oblastiach na hony vzdialených ich pôvodnému povolaniu. Ak sa školy majú priblížiť životu a praxi, diskusiu o vzdelávaní by mali sýtiť aj ich skúsenosti.

Ministerstvo školstva však po inšpiráciu do externého prostredia veľmi nechodí. S klapkami na očiach rokuje iba s formálnymi reprezentantmi hospodárskych organizácií, odborových zväzov a miestnych a regionálnych samospráv. Tí všetci však sledujú iba svoje úzko špecifické záujmy. Ich kreativita je navyše silne limitovaná napojením na štátne peňazovody či vidinou ďalších výhod. Napriek tomu sa ministerstvo školstva spolieha práve na ich veštby z krištáľovej gule, ktoré vzletne nazýva prognózovaním trhu práce. Reálne uplatnenie mladých ľudí v dospelom živote však podmieňuje oveľa viac faktorov, ktoré je potrebné identifikovať a prediskutovať spoločne, nie za zatvorenými dverami.

O tom, čo všetko treba deti v školách učiť a akými novými spôsobmi, treba rozprávať najmä s tými, ktorí do škôl trpezlivo zavádzajú aspoň drobné inovácie. Nielen učitelia, aj rôzne mimovládky vedia naše školy osviežiť inšpiratívnymi projektmi. Nie vždy je však ich snaha docenená a nie vždy sa dá realizovať v plnej miere, keďže často naráža na systémové obmedzenia. Obchádzanie byrokracie a balansovanie na hrane zákona je potom v školách, ktoré chcú vyjsť deťom v ústrety, každodennou realitou. Očistiť školský systém od dvojtvárnosti je preto ďalšia výzva, ktorej treba v diskusii o vzdelávaní venovať pozornosť. Kým školy nebudú zažívať skutočnú tvorivú slobodu vo svojej práci, učitelia neprevezmú skutočnú zodpovednosť za to, čo sa v ich škole deje. Len v otvorenom prostredí, kde prácu učiteľov s deťmi a komunikáciu školy s rodinou rámcuje transparentný školský program a zmysluplné pravidlá, môže zažívať školská komunita pocity bezpečia a spolupatričnosti.

Patent na rozum a páky na realizáciu navrhovaných opatrení má minister Čaplovič pevne v rukách prostredníctvom svojich priamo riadených organizácií. Tie regulujú praktický život učiteľov a žiakov bez ohľadu na to, v akom štádiu sa proces navrhovania, pripomienkovania a schvaľovania rezortných koncepcií nachádza. Je naivné domnievať sa, že minister čaká na posvätenie svojich zámerov verejnou mienkou či parlamentom. Kľúčové zámery už ministerstvo školstva dávno realizuje – likviduje súkromný sektor v školstve, zužuje sieť škôl, redukuje osemročné gymnáziá, zavádza prospechové priepustky na vybrané stredné školy, kastruje normatívne financovanie, mení vzdelávacie obsahy.

Kedy a či vôbec bude finálna podoba správy prerokovaná vo vláde a v parlamente nie je až také dôležité, veci sa dejú a budú diať i bez toho. Významný je snáď len prísľub postupného zvyšovania platov učiteľov, ktorý až jeho schválením nadobudne záväznú podobu. Deti však v žiadnom prípade nič dobré nečaká. Aj naďalej budú iba číslami v štatistikách, nie jedinečnými bytosťami s individuálnou škálou nadania, ktorej sa má vedieť prispôsobiť každá škola. Školský systém ich bude aj naďalej ohýbať a selektovať podľa svojich vlastných potrieb a nie naopak. Vo výsledku to bude znamenať, že aj za Čaploviča budú drať školské lavice s rovnakými ťažkosťami, rovnako znudene a nezriedka rovnako neúspešne ako ich rodičia a prarodičia, hoci s tabletmi v aktovkách.

Verejná „diskusia“ o stave školstva by nemala skončiť zapracovaním niektorých prijatých pripomienok do Správy o stave školstva. O žiaducej podobe vzdelávania v blízkej i vzdialenej budúcnosti sa v správe vôbec nehovorí, a preto treba ďalej diskutovať o všetkom, čo bolo opomenuté. Hovorme spoločne nielen o aktuálnom stave škôl, ale najmä o tom, aké by mali byť, aby plnili svoju úlohu dobre a aby sa v nich dobre cítili všetci - učitelia, deti, aj ich rodičia. Sledovať a pripomienkovať aktuálne reformné kroky vlády je dôležité a každej drobnej zmene treba aj naďalej venovať náležitú pozornosť. Nemali by sme však reagovať iba na to, čo ponúkne rezort školstva, lebo toho ponúka toho príliš málo. Nové školstvo preto pozýva všetkých, vrátane zástupcov ministerstva, do ďalšej diskusie o budúcnosti vzdelávania. Začíname v novom roku!

Chceme vedieť viac /december 2013/