Zmätky a precitnutia ministra Čaploviča /marec 2013/ [ 26.3.2013, Dušan Sloboda, Vláda a reforma]

Za necelý rok, čo je Dušan Čaplovič vo funkcii ministra školstva, sme si už zvykli na to, že niet týždňa ba ani dňa, kedy by sa on osobne či v zastúpení svojim agilným hovorcom Michalom Kaliňákom neocitol v médiách s nejakým posolstvom, a inak to nebolo ani predminulý týždeň.

V rozhovore pre denník Pravda, ktorý bol publikovaný dňa 13. marca 2013, sa pán minister vyjadril nasledovne: „Nie sme veľká krajina, Fínsko má podobný počet obyvateľov ako Slovensko a 300 samospráv, na Slovensku je to 2 800. Očakávam, že projekt ESO urobí aj v tejto veci poriadok a obce sa budú spájať. V okruhu plne organizovaných škôl vytvoríme podmienky, aby dostupnosť bola cez školské autobusy alebo mestskú hromadnú dopravu.“

Ako by povedal klasik, „ide o hlboké nedorozumenie.“ Bohužiaľ. Začneme tým, kde má pán minister pravdu – áno, spájanie obcí je naozaj kľúčový a dve dekády neriešený problém našej verejnej správy. Nie, projekt ESO, ktorý Ficova vláda minulý rok schválila, neurobí v tejto veci poriadok. ESO o tom nehovorí ani „ň“.

Potrebujeme municipalizáciu

Aby sme dali na pravú mieru i čísla citované pánom ministrom, ktoré zjavne vychádzajú zo Správy z prvého zasadnutia Verejnej komisie pre reformu vzdelávacej politiky, čo je len dobre, tak na Slovensku máme nie 2800, ale dokonca 2926 samospráv na miestnej úrovni (vrátane 17 mestských častí Bratislavy a 22 mestských častí Košíc), a vo Fínsku ich majú aktuálne 320, pričom samotní Fíni predpokladajú, že toto číslo sa v budúcnosti zníži na približne 100, podobne ako v Dánsku.

Prečo ten rozdiel v počtoch? Lebo vo Fínsku, Dánsku a ďalších krajinách prebehla komunálna reforma alebo ak chcete – municipalizácia – a výsledkom bolo zlučovanie obcí a združovanie výkonu ich samosprávnych funkcií.

Roky nechcená reforma

Druhá Dzurindova vláda v roku 2004 začala o nej aspoň diskutovať a vzala na vedomie informáciu Komunálna reforma. Materiál pre verejnú diskusiu, hoci diskusia sa nakoniec nerozbehla a téma bola odsunutá do úzadia. V roku 2005 na objednávku úradu vlády vznikla Analýza mikroregiónov SR, ktorá priniesla návrh rozdelenia Slovenska na 160 municipalít.

Prvá Ficova vláda nemala záujem o komunálnu reformu, vo svojom slovníku ju nahradila termínom „modernizácia samosprávy,“ čo mal na starosti jej splnomocnenec pre ničnerobenie. V roku 2008 sa na objednávku vlády dostala na svetlo sveta vízia SAV, v ktorej – čuduj sa svete – akademici radili vláde uskutočniť municipalizáciu.

Prvá poznámka pre ministra Čaploviča znie: nikto nevráti čas, ktorý sme zmeškali odvrátením sa prvej Ficovej vlády, ktorej ste boli členom, od cesty Slovenska ku komunálnej reforme.

Rok 2010 znamenal prelom, keďže potreba komunálnej reformy sa po prvý raz ocitla v programovom vyhlásení vlády, avšak kvôli pádu vlády Ivety Radičovej koncepcia komunálnej reformy nestihla byť predložená.

V roku 2012 prišla druhá Ficova vláda s programom ESO, ktorý nie je esom, hoci mohol byť, a tiež s auditom, ktorý opäť raz nebol.

Druhá poznámka pre ministra Čaploviča znie: platí, že aj druhá Ficova vláda, ktorej ste členom, sa komunálnej reforme vyhýba ako čert krížu.

Municipálna školská samospráva

Takže si to zhrňme. Máme tu školstvo v stave, s ktorým si nevie poradiť ani štát, ani samosprávy. A máme tu rozdrobenú sídelnú štruktúru a na ňu naliatu decentralizáciu, s ktorou si nevie poradiť ani štát, ani samosprávy. Máme tu ďalšieho ministra školstva, ktorý hasí roky neriešené problémy metódou pokus-omyl. A máme tu ministra vnútra, ktorý pod pláštikom reforiem centralizuje moc vlády v území. Čo s tým?

Kým nedospejeme k rozhodnutiu o podobe komunálnej reformy, čo môže trvať roky, treba sa zamyslieť nad tým, či by nebolo možné začať tým, že by na budúcej municipálnej úrovni vznikla školská samospráva. Tú by mohli tvoriť volení zástupcovia rodičov, učiteľov a manažmentu škôl. To sú skupiny, ktorým skutočne ide o deti a o kvalitu ich vzdelávania. Školstvo treba vziať nielen z rúk štátu, ale i z rúk nie vždy práve „osvietených“ miestnych samovládcov.

Zástupcovia rodičov, učiteľov a manažérov by nemohli rozhodnutia robiť tak, že sa dve skupiny spoja proti tej tretej. Školským obvodom takej samosprávy by bola municipalita, teda priestor viacerých dnes samostatných obcí. Školy v takom obvode by tvorili jeden vnútorne previazaný spolupracujúci a dopĺňajúci sa systém ako kostru výkonu lokálnej vzdelávacej politiky a prestali by byť samostatnými „bojovými“ jednotkami v kvázi konkurenčnom prostredí, na ktoré sa tu v regionálnom školstve hráme dnes.

Mobilitu detí medzi jednotlivými municipálnymi školskými samosprávami by umožňovalo financovanie zmieneného systému prostredníctvom voucherov, teda poskytovaním financií na žiaka adresne prostredníctvom poukazov (napr. z podielových daní).

Pozri, kto a čo hovorí

Ťažko uveriť, že ministri Čaplovič a Kaliňák budú tými „reformátormi“, ktorí sa podujmú na skutočnú reformu školstva v spojitosti s komunálnou reformou. Je to totiž ťažká úloha, nie je na ňu vôľa, a bez dobrej komunikačnej stratégie by znamenala ďalší pád preferencií vlády jednej strany. Ide o dlhodobú reformu a za horizont jedného volebného obdobia politici aktuálnej chvíle neveľmi dovidia.

Uveriť, že to páni ministri myslia so skutočnými reformami vážne, sa bohužiaľ javí rovnako naivné, ako slepá viera mnohých tých, čo po voľbách pred rokom videli či chceli vidieť nového Fica. Skôr sa pripravme na to, že tak ako ESO, i zmeny v školstve a nebodaj i v samospráve, budú smerovať k centralizácii a poštátňovaniu.

Robert Fico nikdy nebol zástancom decentralizácie. A je chyba, že páni v ZMOSe to prehliadajú. Rovnako ako je chyba, že ZMOS akoby nechcel pochopiť, že len silná samospráva môže účinne odolávať snahám centrálnej vlády o jej opätovné poštátňovanie. A platí, že silná samospráva rovná sa samospráve municipálnej.

Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Článok bol uverejnený dňa 18. marca 2013 na blogu KIosk a nájdete ho tu.