Druhý rok reformy klope na dvere /august 2009/

[ 31.8.2009, Martin Kríž, Vláda a reforma]

Prázdniny sa končia, reforma vstupuje do druhého roku. Aké sú novinky? Učitelia netrpezlivo čakajú kamióny, ktoré do škôl hneď druhého septembra rozvezú všetky chýbajúce učebnice. Zákon o pedagogických zamestnancoch konečne oddelí zrno od pliev. A októbrová výzva ESF bude opäť motivovať pripravených. Naozaj? Nasledujúce riadky píšem ako osobnú výpoveď, správu o priebehu reformy očami učiteľa z malého gymnázia v malom mestečku na Spiši.

Pán minister sľúbil, že druhý rok reformy už nebude rokom učiteľskej improvizácie bez učebníc. Nie je to tak. Na prahu nového školského roka do nášho školského skladu učebníc pribudli iba učebnice literatúry pre prvý ročník stredných škôl. K tomu treba prirátať prvý diel geografie a biológiu, ktoré prišli už na jar – a to je všetko. Pre druhý ročník nič, pre osemročné gymnáziá nič. Viem to celkom presne, lebo som správcom skladu učebníc. Dovolím si prognózu: terajší druháci a šiestaci nové učebnice neuvidia do konca svojho vzdelávacieho cyklu. Terajší prváci a piataci, teda žiaci „prvej reformnej vlny“, budú nové učebnice dostávať priebežne behom štyroch (na druhom stupni piatich) rokov. Aj to je cena za narýchlo „odfajknutú“ reformu vzdelávania v programovom vyhlásení tejto vlády.

Na poradách pred začiatkom školského roka riaditelia oboznamovali učiteľov s obsahom nového zákona o pedagogických zamestnancoch. Hlavná zmena mala byť v tom, že výška platu sa už nebude odvíjať od veku, ale od kvality učiteľa. Meradlom kvality sa má stať ochota pracovať na sebe a dosahovať v tejto práci aj výsledky v podobe certifikátov, diplomov, osvedčení a publikačnej činnosti. Ako som tak na porade počúval citácie zo zákona, v skutočnosti ide o niečo iné. Metodicko-pedagogické centrá a iné priamo riadené organizácie ministerstva majú týmto zákonom zabezpečenú existenciu aj na ďalšie roky. Bez ohľadu na kvalitu ich produktov a bez konkurencie. Do kariérneho rastu sa totiž započítavajú len vzdelávacie podujatia organizované štátnymi poskytovateľmi alebo vysokými školami. Cez leto som strávil tri týždne na zahraničnej stáži, dva týždne na vzdelávacom podujatí organizovanom slovenskou neziskovou organizáciou a pripravoval som sa na skúšky ECDL, ktoré chcem absolvovať na jeseň. Podľa dikcie zákona sa zdá, že nič z toho sa mi neuzná. Hm... Ktovie? Vraj si to mám napísať a oni to ešte „hore“ posúdia. Podobne som pochodil aj s publikačnou činnosťou. V rokoch 2004-2006 som ju mal pomerne bohatú. Smola. Podľa zákona sa síce má skúmať publikačná činnosť za posledných sedem rokov, ale nie hneď – teraz sa skúmajú len roky 2007-2009. Hm... Zarátajú sa mi teda len dve publikácie. Asi by som si mal vstúpiť do svedomia a začať sa konečne snažiť. Ale niečo sa predsa len črtá – ak budem pekne poslúchať, v roku 2012 vraj dostanem za odmenu kúpele. Uvidíme.

Pripravujeme druhé ročníky školských vzdelávacích programov. Opäť, tak ako vlani, budú v prevažnej miere opísané zo štátnych. Lebo sa to dá. Lebo ani vzorové školské programy sa nelíšia od tých štátnych. Lebo zamestnanci centrálnych inštitúcií nerozumejú významu dvojúrovňovej tvorby vzdelávacích programov a nerozlišujú medzi záväzným štátnym programom a metodickou pomocou na ich dopracovanie.

Učebnice, kariérny rast, vzdelávacie programy. Tri témy, ktoré sa diskutujú v zborovni na začiatku roka. Čo majú spoločné? To, že štát chce všetko pevne držať v rukách – a pritom sa mu veci z rúk vymykajú. Nechce otvoriť slobodný trh s učebnicami – a tie jediné, ktoré schváli, nevie včas dodať do škôl. Nechce pripustiť konkurenciu v ďalšom vzdelávaní učiteľov – a preto podmieňuje kariérny rast nie kvalitou získaného vzdelania, ale osobou poskytovateľa. Toto ministerstvo sa bojí slobody. Preto všetko, čo by chcelo učiteľom poradiť, im radšej prikáže. A k tomu všetkému treba znovu pripísať to, o čom hovoríme od spustenia reformy, v zborovniach ľudovo nazývanej „Mikolajovo pseudo“: totiž že stratégia spúšťania reformy má vážne trhliny. Namiesto kvalitnej prípravy vzdelávacích programov sa narýchlo dorába ročník po ročníku. A tak učiteľ, aj keby sa chcel zamyslieť nad tvorivým stvárnením učebných osnov, radšej cúvne. Pretože nevie, ako bude pokračovať ďalší ročník.

A tento originálny, v civilizovanom svete doteraz nepozorovaný model reformy sa ani len experimentálne neoveruje na vybranej vzorke pripravených škôl. Experimentuje sa hneď na celej populácii. Veď nie je dôvod niečo pilotne overovať – štát sa predsa mýliť nemôže.

Autor je stredoškolský učiteľ a spolupracovník Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.