Výsledky PISA 2006 – problém zo slepej uličky /december 2007/

[ 28.12.2007, Branislav Pupala, Vláda a reforma]

Podpriemerné výkony našich žiakov v medzinárodnej štúdii PISA 2006 nie sú nijako prekvapujúce. Zodpovedajú celkovému nastaveniu nášho školského vzdelávania i novým ideológiám, ktoré do neho posledné roky prenikajú a prenikať stále chcú.

Povedzme si najprv otvorene, čo testovanie PISA vlastne sleduje. Hoci mnohí vidia veci tak, že schopnosti žiakov, ktoré PISA vyhodnocuje, sú modernými požiadavkami na moderné vzdelanie pre súčasnosť a budúcnosť, možno ich vnímať omnoho univerzálnejšie. PISA sa totiž jednoznačne orientuje na hodnoty dobrého klasického akademického vzdelania. Veď čím iným je rozvinutá schopnosť čítať a pracovať s textom a literatúrou, rozumieť povahe a obsahu vedeckého myslenia a byť matematicky gramotný? Presne tým, čo nájdeme povedzme aj v starom dobrom neprekrútenom herbartovskom koncepte vzdelania, vo všetkých tradičných predstavách o dobrom vzdelaní, i v súčasných konceptoch vzdelania založených na jasnej predstave o kultúrnej gramotnosti.

V čom je potom problém? V tom, že sa už dlho nachádzame v slepej uličke. Do nej sme sa dostali tak, že sme hodnoty základov normálneho akademického vzdelania dávno zahodili za hlavu a úplne sme na ne zabudli, a spolu s tým sme základný problém školy nahradili zástupnými problémami a riešeniami. Nič nám nepomohla humanizačná terapia, obzeranie sa po všetkých možných alternatívach, obsahovo vyprázdnená tvorivosť, vtláčanie nových a ďalších „výchov“ do školských osnov. Len nás okradli o čas a schopnosť vnímať podstatu vzdelania. Tie tri oblasti gramotnosti, ktoré PISA sleduje, sú jeho typickou súčasťou. My sa však nevieme či nechceme zaoberať tým, čo vlastne reprezentujú. Nuž veľmi stručne a jasne povedané: čítanie je v PISE naozaj o čítaní, prírodovedné vzdelávanie je otvorene a priamo o prírodovednom (vedeckom) poznaní v jeho základných vrstvách a matematická gramotnosť je o matematickej verzii sveta a o jeho funkciách. A všetko toto dohromady je o základných nástrojoch našej kultúry, ktoré práve ako nástroje v našom vzdelávaní prosto chýbajú.

Bez toho, aby sme jasne nepristúpili k rozumnej artikulácii kultúrnej podstaty základných prvkov základného vzdelania, sa nepohneme ani o krok ďalej. Súčasná snaha o redukciu osnov, ktorá má automaticky vytvoriť priestor akejsi univerzálnej tvorivosti, vôbec nie je riešením. Pretože v pozadí chýba povedomie o tom, že architektúra základného vzdelania vyrastá z jasnej predstavy, čo tradičné a známe oblasti vzdelania môžu deťom v ich kultúrnom vývine poskytnúť a o čo sa vo vzdelávaní vôbec oplatí usilovať. Som hlboko presvedčený, že po škrtaní osnov bez spomenutého povedomia ostane v školách už len ten uvoľnený a neobývaný prázdny priestor, žiaci naďalej a stále viac zlyhávajúci v medzinárodnom testovaní PISA, a zlyhávajúci už aj v tom, na čo sme bývali donedávna pyšní – v objeme poznatkov.

Vrátiť k otázke typických zdrojov základného akademického vzdelania sa musíme všetci, lebo sme si ju úplne prestáli klásť a všetky vízie nápravy stoja na vode alebo na prázdnych východiskách. Týka sa to školských politikov, projektantov vzdelávania, učiteľov i tých, ktorí učiteľov pripravujú. Na rozumných odpovediach, ktoré priznajú legitimitu akademickému vzdelaniu, bude môcť stáť nielen kvalitný vzdelávací systém, ale aj zmysluplná práca v školských triedach i očakávané schopnosti žiakov.

Chýbajúce odpovede na tieto otázky dobre ilustrujú výsledky našich žiakov v prierezovej oblasti vzdelania – v čitateľskej gramotnosti. Tam, kde u učiteľov existuje aspoň základ rozšíreného profesijného povedomia o čítaní ako kultúrnej aktivite – a to je prípad učiteľov primárneho vzdelávania – dosahujú výkony našich žiakov v medzinárodnej štúdii PIRLS lepšie výsledky. Aj tu sú samozrejme dané limity tým, že učebné osnovy čítania vôbec nereflektujú čítanie v jeho podstatných aspektoch. Limitujú učiteľov a limitujú aj ďalšiu vzdelávaciu kariéru našich žiakov. Výkony absolventov základných škôl v čitateľskej gramotnosti v štúdii PISA sú preto, no nielen preto podpriemerné. S čítaním ako s legitímnym kultúrnym a vzdelávacím nástrojom sa na druhom stupni základného vzdelávania vlastne nikto cielene nezaoberá, lebo aj učitelia slovenského jazyka a literatúry sledujú svoje ohraničené oblasti. Ale niet sa ani čomu diviť. Učitelia nie sú ničím vedení k tomu, aby čitateľskú gramotnosť poňali do celkového konceptu základného vzdelania, ku ktorému prispievajú. Základná gramotnosť žiakov sa však následne deformuje (či neformuje) ani tam, kde ide o konkrétne obsahové oblasti vzdelávania (matematika, prírodné vedy), čím je problém definitívne zacyklený.

Pritom tu nejde o obvinenie učiteľov. Ide o to ukázať, že priestor, ktorý by mal komunikovať princípy a východiská základného vzdelávania je u nás na všetkých rovinách úplne prázdny. Príkladom nech nám je zastúpenie faktických akademických autorít v oblasti čitateľskej gramotnosti na našich pracoviskách – dajú sa spočítať na prstoch jednej ruky a aj tá ich musí mať aspoň tri amputované. A nie je dosť ani tých, ktorí by základnému vzdelaniu rozumeli ako formovaniu gramotnosti detí. Ak mám načrieť do vlastných radov (akademického prostredia podieľajúceho sa na vzdelávaní učiteľov), tak k riešeniu problému zaostávania našich žiakov v ukazovateľoch PISA by určite výrazne prospelo nasledovné: útlm nadbytočného, všemožne rozvetveného pedagogického a psychologického tárania v príprave učiteľov v prospech komunikácie faktických tém sýtiacich podstatu zlyhávania základného vzdelávania. Viem, že je to beh na dlhé trate, ktorý na vysokých školách pripravujúcich učiteľov musí začať kvalitným základným výskumom v tejto oblasti. A to je už trať nielen dlhá, ale dokonca aj prekážková. A navyše je to aj celkom iná téma.

Autor je profesor pedagogiky na Trnavskej univerzite a spolupracovník Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Súvisiace výstupy:

ŠPÚ: OECD PISA 2006 - Zverejnenie výsledkov

ŠPÚ: PIRLS 2006 - Zverejnenie výsledkov