Nové Školstvo

V školskom roku 2009/2010 rezonuje téma waldorfskej školy viac ako po iné roky. Je to spôsobené okrem iného aj tým, že práve v tomto školskom roku má byť ministerstvu školstva predložené komplexné hodnotenie jej alternatívneho výchovno-vzdelávacieho programu, na základe ktorého ministerstvo rozhodne o ďalšom osude školy.

V búrlivých mediálnych diskusiách o kvalite tzv. waldorfskej pedagogiky (viac tu), vyšlo prednedávnom najavo, že ministerstvo školstva projekt jej experimentálneho overovania v praxi vyhodnocuje príliš povrchne (viac tu a tiež tu). Najmä rodičia detí, ktoré školu navštevujú, si preto s blížiacim sa koncom školského roka kladú čoraz častejšie otázku, nakoľko dôveryhodná bude záverečná správa? A nakoľko kompetentný bude konečný verdikt ministerstva školstva? Odpovede sú stále nejasné, pretože ministerstvo školstva neurobilo žiadne kroky na posilnenie dôveryhodnosti svojich hodnotiacich štruktúr a zaužívaných mechanizmov. Aj preto je potrebné o problémoch a nejasnostiach, ktoré sa s waldorfským experimentom spájajú, hovoriť čo najviac otvorene ešte predtým, ako ministerskí úradníci o budúcnosti školy definitívne rozhodnú.

S týmto zámerom bol napísaný článok Kauza Waldorf na Slovensku, uverejnený v časopise Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity Acta Facultatis Paedagogicae Universitatis Tyrnaviensis. Autori článku O. Kaščák, B. Pupala a Z. Humajová – Zimenová sa v ňom pokúsili zhrnúť hlavné charakteristiky pedagogiky Rudolfa Steinera, na ktorej základoch stoja všetky waldorfské školy, bratislavskú nevynímajúc. Načrtli hlavné problémy jej aplikácie vo vyučovacej praxi, ako i dôvody, prečo sa tieto problémy zvyknú vo väčšine waldorfských škôl pravidelne objavovať. V závere článku osvetľujú priebeh experimentálneho overovania waldorfskej pedagogiky na Slovensku a zaoberajú sa kvalitou priebežných hodnotiacich správ, ktoré garant projektu predkladal počas deviatich rokov experimentálneho overovania ministerstvu školstva. Zo spomínaného článku nižšie uverejňujeme skrátenú úvodnú časť, ktorá je pokusom o sumarizáciu verejného diskurzu o alternatívnom vzdelávaní na Slovensku. V zrkadle mediálnych výstupov zachytáva vývoj širokej spoločenskej diskusie na tému waldorfskej školy, ktorá z dôvodu absentujúcej odbornej argumentácie v rozhodujúcej miere formovala a dodnes formuje názory rodičovskej verejnosti na túto rozporuplnú vzdelávaciu alternatívu.

Waldorfská škola v Bratislave bola zaradená do siete škôl ako súkromná škola v júli v roku 2001. Verejnosť bola od počiatku o waldorfskej pedagogike a o iniciatíve rozvíjať ju v slovenskom vzdelávacom systéme informovaná jednostranne. Spočiatku išlo prevažne o články, propagujúce novovznikajúcu waldorfskú školu, čo bolo vzhľadom na absenciu akademického diskurzu a na skutočnosť, že škola v prvých rokoch svojej existencie bojovala o záujem rodičov, pochopiteľné. Propagačné články boli uverejňované najmä v médiách, ktoré mohli osloviť širokú skupinu potenciálnych záujemcov o alternatívne vzdelávanie. Tomuto zámeru bolo plne prispôsobené i obsahové a štylistické ladenie článkov, ktoré čitateľovi romantizovali alternatívny spôsob vzdelávania na waldorfskej škole. Učiteľ Martin Kaščák v článku pre časopis Dieťa (2001) napr. školu vykresľuje ako svet, ktorý „doširoka otvára svoju vľúdnu, ľudsky preteplenú náruč všetkým prváčikom, donedávna ešte bezstarostným samopašníkom“, kde sa „v maximálnej miere využívajú prírodné materiály vyvolávajúce pocit jemnosti a tepla, prijemné na dotyk“, kde sú „ostré rohy a pravé uhly upravené tak, aby boli čo najpríjemnejšie pre vnútorné vnímanie – pre dušu dieťaťa“ a kde „pred triedou stojí učiteľ a osobne víta každého žiačika podaním ruky, čím vysiela prváčikovi signál o jeho dôležitosti, o úcte k jeho individualite a zároveň mu tak dodáva pocit bezpečia a pokoja v novom prostredí“. Podobnými článkami sa vo verejnosti postupne prehlboval dojem, že waldorfská pedagogika je významným nositeľom pozitívnych zmien v zanedbanom postkomunistickom školstve. V médiách v tom čase s týmto názorom nikto nepolemizoval. Naopak, keď waldorfskú školu krátko po jej otvorení navštívil prezident SR Rudolf Schuster (2001), bol ešte aj zo strany najvyššej štátnej autority vyslaný signál o jej jednoznačne pozitívnom pôsobení: „Škola poskytuje kvalitné vzdelanie, je organizovaná ako slobodná inštitúcia, nezávislá na spoločenskom usporiadaní v krajine. Deti sa učia bez stresu, neuróz a strachu a môžu rozvíjať svoje vlohy a tvorivý duchovný potenciál“. Prezident Rudolf Schuster ocenil založenie takejto školy na Slovensku a vyjadril vieru, že postupne pribudnú aj ďalšie.

Toto hodnotenie, bezpochyby predčasné, keďže išlo o hodnotenie školy fungujúcej iba tri mesiace, a zároveň i povrchné, keďže sa neopieralo o výsledky odborného výskumu, ale iba o príjemný pocit z krátkej návštevy, možno v začiatkoch fungovania waldorfskej školy považovať za typický pohľad slovenskej verejnosti na alternatívne vzdelávanie. Keďže sa v tom čase v médiách sýtila verejná diskusia o potrebe reformy školstva práve idealizáciou vzdelávacích praktík vo vnútri alternatívnych škôl, ktoré sa dávali do ostrého protikladu s praktikami „tradičnej školy“, podpora alternatívnych vzdelávacích programov (bez rozdielu) sa stala neoddeliteľnou súčasťou názorov, presadzujúcich potrebné kvalitatívne zmeny na základných a stredných školách. Nepochybne k tomu prispel i koncepčný dokument Ministerstva školstva SR Milénium (2001), ktorý dal potrebný formálny tvar novej reformnej vízií, smerujúcej k „humanizácii“ škôl, k individualizácii vzdelávania a k zvýšeniu záujmu o tvorivý potenciál žiakov. Verejné vyjadrenie podpory zmenám, navrhovaným v Miléniu, bolo zrazu vstupenkou do salónnych debát o reforme školstva, ktoré zďaleka neviedli iba pedagogickí odborníci, ale najmä angažovaná verejnosť. Pravdepodobne aj z týchto dôvodov bolo pre propagátorov waldorfskej školy možné (a z ich pohľadu i výhodné) formulovať pre laickú verejnosť pozitíva waldorfskej pedagogiky naivnou rétorikou, ktorá až primitívne zjednodušovala porovnanie tejto školy so školou „tradičnou“. Voči takejto idealizácii vzdelávacieho prostredia mohol neznalý rodič, ktorému záležalo najmä na tom, aby sa jeho dieťa v škole dobre cítilo, len ťažko namietať.

Isté osamelé kritické hlasy však predsa len zazneli. V druhom roku existencie školy sa objavili v časopise Rozmer články E. Orbanovej (2002), v ktorých sa snaží odkryť okultné pozadie waldorfskej pedagogiky a zároveň naznačuje, ako je možné, že ani odborníci, ani rodičia nevidia nebezpečenstvo, skrývajúce sa pod pekným náterom „alternatívnych“ prístupov, sľubujúcich harmonickú školskú atmosféru a šťastné detstvo. Orbanová podčiarkuje skutočnosť, že vzdelávacie prostredie sa vyznačuje variabilitou a neprehľadnosťou a pre rodičov je obtiažne posúdiť tie ktoré vzdelávacie aktivity a vybrať to najlepšie pre ich dieťa: „waldorfské školy síce ponúkajú dni otvorených dverí, ale podivný vieroučný systém antropozofie ostáva neviditeľný pre toho, kto nevie, kam sa má pozrieť. Výchovná atmosféra škôl a idealizmus učiteľov je tou najlepšou páskou na zrak rodičov, ktorí vďaka nej prehliadnu to najpodstatnejšie – manipuláciu s duchovnou orientáciou svojich detí“. Zároveň upozorňuje na to, že vo waldorfskom školstve môžeme sledovať vzájomné prepojenie antropozofickej teórie a výchovno-vzdelávacieho systému. Orbanová sa v článku vyhýba hodnoteniu waldorfskej pedagogiky z pohľadu efektivity vzdelávacieho procesu, snaží sa odkryť najmä jej skryté pozadie a praktiky, ktoré sa vo waldorfských školách bežne využívajú na zahmlenie duchovnej podstaty pôsobenia na deti. Slovenského čitateľa zároveň po prvý raz oboznamuje s negatívnou medzinárodnou skúsenosťou.

V ďalších článkoch sa pre Rozmer na tému waldorfskej školy kriticky vyjadrili lekár J. Heřt (2004) a J. Šafin (2008), časopis priniesol i rozhovory s nespokojnými rodičmi (2007, 2008), ktorí sa na základe osobnej skúsenosti rozhodli vziať svoje deti z waldorfskej školy a preložiť ich na iné školy. Dosah tejto kritiky na verejnú mienku bol však minimálny, keďže časopis Rozmer je svojím zameraním zacielený na špecifickú a pomerne úzku skupinu čitateľov.

Kritika, ktorá rozčerila pokojnú hladinu pozitívneho naladenia verejnej mienky voči waldorfskej škole sa objavila až v článkoch F. Šebeja (2006), E. Čobejovej a M. Hanusa (2006), uverejnených v časopise Týždeň. Autori sa pokúsili pre širokú verejnosť zrozumiteľne odkryť ezoterické pozadie waldorfskej pedagogiky a príčiny jej úspechu a poukázať na tie súvislosti v učení Rudolfa Steinera, ktoré nie sú v súlade s empirickou vedou a tým pádom ani so štandardnými vzdelávacími obsahmi a pedagogickými postupmi na bežných základných školách. F. Šebej vysvetľuje, ako je možné, že sa waldorfským školám darí utajiť svoju ezoterickú agendu: „Mnohí predstavitelia waldorfských škôl dnes spojenie so Steinerovým učením popierajú s tým, že ide iba o historické korene. Iní tvrdia, že sa antropozofia na škole priamo nevyučuje. Tí prví klamú, tí druhí hovoria pravdu, lebo natoľko zložitý a abstraktný systém bludov, akým je antropozofia, je ťažké učiť deti na prvom stupni. Zamlčujú však, že všetko, čo v škole s deťmi robia, je aplikáciou Steinerovej antropozofie v pedagogickej praxi.“ Zároveň upozornil na nebezpečné dôsledky výučby školopovinných detí, postavenej na antropozofických základoch, keďže „škola zanedbáva zásadné veci, akými sú hľadanie kauzality vo vzťahoch, kritické myslenie, sklon klásť otázky a výchova k vedeckému mysleniu s racionálnym testovaním hypotéz. Deti sa zo školy vrátia nevybavené pre praktický život, ale s hlavičkami plnými pseudonáboženských mytológií a rituálov“.

Na túto kritiku, uverejnenú v mienkotvornom médiu, búrlivo zareagovala obec zástancov waldorfskej školy. Súkromná základná škola waldorfská sa od uvedených článkov v plnej miere dištancovala, nakoľko podľa jej predstaviteľov nezodpovedali reálnemu pohľadu na školu a pedagogiku, ktorú uskutočňuje. Obhajovali sa najmä poukazovaním na skutočnosť, že ide o nepochopenie podstaty ich snaženia a o typickú, i vo svete sa často opakujúcu situáciu, kedy sú práve waldorfské školy obeťou iracionálnych útokov zo strany nespokojných rodičov a médií. V texte oficiálneho stanoviska k článkom, uverejneným v Týždni, Asociácia waldorfských škôl okrem iného uvádza: „Waldorfská pedagogika má vo v svete mnohých odporcov. Existujú dva druhy skupín, ktoré chcú tematiku waldorfských škôl skresliť ako kontraverznú: na jednej strane do krajnosti idúci scientisti (skeptici) a na druhej ortodoxné klerikálne spolky.“

Kritika problematickej waldorfskej pedagogiky sa následne objavila i v elektronických médiách, z ktorých najväčší priestor jej poskytla televízia Markíza. Názorový stret odporcov steinerovej pedagogiky s waldorfskými učiteľmi v tomto médiu prerástol do otvoreného konfliktu a súdneho sporu, výsledkom ktorého bolo potvrdenie povinnosti médií informovať verejnosť nestranne a objektívne. V ďalších rokoch preto pokračovala mediálna prestrelka medzi oboma tábormi v o niečo miernejšej intenzite. Niekoľko krátkych článkov o danej téme priniesli denníky Sme, Pravda a Hospodárske noviny, pričom sa všetky snažili poskytnúť vyvážený priestor na vyjadrenie obom záujmovým skupinám.

V roku 2008 sa hlavná pozornosť denníkov, týždenníkov a elektronických médií obrátila na celkom iné súvislosti alternatívneho vzdelávania. Otvoril sa problém tzv. rodovej školy a jej závislosti na kulte Anastázie. Garant experimentálneho overovania rodovej školy bol totožný s garantom experimentálneho overovania waldorfskej školy, čo bolo pre médiá prekvapujúce zistenie. Ďalším prekvapením bolo, že M. Zelina rodovú školu v médiách až do poslednej chvíle jej existencie obhajoval: „Som garantom niekoľkých alternatívnych škôl na Slovensku, ale nezistil som ani pri jednej z nich, že by pracovali na báze sekty. Bol som sa pozrieť aj do školy profesora Ščetina v Rusku a nezistil som, že by to bola sektárska škola“ (vyjadrenie pre magazín SME Ženy, Sobotová, 2008). Zelina sa pokúsil celý problém bagatelizovať a kauzu vtesnať do známeho vzorca „moderní inovátori versus konzervatívne naladení spiatočníci“. Súčasne sa vyjadril, že sa nečuduje, že k alternatívnemu školstvu pristupuje verejnosť s určitými predsudkami. Alternatívne školstvo je podľa neho nóvum, a „najmä tradične zameraní rodičia spochybňujú možnosti škôl tohto druhu, pretože nie sú pripravení a zvyknutí prijať iné modely“. Napriek tejto jeho snahe však bol práve vďaka médiám a ich kritickému tlaku experiment rodovej školy prehodnotený a napokon pozastavený. Vyjadrenia garanta, ktorý bol pre širokú verejnosť uznávanou autoritou, zodpovednou nielen za chod viacerých alternatívnych škôl, ale i za realizáciu reformného pohybu na štandardných školách, však opätovne zľahčili nespokojnosť tej skupiny rodičov a laickej verejnosti, ktorá začala klásť nepríjemné otázky, odhaľujúce pochybné praktiky experimentálneho overovania alternatívnych vzdelávacích modelov.

V roku 2009 sa mediálne spory medzi zástancami a kritikmi waldorfských škôl vyostrili vzhľadom na skutočnosť, že v školskom roku 2009/2010 oficiálne končí experimentálne overovanie waldorfskej školy v Bratislave a rozhoduje sa o jej ďalšom osude. Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika v závere roka na základe vlastných zistení zverejnil kritiku postupov Ministerstva školstva SR v procese experimentálneho overovania a upozornil na to, že rezort školstva nedostatočne sleduje a vyhodnocuje projekty, ktoré bolo povolené realizovať v špeciálnom režime. Táto kritika sa pochopiteľne vzťahovala i na problém overovania waldorfskej školy. Overovanie tohto experimentu prebehlo síce v súlade s legislatívou, avšak príliš povrchne. Do ďalšieho obdobia sa tak natíska nielen otázka či a ako možno projekt waldorfskej školy ukončiť, resp. za akých podmienok v ňom pokračovať, ale aj požiadavka formálne upraviť proces experimentálneho overovania, aby bola realizácia akýchkoľvek inovácií v školskom prostredí oveľa transparentnejšia.

Celý článok bol publikovaný v Zborníku Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity a nájdete ho vo formáte PDF tu.

Kauza Waldorf na Slovensku /marec 2010/