Zuzana Zimenová: Najväčšia chyba školstva? Nepočuť hlas verejnosti [ 26.3.2015, Jarmila Horáková, Nové školstvo v médiách]

Už niekoľko rokov sa občianske združenie Nové školstvo snaží verejne diskutovať o budúcnosti vzdelávania na Slovensku, komentuje aktuálne kroky rezortu školstva. Pred vyše rokom spustilo kampaň Chceme vedieť viac, do ktorej sa zapája nielen odborná verejnosť, ale aj rodičia či deti. O tri mesiace sa skončí. Najznámejšou tvárou kampane je Zuzana Zimenová, analytička vzdelávania.

 

Ak by ste dnes boli v úlohe stredoškoláka, ktorý si vyberá vysokú školu, vybrali by ste si slovenskú alebo by ste dali prednosť štúdiu v zahraničí?

„Nedá sa to pomenovať takto paušálne, lebo záleží na odbore, ktorý si človek vyberie. Treba úprimne povedať, že sú odbory, ktoré v zahraničí na vysokých školách majú vyššiu kvalitu. Ale sú aj u nás také, ktoré sa dajú kvalitne študovať doma. Nedá sa generalizovať, či zostať študovať doma, alebo ísť von. Ťažko sa na to odpovedá.“

Vy ste vyštudovali pedagogiku…

„Práve pri pedagogickom vzdelávaní nájdu naši študenti praktickejšie zameranie vonku, napríklad v Česku. Je tam oveľa viac inovatívnejších vzdelávacích programov ako na Slovensku.“

Vy ako analytička pre vzdelávanie, ako vnímate vzdelávanie a prípravu slovenských učiteľov na povolanie?

„Vzdelávanie budúcich učiteľov by sa malo začať uberať iným smerom. My sa na našom portáli Nové školstvo už niekoľko rokov venujeme reforme vzdelávania a stále upozorňujeme na to, že to niekde škrípe. A ono to škrípe na viacerých miestach odrazu. Veľmi pomaly sa mení obsah vzdelávania v školách, robí sa to veľmi komplikovane, aj prístup učiteľov k žiakom sa mení pomaly. A pomalá je aj ich pripravenosť na prácu s deťmi. Lebo treba si uvedomiť, že dnes v laviciach sedia iné deti ako pred povedzme desiatimi či dvadsiatimi rokmi.“

Teraz sa budú v školách meniť školské vzdelávacie programy. Vyrieši to problém?

„Nemyslím si, lebo ak na nový štýl učenia, ktorý by mali vzdelávacie programy zaviesť, nie sú pripravení učitelia, tak zmena nenastane. Ono to súvisí a je to jeden z kameňov úrazu, prečo sa na Slovensku reforma v školstve nedarí.“

Pomohlo by, ak by mali študenti pedagogických fakúlt viac praxe počas štúdia?

„Určite. Na minimum praxe upozorňujú aj ich zaúčajúci učitelia. Tí po príchode mladých učiteľov do praxe hovoria, že absolventov treba ako keby všetko učiť odznova. Oni nevedia pracovať s deťmi.“

A čo si má laik predstaviť pod prácou s deťmi?

„Pracovať s deťmi to nie je len odučiť učivo. Na vysokých školách učiteľov učia byť dobrými odborníkmi v danom predmete, aby ho dokázali zvládnuť a pretransformovať do učebného procesu. Byť dobrým učiteľom však znamená aj naučiť sa s deťmi komunikovať, reagovať na kolektív, vedieť deti potiahnuť k lepšiemu výkonu, motivovať, začleniť do kolektívu. To je mimoriadne ťažká práca. A učitelia na pedagogických školách na ňu nie sú dostatočne pripravovaní.“

Čiže podľa vás nedochádza k inovácii pedagogického vzdelávania?

„Presne tak. Na Slovensku reprodukujeme pedagogické vzdelávanie v rovnakých vzorcoch ako pred desiatkami rokov. Vo vzdelávaní budúcich učiteľov napríklad úplne absentuje príprava na komunikáciu s kolegami, spoluprácu s cieľom vytvoriť spoločný vzdelávací program a vôbec nejakú spoločnú klímu na škole. Učitelia sú stále vzdelávaní ako dejepisári, jazykári, matematikári. V praxi spolupracujú málo, aj to iba v rámci predmetových komisií. Učitelia na prvom stupni základnej školy prakticky nekomunikujú s učiteľmi druhého stupňa a opačne. Na poradách sa nehovorí o deťoch, ale o predmetoch a známkach. Toto je tá najväčšia chyba. Kým sa toto nezmení, nikdy nedôjde k takej transformácii školského prostredia, akú očakávajú rodičia.“

A čo očakávajú rodičia?

„Že školy, teda pedagógovia budú ústretovejší k deťom, budú sa viac zaujímať nielen o ich nedostatky, ale aj o talenty. Škola by mala vedieť rozvinúť potenciál každého dieťaťa.“

Už druhý rok ťaháte kampaň Chceme vedieť viac. Čo ňou sledujete?

„Začali sme minulý rok v januári a spúšťali sme ju s cieľom oživiť verejnú diskusiu o školstve. Na kampani so mnou intenzívne spolupracuje najmä sociologička Elena Gallová Kriglerová z Centra pre výskum etnicity a kultúry a Peter Dráľ, spolupracovník Nadácie Milana Šimečku. Spoločne realizujeme všetky aktivity, do ktorých sa zapájajú ad hoc aj ďalší ľudia. Kampaň robíme vo voľnom čase ako takú dobrovoľnícku aktivitu. Každý z nás má inú ťažiskovú prácu, ale kampaň nás napĺňa. Dáva nám príležitosť zužitkovať všetky naše doterajšie skúsenosti.“

Existuje u nás jasný koncept vzdelávania?

„Dospeli sme k názoru, že na Slovensku vlastne ani nevieme, ako by to vzdelávanie malo v ideálnej podobe vyzerať, veci sa menia bez jasného konceptu. Nikto nepovedal, že treba zmeniť to a to z tých a tých dôvodov, aby to celé ladilo. Vzdelávací systém sa stále iba opravuje čiastkovými zmenami, ale zásadne sa nemení. Domnievame sa, že takto sa to robiť nemá.“

Ako by sa to teda robiť malo?

„Nerobiť zmeny z roka na rok, ale dať školstvu víziu, dlhodobý plán. A nenadávať stále na súčasný stav, ale pokúsiť sa nájsť zhodu na tom, ako by vzdelávanie v budúcnosti malo vyzerať.“

Váš tím chodí často do terénu medzi učiteľov, žiakov, rodičov. Aké máte ohlasy z terénu?

„Ministerstvo stále produkuje nové a nové návrhy na zmeny. Dá ich síce na pripomienkovanie učiteľom, no tí, aj keď sa ozvú, keď s niečím nesúhlasia, necítia sa vypočutí. A hlas rodičovskej verejnosti nepočuť vôbec. Preto sme do kampane vtiahli aj rodičov.“

Sú rodičia ochotní spolupracovať?

„Už v prvom roku sa nám ukázalo, že rodičia majú záujem o vzdelávanie svojich detí. V regiónoch, kde sme organizovali workshopy, na ne chodili a mali jasné predstavy o tom, čo by chceli, aby sa s ich deťmi robilo v škole. Prišlo k zvláštnemu efektu, v ktorý sme dúfali, ale neboli sme si istí, či nastane. Keď sme ľuďom ponúkli priestor na vyjadrenie, vedeli ho využiť. Ľudia dokážu spoločne uvažovať o vzdelávaní, aj keď majú rôzne povolania a záujmy.“

Zaujímajú sa o vzdelávanie detí aj otcovia?

„Áno, témy vzdelávania oslovujú aj mužov, nielen matky.“

Vy im na workschopoch predkladáte aj hypotetické predstavy, ako by sa mohli žiaci vzdelávať. Napríklad, že by to nebolo po ročníkoch, ale podľa záujmov. Ako reagujú?

„Rodičia veľmi dobre, vôbec by s tým nemali problém. Vedia si predstaviť zrušenie tradičného rozvrhu hodín aj usporiadanie vzdelávania nie podľa predmetov, ale v širších oblastiach.“

A vedeli by si predstaviť takto učiť aj učitelia?

„Tí kreatívni áno.“

Dokedy bude trvať kampaň Chceme vedieť viac?

„Do konca tohto školského roka. Dovtedy chceme všetky naše zistenia zhrnúť do atlasu predstáv verejnosti o budúcnosti vzdelávania na Slovensku. Naznačíme v ňom, aké pestré môžu byť predstavy učiteľov, rodičov, odborníkov o vzdelávaní a k čomu na Slovensku najviac inklinujeme. A zároveň sa pokúsime ukázať, čo spolu ladí a čo už nie a prečo.“

Vaše odporúčania by vraj mohli politici zužitkovať aj v predvolebnej kampani, ktorá nás onedlho čaká.

„Okrem atlasu by sme chceli dať dohromady aj odporúčania pre budúceho ministra školstva. Chceme teda v predvolebnom čase ponúknuť politikom materiál ohľadom vzdelávania, s ktorým by mohli pracovať vo svojich predvolebných sľuboch. Aby sa budúci minister nemusel pol roka zorientovávať v problematike, ale aby na ministerstvo prišiel s jasnou víziou.“

Na akom mieste záujmu je u politikov vzdelávanie?

„Zatiaľ hovoria najradšej o ekonomických veciach, ale vo vzduchu už pomaly cítiť zmenu.“

 

Pôvodne publikované v denníku SME dňa 25. marca 2015.