Nové Školstvo

Niekoľko problematických bodov v Lubyovej programe.

Slávny citát z filmu Rozmarné léto je ako šitý na reformné snahy ministerky školstva Martiny Lubyovej. Jej rozvojový program je problematický z dvoch zásadných dôvodov. Prvým je, ako dokument vznikal, bol predložený a schvaľovaný. Druhým je, že v ňom deklarované ciele sa rozchádzajú s reálnymi krokmi, ktoré ministerka alebo jej stranícki súpútnici realizujú.

Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania schválený vládou SR obsahuje opatrenia ďaleko presahujúce mandát tejto vlády a predpokladá implementáciu vládami, ktoré vzniknú po voľbách v marci 2020 a budú pravdepodobne v inom zložení ako tá súčasná. Keby to teda ministerka myslela vážne so zmenami, ktoré prezentuje, tak by sa snažila dosiahnuť dohodu s tými, ktorí môžu po nej prevziať ministerské kreslo.

Ďalším zásadným problémom bolo, že predložený materiál nebol prediskutovaný s aktérmi v školstve. To, že boli prediskutované materiály, ktoré mu predchádzali (Čaplovičova správa pred piatimi rokmi!) a z ktorých čiastočne vychádza, neznamená, že ich prediskutovanie sa vzťahuje na všetky nasledovné dokumenty.

Nie je možné ani argumentovať prizvaním odborníkov k spolupráci na príprave implementačného plánu, medzi ktorými bola aj autorka tohto článku. Dokument, ktorý visí na stránke vlády, som prvýkrát videla túto stredu. Mala som možnosť sa vyjadriť k prílohe obsahujúcej konkrétne opatrenia počas päťhodinového sedenia na ministerstve. To, čo sa s mojimi návrhmi, ako aj návrhmi iných ľudí stalo, som sa nedozvedela. Aj napriek tomu, že nám bolo prisľúbené, že nám materiál po zapracovaní našich pripomienok pošlú.

Za pozornosť stojí aj spôsob predloženia samotného materiálu do vlády počas jej rokovania. Čo znamená, že ani koaliční partneri nemali možnosť si v celku po pripomienkach jednotlivých rezortov pozrieť, ako má vyzerať plán reformy v školstve, o ktorom majú hlasovať. Niet divu, že ministerka musí materiál dopracovať. Navyše materiál evidentne nemá podporu ministra financií, ktorý nebol ochotný povedať, koľko vyčlení na reformu do konca volebného obdobia a spochybnil ďalšie investície do reformy po marci 2020.

Nemá zmysel podrobne tu rozoberať obsah Národného programu, keďže realizácia väčšiny navrhovaných opatrení vzhľadom na vyššie uvedené je vo hviezdach. Je teda oveľa dôležitejšie hovoriť o tom, čo sa už deje a čo počas svojej stredajšej tlačovky ministerka označila za implementáciu reformy. Paradoxom je, že to sú opatrenia v priamom rozpore s dvoma hlavnými cieľmi, ktoré ministerka deklarovala pre svoj program, a to modernizácia a zvyšovanie kvality školstva.

Konkrétne ide o navrhované zmeny v novele školského a vysokoškolského zákona, ako aj v návrhu zákona o zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania, ktoré budú predmetom 2. a 3. čítania na júnovej schôdzi parlamentu.

V školskom zákone sa navrhuje obmedzenie fungovania jediného nástroja na inovácie zdola realizovaného pod supervíziou odborných garantov – tzv. experimentálneho overovania. Doteraz si mohli školy definovať, čo chcú experimentálne skúšať a kto by mal byť odborným garantom, teda človekom, s ktorým úzko spolupracujú na experimente počas overovania. Po navrhovanej novele by toto malo určovať ministerstvo školstva. Akú odbornosť na takéto rozhodovanie majú ministerskí úradníci, ktorí nepoznajú situáciu v teréne a potreby žiakov tisícov škôl, ostáva otázkou.

Navyše, ministerstvo ani teraz nemuselo schváliť každý experiment, čiže nešlo o akúsi bezbrehú anarchiu a neriadené experimentovanie na deťoch. Garantom zároveň nemohol byť hocikto, ale musel to byť odborník napríklad z vysokej školy alebo z organizácií ministerstva školstva. Tento návrh poslancov zo strany, ktorej je pani ministerka nominantkou, zamedzuje zmene zdola, ktorá je jedným zo zásadných pilierov fínskeho vzdelávacieho systému, ktorým sa podľa ministersky školstva inšpirovala jej reforma.

Pri vysokých školách dochádza k zásadnej zmene v oblasti akreditácie a hodnotenia kvality výskumnej, vývojovej a umeleckej činnosti VŠ. Tieto zmeny ohrozujú transparentnosť a odbornosť hodnotenia kvality vysokých škôl a znižujú objektívnosť financovania vedy na VŠ.

Podľa týchto návrhov si ministerstvo školstva berie na seba právomoc definovať kritériá akreditácie a hodnotenia kvality vedeckej a umeleckej činnosti VŠ. Otázkou je, kde zoberie ministerstvo odbornú kapacitu, aby definovalo kritériá pre oblasti od lekárskych, metalurgických cez historické vedy až po umenie a študijné programy.

Zároveň výskumná a vývojová činnosť už nebude hodnotená s cieľom financovania v rámci akreditácie, ale bude ju hodnotiť akási nová komisia, zriadená, ako inak, ministerstvom školstva na základe pravidiel, ktoré vytvorí ministerstvo. Aj tu vyvstáva otázka, na základe akej expertízy bude ministerstvo vedieť identifikovať odborníkov pre danú komisiu pre absolútne odlišné výskumné a umelecké oblasti.

Posledným závažným problémom je, že v novovznikajúcej akreditačnej agentúre, ktorá bude udeľovať VŠ akreditáciu na realizáciu študijných programov, opäť nie je zabezpečené zastúpenie rôznych vedných a študijných odborov v rámci výkonnej rady agentúry.

Toto je dôležité, pretože výkonná rada bude vytvárať zoznam hodnotiteľov pre všetky vedné a študijné odbory a z nich bude tvoriť pracovné skupiny, ktoré samotné hodnotenie zrealizujú. Rada bude zároveň schvaľovať akreditáciu na základe návrhov pracovných skupín. Ak však v rade nebudú zastúpené rôzne oblasti, je otázne, aké odborné môže byť jej rozhodovanie.

Čo by teda mala spraviť ministerka školstva? Najlepšie bude sa pridŕžať známeho „kúriť a svietiť“ a prenechať skutočnú zmenu v školstve niekomu, kto to myslí vážne.

Tento způsob reformy školstva zdá se mi poněkud nešťastným /jún 2018/