Anna Chlupíková: Dôverujem svojim učiteľom

[ 23.4.2013, Dobrá škola]

Má rada voľnosť a slobodu, je kreatívna v škole aj mimo nej, uprednostňuje jednoduché riešenia, má aktívny prístup k veciam, množstvo nadšenia a odvahu meniť stereotypy v školstve. Anna Chlupíková, riaditeľka Základnej školy v Novákoch.


V tom, že sa stane učiteľkou, mala jasno už dávno. Vyštudovala strednú pedagogickú školu a neskôr slovenčinu a hudobnú výchovu na Pedagogickej fakulte v Nitre. Učenie ju stále baví kvôli spontánnosti detí, možnosť hrať sa s nimi a tvoriť. Vie sa so žiakmi tešiť aj pochopiť ich problémy, chce s nimi snívať o možnostiach ich budúceho života a ukazovať im, ako hľadať krásu, pokoj, spolupatričnosť a radosť. Keď neučí a neriaditeľuje, šije patchworkové deky, pestuje bylinky a kvety, niekedy maľuje steny v byte, brúsi dvere a zvládla už aj mozaikovú dlažbu. Vyspovedala ju Lenka Kunová.


Tvoja škola robí množstvo neformálnych aj netradičných aktivít, aby ste sa viac zblížili s rodičmi svojich žiakov. Výsledkom je, že s vami rodičia spolupracujú omnoho ochotnejšie, ako to býva zvykom.

V rodičovi treba vidieť spolupracovníka, nie nepriateľa. Je to jeho dieťa, ktoré prichádza k nám do školy, rodič nám dôveruje, že sme odborníci, že mu splníme aspoň do istej miery jeho sny o jeho dieťati, že mu pomôžeme. Veľa sa o týchto postojoch v kolektíve rozprávame. Ochota učiteľov je prvoradá. Nemáme vyčlenené hodiny na konzultácie s rodičmi, okrem triednych schôdzok. Rodič môže komunikovať s učiteľom v akomkoľvek čase okrem vyučovacej hodiny, ak sa s ním dohodne. Školské mobilné telefóny v zborovniach slúžia v prvom rade na tieto účely. Podstatná je však kvalita vzdelávania. O tú nám musí ísť aj v komunikácii s rodičom.


Si zástankyňou voľnejšieho štátneho vzdelávacieho programu.

Pár ľudí, ktorí čítali môj rozhorčený príspevok spred dvoch rokov o zavádzaní voľnosti do škôl, asi neveriacky krúti hlavou, či to hovorí tá istá osoba. Áno, som to ja a nebojím sa priznať, že som svoje názory podstatne zmenila. Predchádzala tomu komunikácia, pozorovanie, študovanie iných pedagogických systémov, argumentácia ľudí z opačného pólu. O tom je asi náš život – aby sme neustrnuli a hľadali počas neho tú najoptimálnejšiu cestu. Mňa systém slobody vo vzdelávacom procese vďaka správnej diskusii a argumentácii presvedčil.


Čo konkrétne ťa presvedčilo?

Prestala som sa sústrediť na školu – ustanovizeň, na namáhavú prácu s tvorbou dokumentácie a začala som vidieť skôr dopad na dieťa. Pozrela som sa na systém nielen v našej škole, ale aj na problémy napr. v rómskych komunitách. Netreba vidieť len cieľ, ktorý si stavia ministerstvo, ale hlavne ten, ktorý si staviame my osobne: čo chcem v tej škole s tým Adamom, Jankom, Zuzkou dosiahnuť? Chcem ich naučiť. A čo keď to nevedia? Keď nemajú doma podmienky na vzdelávanie sa „v prúde“, keď im nejde všetko tak ako ostatným? Čo keď sú z málo podnetného prostredia? Čo musím zmeniť, aby dieťa neopakovalo ročník, ale zvládlo toto učivo? Ak počkám s týmto učivom do vyššieho ročníka, pomôže to dieťaťu? Istotne niečo iné zvládne druháčik v našej škole s podporou rodičov, plným peračníkom a bruškom, a druháčik z problémového prostredia, ktorý viac myslí na svoj hlad a učiteľ mu musí požičať aj ceruzku na písanie.


Čo považuješ za svoj najväčší úspech?

Náš pedagogický kolektív, ktorý buduje a formuje školu moderným smerom. Obdivujem tieto „dievčence a chlapcov“, čo všetko dokážu, akí sú zodpovední, pracovití, iniciatívni, tvoriví, ako „skočia“ na každý podnet k inovácii, spolupracujú, pýtajú sa, dávajú podnety, sú veselí i kritickí, hľadajúci čo najlepšie cesty spoločne, diskusiou... Veľmi si ich za to vážim a chcela by som pre nich vytvoriť čo najlepšie podmienky v zmysle materiálnom, ale najmä nemateriálnom.


Celý rozhovor s Annou Chlupíkovou bol pôvodne uverejnený v časopise Dobrá škola číslo 08 z apríla 2013 na stranách 8 až 10.