Akých sto dní?

[ 17.4.2016, Martin Mojžiš, .týždeň]

Prvých sto dní od menovania novej vlády nebývajú novinári príliš kritickí. Akú zdržanlivosť si však zaslúži člen staronovej vlády, ktorý je na ministerstve už dvadsaťpäť rokov?


nepísané pravidlo o sto dňoch je v prípade nového ministra školstva úplný nezmysel. Už len preto, lebo tých sto dní by v skutočnosti neznamenalo sto, ale minimálne stošesťdesiattri dní. Minister bol totiž vymenovaný 22. marca, takže sto dní uplynie 30. júna a na druhý deň sa začínajú dvojmesačné letné prázdniny. A ďalších stodvadsať dní pokoja – do konca kalendárneho roku – by si vláda zrejme nárokovala z titulu predsedníctva EÚ.

Ešte pádnejším argumentom pre nezmyselnosť stodňovej lehoty v prípade nového ministra školstva je samotný minister. Peter Plavčan predsa nepotrebuje na zoznámenie sa s agendou ministerstva a jeho personálnym obsadením ani pol sekundy. Za tých dvadsaťpäť rokov ho už musí poznať naspamäť. Preto mohol a mal konať od prvého dňa. A už aj to bolo neskoro.


Ako vidí osobu ministra Plavčana jeho dlhoročný známy Martin Mojžiš?

Zdroj: .týždeň, www.tyzden.sk


Svojej prvej a asi najvážnejšej chyby v ministerskom kresle sa Plavčan dopustil ešte skôr, než si do toho kresla sadol. Pretože zobrať v dnešnej situácii post ministra školstva bez akýchkoľvek jasných záruk navýšenia financií zo strany premiéra, to je čistá nezodpovednosť. A záruky určite nedostal. Veď keby mal Robert Fico v pláne dať do školstva toľko peňazí, koľko naozaj treba, a pustiť sa do reforiem, ktoré by mohli školstvu zásadným spôsobom pomôcť, určite by tento rezort neprenechal Dankovej SNS.

Úlohou ministra bez dostatočne navýšených financií, bez politického krytia a bez akejkoľvek koncepcie, ktorá by sa spájala s jeho menom, môže byť len lavírovanie a zdržiavacia taktika. A keď s tým začne, treba to okamžite kritizovať a žiadať podstatne viac, než len nekonečné rokovania a nezáväzné sľuby. Netreba čakať sto dní.

aká reforma?

Nový minister má navyše pred sebou veľmi akútne problémy. Šesťtýždňový ostrý štrajk 15 000 učiteľov všetkých typov škôl totiž nebol len predvolebnou akciou. Voľbami sa z pohľadu štrajkujúcich nič neskončilo. Podľa Vladimíra Crmomana, jedného z členov štrajkového výboru Iniciatívy slovenských učiteľov, by nový minister mal ako prvé riešiť nesplnené požiadavky učiteľov, ktorí sú v štrajkovej pohotovosti: „Požiadavky sú na tento rok. Nie je nám známe nič, čo by bránilo tomu, aby kroky k ich splneniu boli realizované už teraz.“


Učitelia svoje požiadavky pripomenuli minulý týždeň. Dokonca mu ich nechali aj vo vestibule ministerstva.

Zdroj: .týždeň, www.tyzden.sk


Splnenie týchto požiadaviek však nemá byť podľa Crmomana koncom, ale začiatkom: „Vnímali by sme to ako jasný signál, že nový minister a vláda to myslia so školstvom vážne a sú pripravení konať, a nie len sľubovať ako predošlé vlády. Po splnení požiadaviek by mal minister naštartovať rozsiahlu reformu, ktorá by vychádzala z konsenzu medzi stavovskými organizáciami učiteľov, odborníkmi v oblasti školstva a ministerstvom. Jej realizácia určite presiahne funkčné obdobie tejto vlády, preto je potrebná podpora všetkých politických strán a ich záväzok, že reforma sa dokončí a na jej realizáciu bude garantované dostatočné finančné krytie zo štátneho rozpočtu.“

Lenže keby aj Ficov nový minister splnil požiadavky štrajkujúcich, očakávať od neho rozumnú reformu je dosť iluzórne. Pretože to, čo Slovensko podľa názoru viacerých odborníkov potrebuje, jednoducho nie je zlúčiteľné s tým, ako vidia svet strany Smer a SNS. A čo vlastne potrebujeme? Spýtali sme sa troch ľudí, s ktorými .týždeň na tému školstva viac či menej pravidelne spolupracuje – Vladimíra Burjana, Daniela Bútoru a Zuzany Zimenovej.

Všetci traja sa zhodnú na tom, že základnou podmienkou je navýšenie financií, ktoré sa reálne prejaví v peňaženkách učiteľov. Zhoda panuje aj v tom, že reforma má byť sústredená v prvom rade na regionálne školstvo, a to najmä na základné školy. A tiež v tom, že ústrednou témou reformných úvah by malo byť vzdelávanie, čo je predsa len širší pojem ako samotné školstvo.

Dôraz na vzdelávanie a nielen na školstvo má množstvo ďalekosiahlych praktických dôsledkov. Podľa Zuzany Zimenovej to napríklad znamená presadiť zmenu povinnej školskej dochádzky na povinné vzdelávanie. A podľa Vlada Burjana: „Štátne školstvo musí rešpektovať pluralitnú povahu výchovy a vzdelávania. Musí opustiť manufaktúrny model vzdelávania, ktorý je príliš direktívny a jednotný. Je potrebné zmeniť klímu celého rezortu z centralizovanej, formálnej, legislatívno-byrokratickej, direktívnej a kontrolujúcej na decentralizovanú, menej formálnu, tvorivú a podporujúcu.“

Z uvedeného vyplýva, že úloha štátu v oblasti vzdelávania by sa mala oslabovať. To však vôbec neznamená zbavovanie sa zodpovednosti. Všetci traja naši respondenti sa napríklad celkom jednoznačne zhodli v tom, že treba výrazne zvýšiť starostlivosť o žiakov zo znevýhodneného prostredia a špeciálne sa venovať vzdelávaniu rómskych žiakov. Neustále zásahy štátu však vzdelávaniu nielenže nepomáhajú, ale sú vyslovene škodlivé. Ako zdôrazňuje Daniel Bútora: „Vzdelávací systém potrebuje stabilizovať. To znie ako paradox, pretože v niektorých školách to vyzerá ako z retrofilmu, ale pri bližšom pohľade zistíme, že školy sú takmer permanentne vystavené neistote meniacich sa požiadaviek zo strany štátu. Stabilizácia systému by mala mať dva základné parametre: jasné nastavenie vonkajších hraníc a výraznú (oveľa väčšiu ako súčasnú) slobodu vnútri systému pre učiteľov, riaditeľov a zriaďovateľov.“

Leitmotívom všetkých týchto úvah je výrazné oslabenie úlohy štátu a posilnenie slobody učiteľov. A s tým nemôžu etatistické politické strany vedené Ficom, Dankom či Kotlebom nikdy vnútorne súhlasiť. Takže ak sa Plavčan pustí do nejakej reformy, bude to najskôr niečo na Mikolajov spôsob. A to hrozí katastrofou, proti ktorej sa treba postaviť hneď, keď sa objavia prvé náznaky. Nie až po sto, či dokonca tristo dňoch.

aká inšpekcia?

Mikolajova reforma priniesla učiteľom okrem iného výrazne zvýšenú byrokratickú záťaž. Jedným z nástrojov ministerstva školstva, ktorým je táto zbytočná byrokracia udržiavaná pri živote, je školská inšpekcia. Ako to vyzerá na školách dnes, opísal pomerne plasticky vo svojom liste Štátnej školskej inšpekcii Viktor Križo – jeden z členov štrajkového výboru Iniciatívy slovenských učiteľov.

Predmetom listu bola reflexia hĺbkovej inšpekcie, ktorá prebehla krátko po prerušení štrajku na škole, kde Križo pôsobí. Napísanie tohto listu bolo nezvyčajným, ale rozhodne nasledovaniahodným počinom. Správy by mali písať nielen inšpektori o učiteľoch, ale aj učitelia o inšpektoroch. A predložiť ich verejnosti.

Z Križovej správy sa napríklad dozvieme, že inšpektorka pred žiakmi okrikovala učiteľov, že sa na hodine nemajú baviť (išlo o začiatok hodiny a učiteľ oznamoval nie celkom zdravej kolegyni, že za ňu na druhý deň vezme dozor). Alebo, že inšpektor vytkol učiteľovi neslušné správanie, ktorého sa mal dopustiť tým, že na schodoch zablahoželal kuchárke ku dňu žien (neslušné bolo, že pritom nechal inšpektora pätnásť sekúnd čakať a obrátil sa mu chrbtom). Ďalšej učiteľke nedovolil inšpektor počas vyplňovania dotazníka v poobedňajších hodinách zdvihnúť telefón („až keď dorobíte dotazník“).

Za zmienku stoja aj výhrady, ktoré mali inšpektori k práci učiteľov. Inšpektorka angličtiny napríklad vytkla učiteľke, že nemá na tabuli napísaný dátum. Samotný Križo sa od inšpektora dozvedel o takomto svojom pochybení: „Jednému žiakovi ste na hodine povedali, že ak nebude robiť stanovenú prácu, budete to musieť príslušne ohodnotiť. Ale neurobili ste to na konci hodiny.“ A to nebolo všetko, nedostatky sa našli aj v zápisoch v triednej knihe: „Viete, ja som proti byrokracii, nebuďme formalisti, ale musíte to mať podrobnejšie rozpísané. Napísali ste do triednej knihy päťkrát po sebe, že Pytagorova veta. To musíte rozpísať: Pytagorova veta – úvod, Pytagorova veta – výpočty, Pytagorova veta – slovné úlohy, aplikácie a podobne.“

Ale aby sme boli spravodliví, treba uviesť, že nezostalo iba pri výčitkách. Učiteľom sa občas dostalo aj dobre mienenej rady. Napríklad takejto: „Dám vám dobrú radu staršieho – nikdy sa deťom nestavajte chrbtom.“

Môže minister niečo robiť s takouto školskou inšpekciou? Ak áno, koľko dní potrebuje na to, aby aspoň začal? Sto? Tristo? V každom prípade mu dáme dobrú radu – nikdy sa učiteľom nestavajte chrbtom.


Článok bol pôvodne uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 4. apríla 2016 a nájdete ho tu.