Päť dôvodov na obavy /august 2015/

[ 24.8.2015, Zuzana Zimenová, Vláda a reforma]

NÚCEM prednedávnom predstavil novinku, od ktorej si sľubuje získanie presnejších informácií o kvalite vzdelávania v školách – začal merať tzv. pridanú hodnotu vo vzdelávaní.


„Pod pridanou hodnotou vo vzdelávaní sa vo všeobecnosti rozumie prírastok v poznatkoch, spôsobilostiach, zručnostiach a ďalších vlastnostiach, ktorý nastal u žiakov v dôsledku pôsobenia vzdelávacieho systému“, vysvetľuje sa v komentári Inštitútu vzdelávacej politiky.


Tento prístup k hodnoteniu kvality vzdelávania však vzbudzuje isté obavy.


Po prvé – na Slovensku sa investuje príliš veľa energie a peňazí do zisťovania toho, čo deti po skončení školy vedia, resp. nevedia a príliš málo pozornosti sa venuje tomu, akým spôsobom sa to niekoľko rokov učia. Žiacke výkony sa merajú a porovnávajú v prírastkochúbytkoch ako pri kuse mäsa. Podobne sa žiaci triedia do kategórií rôznej kvality – ten má na gymnázium, tamten iba na učňovku. Vo výsledku celý tento rituál končí povzdychom, že žiaci vedia čoraz menej. Testovanie  a  rebríčky škôl, zostavené na jeho základe, však nijako neprispievajú k tomu, aby žiaci vedeli na konci školy čoraz viac a aby sa za týmto účelom diali v školách potrebné zmeny.


Po druhé – do školského systému sa za účelom porovnávania žiakov zavádza „váha“, ktorá ak má vážiť presne, musí brať do úvahy smutný fakt, že na Slovensku je školský výkon žiakov až príliš ovplyvnený prostredím, v ktorom deti žijú. To, či je žiakov prospech výborný, dobrý alebo nedostatočný, závisí vo veľkej miere od toho, z akej rodiny pochádza.  Kto sa narodí v rómskej osade alebo žije v domácnosti slobodnej matky s dvoma zamestnaniami, má smolu, v škole z neho jednotkár pravdepodobne nebude. Týmto deťom pri učení totiž nemá doma kto pomôcť a nerobí to ani škola, preto učivo nestíhajú. Meranie pridanej hodnoty tak poukazuje na vážny problém vo vzdelávaní bez toho, aby vytváralo motiváciu na jeho riešenie. Namiesto toho, aby štát zabezpečil takú výučbu v školách, ktorá slabším žiakom pomôže s učením, investuje do modelu hodnotenia, v ktorom sa dáta o tento problém „očistia“. 


Po tretie – to, čo sa v meraní pridanej hodnoty považuje iba za vedľajší faktor, teda rôzne vplyvy na žiaka mimo školu, má v skutočnosti oveľa väčší význam ako náš tradičný školský systém pripúšťa. Vonkoncom nejde o drobnosť, ktorú možno jednoducho odfiltrovať.  Rozmanitosť rodín nesúvisí iba s ich kúpnou silou, ale aj so životným štýlom, hodnotami a zvykmi. Okrem rodiny na deti významne vplývajú aj ďalšie faktory, ktoré pred 25 rokmi do vzdelávania nevstupovali – internet,  médiá, kultúra a rôzne subkultúry, možnosti cestovania a mnohé ďalšie podnety. Tvrdiť, že posun žiaka v konkrétnej oblasti je po odfiltrovaní vplyvu rodinného prostredia výlučne zásluha školy, je smiešne. Mnohovrstevnú a flexibilnú realitu, v ktorej naše deti žijú, nedokáže objektívne uchopiť žiaden matematický vzorec.


Po štvrté –pridaná hodnota, vypočítaná porovnaním dvoch testov z jedného predmetu nám nehovorí o kvalite školy nič. Na Slovensku stále nemáme dostatok informácií na to, aby sme mohli zodpovedne posúdiť skutočnú kvalitu školy, ktorá je ukrytá v niečom inom ako vo výsledkoch testovania – v každodennej práci učiteľov, v tom, ako žiaci prosperujú naprieč ročníkmi a v celkovej atmosfére školy. Dúfam len, že teraz nenapadne niekomu na ministerstve školstva zaviesť viac testov z viacerých predmetov!


Po piate – výsledky testovania uchopené v rôznych matematických modeloch sa možno časom zneužijú na hodnotenie „kvality“ jednotlivých škôl, či nedajbože učiteľov. Z predchádzajúcich bodov je zrejmé, že by to nebolo ani spravodlivé ani múdre riešenie, ministerstvo školstva však hľadá najmä jednoduché a efektívne riešenia.


Skutočným riešením je prestať vrážať peniaze a energiu do merania stále horších výsledkov vzdelávania a opraviť radšej vzdelávaciu cestu našich detí k čoraz lepším výsledkom.