Čo je hlavnou úlohou školy? [ 4.6.2009, Martin Mojžiš, Nielen o škole]

Prednedávnom som na požiadanie svojho kamaráta Vlada Burjana napísal krátky text, v ktorom som sa snažil sformulovať jeden zo svojich extrémnejších názorov na školstvo. Štart novej web-stránky .týždňa je možno vhodnou príležitosťou na zverejnenie tohto názoru. Takže tu je:

Vety o tom, že hlavnou úlohou školy je pripraviť deti na život v takej alebo onakej spoločnosti, vyzbrojiť ich vedomosťami či kompetenciami a vychovať z nich harmonicky rozvinuté osobnosti, som vždy považoval za v podstate prázdne cvičenia v „květomluvě“. Aj prázdne vety však majú svoj obsah. V lepšom prípade je tento obsah úplne banálny, v horšom prípade je celkom mylný. A mnohé slávnostné vety o úlohe školy sa mi zdajú byť prázdne a súčasne až tragikomicky pomýlené.

Najväčší omyl týchto viet spočíva podľa mňa v ich zameraní na budúcnosť. Škola vraj pripravuje deti na život. Nuž ale ona to robí jednu až dve desiatky rokov (od škôlky po ukončenie vysokej školy je to naozaj 20 rokov) a to už ja by som smelo nazval životom samotným, a nie len prípravou naň. Ak chceme pochopiť, čo je hlavnou úlohou školy, bude asi lepšie zamerať sa na prítomnosť a spýtať sa, akú úlohu škola plní tu a teraz.

Odpoveď na túto otázku je podľa mňa jednoduchá: dnešná škola plní v prvom rade veľmi dôležitú a užitočnú úlohu profylaktického väzenia. Jej úlohou je najmä prevencia – má chrániť deti pred trávením času v pouličných bandách, pred nudnou prázdnotou a z nej vyplývajúcimi nástrahami od drobnej kriminality až po menej drobnú kriminalitu, pred príliš skorými tehotenstvami a mnohými ďalšími nedobrými vecami.

Pre väčšinu pracujúcich rodičov vykonáva škola veľmi významnú úlohu dozoru nad ich deťmi v čase, keď oni musia byť v práci. Ak niekto pochybuje o tom, že práve táto dozorná úloha je pre drvivú väčšinu rodičov najdôležitejšia, nech si skúsi predstaviť, že by sa školy v priebehu školského roku na pár týždňov zatvorili. Koľko rodičov by sa zaoberalo tým, čo všetko sa deti za ten čas nestihnú naučiť? A koľko rodičov by sa zaoberalo tým, kam preboha tie svoje decká na ten čas dajú?

Tým samozrejme nechcem povedať, že deti sa v škole nemajú učiť. Po prvé by bolo donebavolajúcim hriechom nevyužiť to, že deti v škole máme, na nejakú zmysluplnú činnosť (a máločo je zmysluplnejšie a užitočnejšie ako dobré učenie). Navyše, rozumné naplnenie času stráveného v škole pomáha udržať disciplínu, ktorá je tam úplne kľúčová.

A už vôbec nechcem redukovať úlohu učiteľa na úlohu väzenského dozorcu. Dobrý učiteľ je podľa mňa jedno z najúctyhodnejších povolaní na svete. Porovnanie školy s väzením však nie je len bonmotom. Ak uznáme, že školy naozaj plnia predovšetkým úlohu profylaktického väzenia, pomôže nám to rýchlo a ľahko sa orientovať v niektorých otázkach, v ktorých sa inak môže človek pomerne ľahko zamotať.

Vezmime si napríklad rôzne úvahy o reforme školstva. Podľa niektorých reformátorov by sa malo v škole uvoľniť úplne všetko – od množstva preberanej látky až po vzťahy medzi žiakmi a učiteľmi. Predstava školy, v ktorej sa deti učia len to, čo chcú a všetci sú navzájom kamaráti vyzerá na prvý pohľad lákavo. Lenže v takejto škole sa môže veľmi ľahko stať, že disciplína v nej sa uvoľní natoľko, že škola prestane plniť svoju vyššie spomínanú základnú úlohu. Prijatie myšlienky o škole ako preventívnom väzení nám umožní rýchlo rozpoznať nebezpečenstvo, ktoré hrozí z príliš veľkorysých projektov liberalizácie školstva.

Na druhej strane nám prijatie tejto myšlienky umožní zreteľne vidieť a pomenovať aj najmarkantnejšie nedostatky školstva súčasného. Ak je napríklad systém skúšania, písomiek známkovania a nezvládnuteľného kvanta učiva jedným z účinných prostriedkov udržiavania disciplíny, nemali by sme zabúdať na to, že deti v našom väzení sa v skutočnosti ešte ničím neprevinili, takže nemáme nijaké právo ich trestať. Stupídne učebné osnovy a bacharský prístup niektorých učiteľov je hrubým ignorovaním základného faktu, že má ísť o väzenie profylaktické.

Ak sa stotožníme s myšlienkou, že jedny z najnebezpečnejších vecí, pred ktorými má škola deti chrániť, sú nuda a prázdnota, potom by sme mali okamžite začať volať po rozumnej reforme, ktorá pomôže vyhnať nudu a prázdnotu zo školských osnov a vyučovacích hodín. A ak náhodou niekto pochybuje o tom, že nuda a prázdnota sú dominantnými komoditami nášho školstva, nech sa spýta svojich detí alebo vnukov.

Uznanie profylaktickej a preventívnej funkcie školy ako funkcie prvoradej nám umožní rýchlu orientáciu aj v mnohých ďalších otázkach. Napríklad má byť umožnené rodičom, aby svoje deti neposielali do školy, ale učili ich doma sami? Áno, má. Majú učitelia právo bez explicitného súhlasu rodičov dávať deťom povinné domáce úlohy a obmedzovať tak čas, kedy sa rodičia a deti môžu spolu hrať? Nie, nemajú. Má mať škola právo vylúčiť žiaka, ktorý buď sám alebo v súčinnosti so svojimi rodičmi ohrozuje disciplínu v škole? Áno, má.

A tak ďalej. Rozumné východiská majú dobrú šancu viesť k rozumným záverom.

Článok bol uverejnený na webdenníku týždenníka .týždeň dňa 1. júna 2009.