Nové Školstvo

Minister Dušan Čaplovič sa pri svojich víziách v školstve rád odvoláva na fínsky model, hoci nie vždy presne. Ako žiaci dosahujú najlepšie výsledky na svete, prišiel do Bratislavy porozprávať LEO PAHKIN z fínskej národnej rady pre vzdelávanie.

O fínskom školstve sa hovorí ako o otvorenom a neformálnom. Čo to znamená?

„Tiež som robil učiteľa a základný princíp je, že k študentom pristupujeme ako k priateľom. Volajú nás krstným menom, učitelia chodia po triede, snažia sa pomôcť tým, ktorí to práve potrebujú. Videl som iné školy v zahraničí a rozdiel je obrovský. Učitelia sú v triede autoritami, ale nesprávajú sa, ako by boli kráľmi alebo kráľovnami.“

„Na národnej úrovni máme školské osnovy. Tie určujú základný rámec, hlavné ciele predmetov. Vlastné osnovy majú miestne samosprávy, ktoré musia vychádzať z národnej úrovne, ale môžu si ich upraviť podľa lokálnych potrieb. Niekde sa chcú viac zamerať na hudbu, inde na šport či vedu. A potom prichádza tretia úroveň, a to sú školské osnovy, ktoré si pripravujú učitelia sami. Plánujú si vlastnú prácu a nie sú riadení z centra. To všetko by však nebolo možné, ak by učitelia neboli vysoko kvalifikovaní. Všetci musia mať aspoň magisterský titul, čo znamená päť alebo šesť rokov na univerzite, počas ktorých sa musia venovať nielen učeniu, ale aj výskumu.“

„Nie, veríme im. Ak sa niečo stane, v každej triede je 20 až 30 inšpektorov, a keď nie sú spokojní, povedia to mame a tá zavolá učiteľovi alebo riaditeľovi. Až keď to nepomôže, zasiahne štát. Školskú inšpekciu sme zrušili už začiatkom 90. rokov, kontrolu sme nepovažovali za efektívnu, pretože keď inšpektor prišiel do školy, všetko bolo perfektné, ale nič to nehovorilo o normálnej situácii. Teraz to robíme trochu inak, základ nášho systému je zbieranie a vyhodnocovanie informácií. Naše školy sú financované prevažne samosprávami, ktoré najlepšie vedia, na čo školy peniaze potrebujú. Časť však dostávajú aj od vlády. Keď zbadáme, že školy niekde použijú menej peňazí ako školy v podobných samosprávach v iných regiónoch, zisťujeme, či je všetko v poriadku. Tento systém je oveľa efektívnejší ako inšpekcia a vyžaduje si aj oveľa menej ľudí.“

„Materská škola je dobrovoľná, ale navštevuje ju takmer sto percent detí. Keď majú sedem rokov, samospráva im oznámi, do ktorej školy patria. Ak nie sú spokojní, môžu školu zmeniť, musia však byť pripravení platiť za dopravu a na vyjednávanie podmienok s riaditeľom. Po deviatich rokoch končia základnú školu bez výstupných testov. Žiaci dostávajú od učiteľov známky, na základe ktorých ich prijímajú na stredné školy. Učiteľom dávame usmernenia ako známkovať, je to dôležitý pedagogický nástroj na pomoc žiakom. Prvé testovanie je až maturita, na základe ktorej prijímajú niektoré univerzity.“

Náš minister chce obmedziť počet študentov na gymnáziách cez prospech. Používate také reštrikcie?

„Nie, nezasahujeme do toho. Rozhoduje o tom softvér, systém funguje cez internet. Žiaci si po skončení základného vzdelania vyberú päť stredných škôl, na ktoré by chceli ísť. Systém automaticky vyhodnotí ich známky a priemery a ponúkne im miesta. Ak sú niektoré školy veľmi populárne, vyžadujú veľmi vysoký priemer a keď nie sú populárne, stačí nižší priemer. Takže je to na školách, nezasahujeme do toho.“

Slovenský minister Čaplovič Fínskom argumentuje aj pri nápade zrušiť osemročné gymnázia, ktoré vyťahujú talenty. Sú triedy pre nadané deti nesprávne?

„Podobný systém sme mali v 70. rokoch, ale skončili sme ho, pretože nebol férový. Dnes nadané deti študujú s ostatnými. Keď učiteľ rozpozná, že dieťa má na niečo talent, snaží sa ho v tej oblasti čo najviac podporovať. Univerzita v Helsinkách robila výskum, podľa ktorého je jeden z dôvodov úspechu fínskych žiakov v medzinárodnom testovaní PISA práve to, že nadaní žiaci študujú s ostatnými. Dôležité je, aby skupiny neboli príliš veľké a žiaci sa mohli učiť jeden od druhého.“

Na druhej strane máme triedy, ktoré navštevujú najmä Rómovia z osád. Ako začleňujete deti zo znevýhodnených skupín?

„Dnes sme už v dobrej situácii. Ľudia v spoločenstvách, ktoré majú problémy s hľadaním práce pre nízku kvalifikáciu, si veľmi cenia vzdelanie. Ďalšia vec je, že sme v 70. rokoch zmenili prístup k vzdelávaniu, ktoré malo dva problémy. Jedným boli peniaze – ak ste pochádzali z chudobnej rodiny, mali sme systém na podporu talentovaných chudobných žiakov, stále to však nebolo férové. Druhý problém sme mali so žiakmi s poruchami učenia ako dyslexia. Zamerali sme sa na osobný prístup a vytvorili sme veľa pracovných príležitostí na podporu znevýhodnených žiakov. Snažíme sa s nimi pracovať od začiatku. Ak má niekto napríklad problém s čítaním, bude mať problémy so všetkými ostatnými predmetmi a tie sa budú nabaľovať.“

„Švédska menšina tvorí menej ako šesť percent populácie. Fínsko bolo súčasťou Švédska takmer sedemsto rokov, je to významná menšina a dodnes sme dvojjazyčná krajina. Švédčina nie je cudzí jazyk, ale úradný jazyk rovnako ako fínčina, preto sa v škole všetci učia oba jazyky. Švédska menšina má aj vlastné škôlky, školy, univerzity. Možno budete rozmýšľať, či je to správne, ale keby to tak nebolo, tak by trvalo možno jednu generáciu a táto kultúra by zanikla.“

Na podobne veľkom Slovensku je až 36 vysokých škôl, z toho tretina súkromných. Ako je to u vás?

„Máme 20 univerzít, všetky sú štátne, v medzinárodných hodnoteniach je v top 150 najväčšia Helsinská univerzita. Vytvorili sme sieť univerzít po celej krajine, aby boli dostupné študentom v blízkosti ich domovov. Ak by sme univerzity koncentrovali do Helsínk, študenti by sa tam sťahovali, zakladali si rodiny a nevracali sa domov.“

Slovenskom nedávno hýbali štrajky nespokojných učiteľov. Aké postavenie majú vo Fínsku?

„Každý rok sa na pedagogické fakulty hlási štyri až päťtisíc uchádzačov a môžeme prijať iba sedemsto až osemsto. Učiteľstvo je medzi tromi až piatimi najobľúbenejšími profesiami, väčší záujem je iba o právnikov a lekárov.“

„Nedá sa to vysvetliť peniazmi, učiteľské platy sú iba mierne nadpriemerné. V porovnaní s priemerom ostatných vysokoškolsky vzdelaných ľudí sú dokonca trochu nižšie. Mnohí uchádzači sa však sami stretli s dobrým učiteľom a možno si povedali: Aj ja budem učiteľom. A pretože my učiteľom veríme, majú veľkú slobodu a väčšina je naozaj dobrá, mladí ich dokážu nasledovať ako vzory.“

Niektoré krajiny vrátane USA dávajú na školstvo vyšší podiel HDP, no výsledky majú slabšie. Prečo?

„Áno, je celkom zjavné, že peniaze nie sú jediným tajomstvom úspechu. Kľúčom je, ako sú peniaze použité, či ich investujete do administratívy, testovania a podobne. Možno lepší spôsob je peniaze poslať priamo do škôl, do ich zariadenia, vybavenia a na vzdelanie učiteľov.“

O chvíľu sa vám začína prednáška, čo ste prišli poradiť Slovákom?

„Že veci sa nedajú zmeniť za noc a chce to čas. Treba zbierať informácie, veľa premýšľať a diskutovať, rozhodnutia opierať o analýzy. A že nestačí robiť reformy iba vo vzdelávaní, rovnakým smerom treba ísť vo všetkých oblastiach verejného sektora, v zdravotníctve, sociálnych službách.“

Leo Pahkin pôsobí ako konzultant vo Fínskej národnej rade pre vzdelávanie v Helsinkách. Na Slovensko prišiel na pozvanie Verejnej komisie pre reformu vzdelávacej politiky, ktorú založili časopis Trend a občianske združenie Nové školstvo. Viac informácií o prednáške Leo Pahkina na tému Financovanie vzdelávania vo Fínsku nájdete tu.

Zhováral sa Michal Piško, publikované v denníku SME dňa 20. januára 2013 tu.

Leo Pahkin: Veci sa nedajú zmeniť za noc a chce to čas