Nové Školstvo

V programovom vyhlásení vlády sa minister školstva Eugen Jurzyca zaviazal zaviesť do škôl povinnú výučbu anglického jazyka /vládny návrh súvisiacej novely školského zákona nájdete tu/.

Ovládať cudzie jazyky je v súčasnosti jedným zo základných predpokladov úspechu, preto sa zavedenie povinnej angličtiny do škôl javí na prvý pohľad ako rozumná vec.

Za vstupenku do sveta prosperity sa dnes okrem stredoškolského či vysokoškolského diplomu považuje aj schopnosť prekonať povestné slovenské zápecníctvo, otvoriť sa svetu, dorozumieť sa v ňom a porozumieť mu, čo sa dá zvládnuť ľahšie s dobrou jazykovou výbavou ako bez nej. Angličtina je na tento účel ako stvorená. V porovnaní s inými jazykmi sa dá naučiť pomerne rýchlo a vďaka masovej rozšírenosti je široko uplatniteľným komunikačným nástrojom.

Snaha vydláždiť školopovinným deťom cestu k šťastnejšiemu životu znalosťou angličtiny je bezpochyby dobre mienená. Pochybnosti však vyvoláva ľahkosť, s akou sa do školského systému zavádza v podobe ďalšej povinnosti, ktorá žiakom odkrajuje z krehkého práva na slobodný výber vlastnej vzdelávacej cesty.

Znepokojujúce je i načasovanie a spôsob, akým ministerstvo školstva o jazykovú vybavenosť nasledujúcich generácií usiluje. Návrh, ktorým sa snaží urýchlene zaviesť nové povinnosti do zastaraného školského systému, svedčí skôr o politickej netrpezlivosti ako o premyslenej stratégii.

Nový minister školstva sa so vzdelávacím systémom ešte len oboznamuje a už avizuje zmeny, ktorých realizácia predpokladá bezchybné fungovanie všetkých jeho súčastí. Zjavne robí rozhodnutia bez toho, aby prenikol pod povrch systémových štruktúr. Bez dôkladného zmapovania čiernych dier, v ktorých mizne podstatná časť verejných financií v školstve a ktoré dokážu záhadne pohltiť i pozitívny potenciál väčšiny dobrých nápadov, je jednoducho nerozumné zavádzať do škôl inovácie masívneho rozsahu.

Štátny pedagogický ústav (ŠPÚ), Štátny inštitút odborného vzdelávania, metodicko-pedagogické centrá a ďalšie priamo riadené organizácie ministerstva školstva sa všeobecne považujú za skelet slovenského školského systému, avšak nosnosť tejto zastaranej, čoraz viac korodujúcej systémovej výstuže sa nezvykne nijako preverovať. Doteraz každý ponovembrový minister školstva akosi automaticky predpokladal, že „jeho“ priamo riadené organizácie sú spoľahlivým nástrojom na realizáciu akejkoľvek reformnej zmeny. Napriek tonám papierovo vykazovanej expertnej činnosti sa však priamo riadeným organizáciám rezortu školstva stále nedarí zvrátiť negatívny trend v kvalite školopovinného vzdelávania. Je teda najvyšší čas položiť si otázku prečo.

Nový minister školstva Jurzyca má potenciál na to, aby dokázal zdvihnúť zrak ponad múry rezortných inštitúcií a aby preskúmal svoj rezort objektívnym nezainteresovaným pohľadom. Mal by to však urobiť skôr ako poverí štátne inštitúcie novou úlohou, ktorú tieto s najväčšou pravdepodobnosťou opäť nezvládnu.

Dôveru k výstupom štátnych expertných skupín naštrbujú viaceré nezvládnuté projekty. V súvislosti s výučbou cudzích jazykov stačí spomenúť Koncepciu vyučovania cudzích jazykov v základných a stredných školách, ktorú vypracoval ŠPÚ a vláda ju schválila v septembri 2007. Návrhy na zvýšenie kvality, ktoré sa v koncepcii objavili, vyvolali vlnu ostrej kritiky nielen v radoch učiteľov, ale i vydavateľov cudzojazyčnej literatúry.

Odborníci vyslovili oprávnené obavy, že zámery „odstrániť vysokú variabilitu učebného plánu pre predmet cudzí jazyk“ a „vytvoriť jednotné národné učebnice“ spôsobia v školskom prostredí, využívajúcom možnosti slobodného výberu nielen jazyka, ale aj kvalitných cudzojazyčných učebníc, opačné efekty a úroveň výučby cudzích jazykov klesne. Protesty ľudí z praxe však nepomohli. V čase, keď sa učitelia a žiaci tešili aspoň v jednom predmete z pestrej ponuky kvalitných študijných materiálov, rozhodli sa im naši štátni experti prístup k voľne dostupnému inovačnému prameňu zahatať a vynájsť vlastnú teplú vodu. A vláda im k tomu dala zelenú.

Konkrétnu predstavu o realizácii nového modelu výučby cudzích jazykov ministerstvo školstva zatiaľ nezverejnilo. Zatiaľ teda nemožno s určitosťou povedať, ako bude vyzerať záväzná podoba výučby anglického jazyka, ani z akých učebníc sa deti budú učiť, ani kto pre ne vytvorí štandardizované podmienky prechodu na vyššie jazykové úrovne, či akým spôsobom bude rezort školstva úspešnosť celého procesu vyhodnocovať. Jasné nie je ani to, odkiaľ školy vezmú kvalitných učiteľov-jazykárov a z čoho ich zaplatia.

Minister Jurzyca však tieto otázky vôbec neotvára, preto je veľmi pravdepodobné, že realizáciu zámeru zaviesť povinnú angličtinu do škôl prenechá rezortným odborníkom a o inom, ako o doteraz zaužívanom scenári, ani neuvažuje. Opäť teda hrozí, že sa do nepripraveného školského prostredia vhodí nová, celoplošne záväzná povinnosť, ktorú školy nedokážu splniť.

Návrh nového ministra školstva zaviesť do škôl povinnú angličtinu je zatiaľ v podobe sľubu, Jurzyca zatiaľ žiaden koncepčný materiál na stôl nepoložil. Ku koncepcii svojho predchodcu, ide pritom o záväzný dokument schválený vládou, v súlade s ktorým sa ešte za Mikolaja masovo rozbehli projekty ďalšieho vzdelávania učiteľov, sa však nový minister tiež nevyjadril. Ak chce minister začať realizovať celkom iný koncept, mal by doterajší postup rezortu školstva najprv vyhodnotiť a uzavrieť. Nielen zo strategických dôvodov, ale najmä preto, že tak ako pri mnohých iných rezortných výstrelkoch, i v tomto prípade sa premrhalo príliš veľa peňazí, energie a času na to, aby bola celá záležitosť hodená do koša bez spätnej väzby.

Zámeru zaviesť do škôl povinnú angličtinu (ale nielen tomu), mal predchádzať finančný a výkonový audit priamo riadených organizácií, s cieľom odkryť príčiny doterajšej neschopnosti týchto inštitúcií vniesť do školského prostredia potrebnú kvalitu. Jeho výsledky mohli nového ministra školstva nasmerovať k hľadaniu efektívnejších riešení, než aké dokážu ponúknuť ŠPÚ a ďalšie rezortné inštitúcie.

Bolo by užitočné porozhliadnuť po modeli, v ktorom výučba jazykov funguje dobre. Takým je napríklad komerčná oblasť jazykových škôl. Ako je možné, že tam kvalitní lektori nechýbajú, ale v školách sú úzkym profilom? Samozrejme, odpoveď má rozmer najmä finančný. Školy nedokážu kvalitných učiteľov-jazykárov adekvátne zaplatiť. Nižšia výška hodinového zárobku učiteľa základnej školy v porovnaní so zárobkom lektora jazykovej školy však nie je jediným obmedzením, pre ktoré kvalitní jazykári utekajú zo škôl do súkromnej sféry.

Zväzujúce pravidlá, ktorými štát v školstve reguluje pracovné zmluvy učiteľov, ich kvalifikačné predpoklady, či rozsah ich úväzkov v rámci pevne stanovených platových tabuliek, sú ďalšie prekážky, ktoré sa niekomu, kto vie byť úspešný v oveľa slobodnejšej súkromnej sfére, nechce prekonávať. Bez snahy vyrovnať konkurenčné šance školského prostredia s komerčným prostredím však nemá nádej na úspech žiaden rezortný reformný koncept.

Jedným z možných riešení je nevyrábať narýchlo polovičných jazykárov z už hotových telocvikárov, ale otvoriť školské prostredie kvalitným jazykovým lektorom. Netlačiť školy do povinnosti zamestnať ich, ale umožniť im uzatvárať pracovné kontrakty aj s externistami. Na úhradu týchto služieb presmerovať financie, dnes tečúce do neefektívnych štátnych inštitúcií, priamo do škôl, aby bolo možné zaplatiť externých lektorov z riadnych (zvýšených) normatívov.

Nad kvalitou výučby by pritom nemusel dohliadať žiaden špeciálne vytvorený štátny orgán, lebo by bola daná medzinárodne uznávanými jazykovými certifikátmi, ktoré majú v priestore EÚ rozhodne väčšiu váhu ako školské vysvedčenie. Pochopiteľne, aby bolo možné podobné úvahy zrealizovať, je potrebné vykonať zásadné zmeny v štruktúre školského systému. Ak by sa tak stalo, možno by sa prišlo na to, že do škôl netreba zavádzať žiadne nové povinnosti, ale naopak dať im väčšiu voľnosť.

Angličtina do každého vrecka? /september 2010/