Nové Školstvo

Označenie Slovenska ako reformného tigra je už pomaly okrídlenou frázou. Keď sa však zvrtne reč na školstvo, z tigra sa stáva krívajúca mačka. Po 15 rokoch kozmetických úprav bude parlament čoskoro rokovať o zákone, ktorý by aj zo školstva mohol vyhnať ducha socializmu.

Niežeby sa za minulé roky nič nespravilo. Zmenilo sa financovanie, ktoré núti školy súťažiť o žiakov, riadenie škôl sa vďaka decentralizácii prenieslo z krajských úradov na VÚC a obce. Rozhodovanie o učebných osnovách, teda obsahu toho, čo aj ako sa majú deti učiť, je však i po 15 rokoch v rukách štátu. Pritom v susednom Maďarsku školy získavali vzdelávaciu slobodu už v dobe doznievajúceho komunizmu. Podstatne ďalej, i keď s problémami, sú aj Česi. Prečo sa na Slovensku dlhé roky nič nedialo? Prečo nemali školy záujem o viac autonómie?

Predovšetkým, na zmenu chýbal tlak. Rodičom síce nie je jedno, na akú školu ich dieťa chodí, ale prevažuje zafixovaný názor, že s bezplatným verejným školstvom to nie je také zlé. Experimenty sa preto berú ako zbytočný rozmar: a to aj zo strany mnohých riaditeľov a nezaplatených učiteľov. Pedagógovia často nie sú pripravení na to, že okrem normálnej výučby by mali vytvárať aj čosi ako samostatné školské vzdelávacie programy. Samozrejme, nájdu sa školy a učitelia, ktorí sa s nasadením usilujú o viac, než iba reprodukovať centrom určené osnovy a učebnice.

Zákon, ktorý v týchto dňoch predložil exminister školstva Martin Fronc, by mal z výnimiek urobiť normu. Sám Fronc by pritom nemal mať v tejto veci najlepšie svedomie: ešte pred rokom predložil obdobný zákon, ktorý školám veľa voľnosti nepridával, iba recykloval staré centralistické predstavy. Minister vtedy priam trestuhodne premrhal okamih, keď by reformný zákon mohol prejsť s ďaleko väčšou pravdepodobnosťou než dnes. Minulý rok po májovom škandále s maturitami však nastal zlom. Fronc prekvapoval prvými reformnými heslami. Spojil sa s reformnou skupinou ľudí, ktorá už roky diskutovala o systémových zmenách. Výsledkom ich spoločného úsilia je práve predkladaný zákon, ktorý sa chystá roztrhať školský expert Smeru Dušan Čaplovič s odôvodnením, že zákon s Froncom predkladá aj Tatárova OKS. Ponúka Smer aspoň alternatívu? Na jeho webovej stránke visí Čaplovičov návrh školského zákona, ktorý takisto ako Froncova reformná predloha predpokladá dvojúrovňový model vzdelávania. Ide o v Európe všeobecne akceptovaný model, podľa ktorého by štát neurčoval školám podrobné učebné osnovy, ale iba rámcové programy. V súlade s nimi by si školy tvorili vlastné školské programy. Čaplovičov návrh však okrem vágnych hesiel nehovorí to najpodstatnejšie: kto bude tvoriť rámcové programy. Nie je totiž jedno, či budú vznikať v kanceláriách úradníkov podliehajúcich ministrovi a jeho politickej orientácii. Minister s centralistickými sklonmi by tak nemusel nechať školám nijaký priestor. Froncov zákon je dobrý práve preto, že tieto riziká minimalizuje. Spolutvorcovia tohto zákona Zuzana Humajová a Branislav Pupala pre .týždeň zdôraznili, že veľmi záležalo na mechanizme, ako sa budú tieto rámcové programy tvoriť. Ako tvrdí Humajová: „Zárukou toho, že neskĺznu k starému centralizmu, je to, že sa na ich tvorbe nebudú podieľať iba úradníci z ministerstva a Štátneho pedagogického ústavu, ale aj nezávislí odborníci. Schváliť to bude musieť Kurikulárna rada, ktorá nebude podriadená ministrovi, ale bola by poradným orgánom vlády.“

Čo by to znamenalo v praxi? Dnes sa musia napríklad prváci na základnej škole učiť z jedného z dvoch schválených šlabikárov, ktoré sú založené na takzvanej hláskovej metóde. Hoci o jej vhodnosti v prípade slabších žiakov panujú pochybnosti, všetky školy štandardne vyučujú podľa tejto metódy. Podľa predstavy reformátorov by to malo byť inak: štátny rámcový program by určil, že na konci prvej triedy musí žiak zvládnuť kompetenciu čítania. Bolo by však na škole, akou metódou by vyučovala. Iný príklad: dnes centrum predpisuje, aké predmety s akou týždennou dotáciou sa musia učiť. Rámcový program by však hovoril iba o vzdelávacích oblastiach (napríklad prírodnovedná či spoločenská oblasť), školy by si samy mohli vybrať, či budú učiť v klasických predmetoch, alebo by ich spájali do nových celkov. Nový zákon pamätá aj na problém učebníc, ktoré sú pre charakter vyučovania kľúčové. Tie musia mať v súčasnosti schvaľovaciu doložku ministerstva, čo v praxi vedie k ich uniformite. Ako hovorí Pupala, „aj keby sme dnes pre jeden ročník mali päť učebníc fyziky, budú si veľmi podobné“. Po novom by sa mal otvoriť trh s učebnicami, kde by ich používanie neurčovala pečiatka ministerstva, ale záujem škôl.

Zákon nebude čarovným prútikom, ktorý by hneď priniesol slobodu a s ňou spojenú konkurenciu a rast kvality. Po prípadnom schválení v parlamente by závisel od vnútorného školského prostredia. Od ľudí v Štátnom pedagogickom ústave, ktorý nemá najlepšiu povesť. Ale aj od riaditeľov škôl a učiteľov tvoriacich školské programy, a nemenej od postojov rodičov. Pupala priznáva, že „pedagogická verejnosť je pripravená zle. Zatiaľ sa reforme nebráni, začne sa až po tom, keď zistí, aké nároky bude pre ňu znamenať.“ Humajová dopĺňa: „Sme si všetkých praktických problémov vedomí. Našou odbornou ambíciou bolo konečne pomenovať stav vecí, rozprúdiť verejnú debatu a dať veci do pohybu. Nedá sa večne čakať, že zmena príde sama od seba. Tento zákon umožňuje veľký posun vpred, či nastane, bude závisieť od konkrétnych ľudí v školstve na všetkých úrovniach“.

Napokon, zákon ráta so slovenskou realitou. Ak by dnes prešiel, školy by boli povinné vytvárať samostatné školské programy až od roku 2011. Martin Kríž z občianskeho združenia Reforma školstva, tento postup oceňuje: „Je dobré, že nový návrh zákona počíta pri zavádzaní zmien s prechodnými obdobiami. Je dobré, aby školy vedeli, čo ich čaká – ale treba im dať čas, dokedy sa musia pripraviť.“ Najmä by však vznikol potrebný tlak: na samotné školy, najmä také, ktoré zaspali v starých časoch, ale aj pedagogické fakulty, ktoré budúcich učiteľov na tvorivú prácu nepripravujú, skôr iba chrlia. Kríž dodáva: „Tlak rodičov asi môžeme vylúčiť – ten na Slovensku v podstate neexistuje. Žiaľ. Tlak riaditeľa na učiteľov by asi tiež nestačil, i keď je potrebné, aby riaditeľ bol vnútorne „nastavený“ na reformu. Na väčšine škôl je motorom zmien riaditeľ alebo zástupca – ale do experimentu idú len tí, ktorí vedia že sa môžu spoľahnúť na svoj pedagogický tím.“ Ak parlament nový školský zákon schváli, skončí sa 15 premrhaných rokov, počas ktorých sa väčšina pozitív v školstve udiala nie vďaka, ale napriek systému. Začala by sa nová éra: školy by sa nemohli vyhovárať iba na zlý štát, pretože zodpovednosť by ležala aj na nich. Ak poslanci zákon neschvália a vyhovoria sa ako Čaplovič na osoby predkladateľov, premrhajú perspektívu lepších a slobodnejších škôl na ďalšie mnohé roky. Presne takto to dnes stojí.

Čas na školskú revolúciu