Nové Školstvo

Reči o tom, ako sa raz budú naše školy podobať na tie fínske, sú len dymovou clonou.

Fínska vzdelávacia politika je proti akýmkoľvek obmedzeniam. Vzdelávací systém tam nevytvára žiadne slepé uličky, v ktorých deti uviaznu. Fíni sú presvedčení, že vo vzdelávaní si každý zaslúži toľko šancí, koľko potrebuje. Vzdelávací experti v tom ťahajú s politikmi za jeden povraz, pred očami majú spoločný cieľ – zabezpečiť, aby školy poskytovali každému jednému žiakovi v každom kúte Fínska rovnako kvalitné vzdelanie.

Diskusia o školstve na Slovensku vyzerá inak. Politici sa s expertmi zhodnú len málokedy a v oboch táboroch počuť často klišé, ktoré nepomáhajú otáčať kormidlo zmien správnym smerom.

Veľa sa hovorí napríklad o neefektívnych školách s malým počtom detí, ktoré treba zlučovať, že však v mnohých lokalitách školy chýbajú, už tak často nepočuť. Na Slovensku máme aj také školy, do ktorých chodia deti v dvojzmennej prevádzke, pretože kapacita ich budov praská vo švíkoch. Deje sa to najmä na východe Slovenska, v okolí rómskych osád, kde detí každoročne pribúda – v Jarovniciach, v Kecerovciach, vo Svinnej, no nielen tam. Podľa aktuálnej Správy o stave školstva sa dvojzmenné vyučovanie zabezpečuje pre 3 257 žiakov základných škôl.

Reči o tom, aký je náš vzdelávací systém dobrý a že ho stačí iba poštuchnúť k vyššej kvalite, zaznievajú aj na pozadí týchto čísel falošne. O zvyšovaní kvality sa dá hovoriť len tam, kde je školský systém principiálne dobre nastavený a zabezpečuje základné štandardné podmienky vzdelávania bez výnimky pre všetkých.

Obvyklou odpoveďou pri otváraní problémov školstva je, že nie sú peniaze. Nie je to pravda. Peniaze by aj boli, no vyhadzujú sa von oknom. Žiadny seriózny audit presne nespočítal, koľko peňazí určených na vzdelávanie detí zhltne komplikovaný a rozbujnený aparát školskej administratívy. Štát navyše míňa neuveriteľné sumy na projekty, ktorými iba lepí na nefunkčný školský systém nové ornamenty, nerieši však základné potreby našich detí.

Logika takéhoto rozhadzovania financií je jasná – vyčerpanie eurofondov. Bezhlavá akcelerácia čerpania však môže byť kontraproduktívna. Skúsenosti s eurofondami – a nielen v našej krajine – opakovane potvrdzujú, že vrážanie peňazí do ad hoc projektov bez komplexnej stratégie je len plytvaním, pretože výsledkom nebýva zlepšenie verejných služieb. Motivácia aktérov projektov je totiž celkom iná. Vymýšľajú ich nie podľa toho, čo by sa malo urobiť, ale podľa toho, čo by sa dalo z eurofondov zaplatiť. Eurofondy sú nástrojom štátnej správy a priamo riadené organizácie ministerstva školstva identifikujú v rámci národných projektov v prvom rade vlastné potreby.

Aktuálnym príkladom je národný projekt E-testov pre školy za 28 mil. eur, ktorý rozbieha NÚCEM na vytvorenie elektronickej databázy testových úloh. Do školského terénu tento projekt žiadne významné zlepšenie nevnesie. Učitelia majú už dnes k dispozícii každý rok aktualizované testové úlohy z týchto meraní, ktoré môžu využiť pri príprave svojich žiakov. Môžu použiť aj iné testy, ktoré pre nich pripravujú ďalší odborníci, k dispozícii majú aj moderné technológie. Ale hlavne – už dávno si pomohli sami, združujú sa v rámci rôznych predmetov, komunikujú navzájom, vypracúvajú si vlastné zadania, neustále ich aktualizujú a spoločne zdieľajú. A deťom vedia ponúknuť oveľa viac než len „suché“ testy. Peniaze sa teda vyhodia na niečo, čo ani deti, ani učitelia akútne nepotrebujú.

Čo však učitelia nemajú a zúfalo potrebujú, je metodická pomoc, ktorá by ich viedla v každodennej práci s rôznorodým kolektívom detí, servis, ktorý by im túto prácu uľahčil. V detskom kolektíve narastá počet dyslektikov, dysgrafikov, dysortografikov a detí, ktoré sa pasujú s ďalšími problémami v učení. Spolu s nimi chodia do rovnakej školy deti nadané, ale aj deti zo sociálne znevýhodneného prostredia a deti s vážnymi zdravotnými problémami. A ako maku je v školách detí, ktoré žiadne výrazné problémy nemajú, ale každé z nich je iné, s jedinečnou osobnosťou a talentom, ktorý si zaslúži byť objavený. Od učiteľov sa očakáva individuálny prístup ku každému dieťaťu. V triedach plných detí, z ktorých každé vyžaduje špecifický prístup, sa však učitelia topia bez záchranného kolesa.

Deti na Slovensku aktuálne nepotrebujú nové nástroje na meranie ich školského výkonu, ale zlepšenie vzdelávacieho prostredia, ktoré ich bude k dobrému výkonu motivovať. Ak by také prostredie mali, učili by sa s oveľa väčším nadšením, ľahšie a s lepšími výsledkami. Žiaľ, to na slovenských školách zďaleka nie je štandardom, len tam, kde narazia na obetavých pedagógov.

Investovať do detí sa vyplatí. Z detí, ktoré dostanú v detstve potrebnú pomoc a podporu, vyrastú oveľa pravdepodobnejšie vzdelaní, sebavedomí a zodpovední ľudia ako z detí, ktorým sa nikto poriadne nevenuje. Preto potrebujú nielen kvalitných učiteľov, ale aj podporu zo strany ďalších odborníkov – asistentov, špeciálnych pedagógov, školských psychológov, poradcov, mentorov, tútorov. Nie je to lacná záležitosť, ale ak majú deti povinnosť stráviť v škole päť dní do týždňa, právo na odbornú starostlivosť a individuálnu pomoc im prináleží rovnako ako povinnosti.

Vzdelávacie služby sú hradené z verejných financií, preto je apelovanie na zvyšovanie ich kvality oprávnené. Ako však s týmto apelom narába štát? Rezort školstva rozhadzuje peniaze tam, kde ich netreba a zároveň uťahuje opasky deťom, najmä tým najslabším a najzraniteľnejším. Smutným príkladom je akútny nedostatok asistentov, ktorí majú učiteľom uľahčiť prácu s deťmi so zdravotnými diagnózami a s nadaním. Celkovo školy žiadali v tomto školskom roku na 6 948 takýchto žiakov 1 321 asistentov, rezort im poskytol financie iba na 722 asistentov. V týchto číslach sú skryté aj také školy, ktoré žiadali na desať detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami aspoň jedného asistenta, financie však dostali len na 0,2 úväzku. Kto im pomôže za takúto almužnu?

Šetrenie na zvyšovaní štandardu vzdelávacích služieb pre deti je nemiestne na pozadí výdavkov, na ktoré sa vedia nájsť peniaze vo vnútri rezortu. Ako facka deťom, na ktoré asistent nevyšiel, pôsobí podpora rôznych súťaží, na ktoré ministerstvo vyčlenilo v tomto roku 270 tis. eur. Na jednorazové umelecké súťaže, či na súťaž malých bicyklistov v súkromnej autoškole minulo sumy až do výšky ročného úväzku jedného asistenta. Celkovo by sa z tohto kompletného balíka dalo zaplatiť ďalších 38 asistentov na plný úväzok alebo 76 asistentov na polovičný úväzok. Ministerstvo školstva však oveľa radšej investuje do „výkladov“ ako do „služieb zákazníkom“.

Štát by mal napnúť sily najmä v oblasti skvalitnenia vzdelávacích služieb, nie klásť na deti a ich učiteľov čoraz väčšie nároky a pritom im ešte aj hádzať polená pod nohy. Základom úspechu fínskych škôl sú práve kvalitné vzdelávacie služby. Štruktúra fínskeho školstva nemá podobu klasickej pyramídovej hierarchie, na vrchole ktorej stojí ministerstvo, regulujúce školskú základňu, ale ju tvorí sieť vzájomne prepojených väzieb a vzťahov relatívne autonómne fungujúcich úrovní, usilujúcich spoločne o synergické efekty. Učitelia, odborný personál, manažmenty škôl, zriaďovatelia, ale aj lokálna a štátna administratíva sa riadia racionálnymi rozhodnutiami, ktoré v prvom rade zohľadňujú reálne potreby žiakov a škôl. Na Slovensku to znie ako sci-fi, ale krajina, kde to naozaj funguje, existuje.

Zuzana Zimenová je analytička a editorka Portálu o reforme vzdelávania | noveskolstvo.sk. Spolu s Fedorom Blaščákom organizuje iniciatívu Verejná komisia pre vzdelávaciu politiku, ktorá bola odštartovaná v januári 2013.

Článok bol uverejnený dňa 17. mája 2013 na blogu Verejnej komisie a nájdete ho tu.

Na Slovensku Fínov tak ľahko nedobehneme