Nové Školstvo

Denník SME ma požiadal o vyjadrenie do ankety k výročiu Nežnej revolúcie. Otázky zneli: „Prečo sa podľa vás na Slovensku nepodarilo naplniť očakávania z novembra 1989? Prečo nemáme platy ako v Rakúsku, prečo Bratislava nie je ako Viedeň s integrovanou dopravou? Prečo sa nezmenila u nás politická kultúra, fungujúce verejné služby, prečo zo Slovenska nie je moderná krajina približujúca sa Západu?“ Anketa umožňovala iba stručnú odpoveď, preto by som k nej rád niečo dodal.

Predovšetkým neviem, či možno vôbec hovoriť o „očakávaniach z novembra 1989“. V tých revolučných dňoch chcela väčšina spoločnosti skoncovať s totalitným režimom, ale ich konkrétne predstavy o novom usporiadaní a fungovaní štátu sa dosť líšili. A líšia sa podnes, preto je niekto s vývojom od roku 1989 spokojný viac, iný menej. Ale buďme objektívni: máme parlamentnú demokraciu, náboženskú slobodu, trhovú ekonomiku, môžeme slobodne podnikať, cestovať, blogovať... To predsa vôbec nie je málo. V lete 1989 som pochyboval, či sa niekedy dožijem čo len jednej z tých vecí.

Prečo nemáme platy ako v Rakúsku? Nuž, možno je dnes priemerná mzda na Slovensku podobná tej, ktorá bola v Rakúsku v roku 1989. Ibaže Rakúšania, Francúzi či Holanďania na nás ostatných 26 rokov nečakali a sami rýchlo napredovali. Dohnať 40-ročný náskok v situácii, keď ten, koho dobiehate, sám ďalej uteká, nie je ľahké. Nám, čo v matematike riešime slovné úlohy na pohyb, je to zrejmé. A ak sme v novembri 1989 verili, že za desať rokov zvyšok Európy ekonomicky doženieme, boli sme asi naivní. Pripúšťam, že by sme zrejme boli ekonomicky ďalej, keby naši politici boli bývali krajinu rozumne spravovali a nie bezhlavo rozkrádali. Ale veď Mečiara a ďalších jemu podobných nám nezvolili škodoradostní Rakúšania, aby spomalili naše dobiehanie. Tých škodcov sme si volili (a dodnes volíme) sami a dobrovoľne.

S dnešným stavom krajiny a spôsobom jej spravovania som veľmi nespokojný. Ale neviem posúdiť, či sme reálne mohli byť oveľa ďalej. Urobilo sa nesporne veľa chýb, ibaže bolo v silách či v schopnostiach tejto spoločnosti ich neurobiť? Mali sme potrebné skúsenosti? Mali sme v zásobe osvietenejších politikov? A boli tu niekde múdrejší voliči, ktorí by takých politikov zvolili? Vychádza mi, že sme boli všetci príliš mentálne poznačení socializmom.

Teraz však nastupuje prvá „nepoškvrnená“ generácia a začína to tu postupne dávať do poriadku. Vidím svetlo na konci tunela.

Neviem, či sme mohli byť ďalej